„Ak ste sa teda dohodli, že vám zavolá keď sa porozprávame, prečo ste nemohol počkať?" opýtala som sa nechápavo a po takej menšej prechádzke po verande, som si zas sadla. Pán Williams, ale aj jeden jeho poskok išli so mnou von a ten tretí tam zostal strážiť Thea. Neviem načo, ale ako myslí. Aspoň som tu ja musela strpieť o jedného menej.

„Lebo on by bol na teba príliš mierny Bernadet. Preto som si povedal, že to vezmem do vlastných rúk."

„Lenže ja som nebola tá, čo vás žiada o pomoc," pripomenula som mu a prehodila si jednu nohu cez druhú. Medzičasom už prestalo našťastie aj pršať, takže sme sa mohli vybrať von. Thea som nakoniec ani nebudila, len mu opatrne vtisla pusu. Pre istotu, ak...ak by sa niečo zvrtlo. Predsa len majú všetci pri sebe zbrane, takže sa môže stať čokoľvek.

„Ale ide o tvojho otca. Povedz mi o ňom niečo." nebolo príjemné a už vôbec upokojujúce pozerať sa, ako si on neustále napravuje manžetu na ľavom rukáve košele. Neviem, či bol aj on nervózny, alebo prečo to robil, ale mňa to strašne znervózňovalo. Očami som stále skúmala aj toho druhého fešáčika v obleku, ktorý ale pôsobil pokojne. Len si pochodoval hore dole, ruky mal spojené pred sebou a v ľavej stále zvieral zbraň.

„Nerada o ňom hovorím. Je to obyčajný tyran, ktorý nevie nič iné, ako sa vyhrážať a mlátiť svoju rodinu."

„Zhrnula si to naozaj v skratke."

„A čo ste čakal? Že budem o ňom básniť do večera? Ten človek sa mi hnusí, len na neho pomyslím." pár pramienkov vlasov som si zasunula za ucho, aj keď mi ich vietor po chvíľke znova rozstrapatil. Takto, keď sme tu už istý čas posedávali, mi aj bolo ľúto, že som si nevzala bundu. Tá sa mi ešte stále sušila na stoličke a po druhú sa mi hore do spálne chodiť nechcelo. Ešte to by chýbalo, aby som Thea nechala samého s troma týmito čudami. Navyše...divila som sa, že psy neštekali, keď prišli dnu a my sme spali. Čakala by som od nich aspoň nejaký ten záujem o cudzích ľudí.

„Prečo sa s ním súdite?"

„Aby sa konečne rozviedol s mojou mamou. Ona si našla niekoho iného s kým je šťastná, on s nami navyše nežije od jesene, tak prečo by ešte stále mali byť oficiálne svoji? Už roky ju nemiluje, tak prečo nemôže byť slobodná a stále sa už nebáť, žeby sa ešte niekedy mohol vrátiť?" snažila som sa na neho hľadieť prísne, len aby si nevšimol, že sa bojím, alebo niečo. No v momente, kedy sa postavil aj so zbraňou v ruke, som sa mykla. Namiesto toho ale, aby podišiel ku mne sa len začal aj on premávať hore-dole.

„Nato s akým mužom si vyrastala odvahu máš."

„Nemám sa čoho báť. Tú zbraň máte v ruke len preto, aby ste ma vystrašil. Nič viac pán Williams." ak by som hovorila pravdu, zrejme by som pôsobila pokojnejšie, ale ja nie. Budem tu radšej mafiánovi klamať do očí, len aby som nestratila vlastnú hrdosť. Však prečo nie? Vždy som túžila zomrieť práve takto.

„Ak by si sa ma nebála, prišla by si hneď na prvýkrát s Theom. On by ma navyše neprosil, aby som ťa z toho kvázi vynechal. Sám mi povedal, že nemáš rada nič a nikoho, kto má niečo s mafiou, ale prečo Bernadet? Nie práve zo strachu? Zo strachu, že tento svet ho vtiahne presne ako jeho otca a ty sa razom ocitneš po boku kriminálnika? Je vo veku, kedy sa v jeho živote mení veľa vecí, takže ja by som si na tvojom mieste nebol istý ničím."

„Nechcem vás uraziť, alebo niečo podobné pán Williams, ale nemyslím si, žeby ste nám mal pomáhať. Theo so mnou ani neprebral celú vec predtým, než za vami išiel, takže tu nejde o to, žeby som vás ja žiadala. Dokážeme si nájsť aj niekoho iného, kto nám pomôže aj bez takýchto...opletačiek? Mafii som neverila a ani nikdy nebudem. Takže sa zbaľte a odíďte skôr, ako sa Theo zobudí. Ja mu to už nejako vysvetlím."

„Takže ty ma budeš vyhadzovať, že?" opýtal sa so smiechom, ale sotva som ja chcela odísť, že ich tam nechám, sa otočil tvárou ku mne, aj s namierenou zbraňou. Nečakala som, že dokonca pristúpil bližšie, aby si lepšie namieril, ale brala som to. Nech ma straší koľko len chce. Ja mám všetkého tak veľmi dosť, že ma netrápi to, kto na mňa mieri zbraňou.

„Myslíš si, že toto je pre Thea pekný pohľad?" hlavou kývol smerom ku skleneným dverám, za ktorými stál Theo, rovnako s hentým za chrbtom, ktorý na neho mieril. Ani som vlastne nevedela čo si myslieť, alebo ako sa tváriť. Len som na neho hľadela s takým tým pohľadom, ktorý hovoril, že nech sa deje čokoľvek milujem ho. A možno by som na neho pozerala aj dlhšie, ak by sa neozval výstrel, ktorý ma donútil v momente privrieť oči.