Theo

„Neplač už prosím," povedal som, zatiaľ čo sme ešte stále posedávali na tej nešťastnej zemi a ona mi plakala v náručí. Nevedel som, čo po tomto celom povedať. Hanbil som sa, že som jej nič nepovedal hneď a ona musela tú zbraň nájsť takto. Určite odo mňa očakáva úprimnosť, tak prečo som to doriti urobil? Ako som mohol byť tak hlúpy?

„Nabudúce mi prosím ťa všetko povedz. Či už o tom, že musíš mať pri sebe zbraň, alebo, že sa ideš stretnúť s mafiou, jasné? Už nikdy nechcem takéto prekvapenie."

„Dobre. Sľubujem myška." dúfal som, že keď ju takto neprestanem objímať, za chvíľu jej bude lepšie, ale ani nejako nie. Ten nápad s chatou som však bral na sto percent. Aj mne samému je už z tohto prostredia zle a nieto ešte, aby sme museli ísť na ples. Nie, nechcel som. Bral som to jedine kvôli nej, aby prišla na iné myšlienky a stále sa nezožierala tým súdom.

„Ten pán Williams..."

„No?"

„Naozaj mu môžeš dôverovať?"

„Áno. Otcovi neraz pomohol, mňa ako malého poznal tiež, takže ti môžem povedať, že je to seriózny človek. Má síce svoje tvrdé praktiky, ale len vďaka tomu vyhral doposiaľ každý jeden súd. A vyhrá aj tento, lebo veľmi silne pochybujem, že si tvoj otec nájde niekoho lepšieho," vysvetlil som a vtisol jej pusu na čelo. Ona mi dosť nešťastne hladila tú najväčšiu jazvu, načo som ale nič nepovedal. Aj keď mi to nebolo príjemné, strpel som to.

„Nepodceňovala by som ho, lebo on mal vždy bohovské známosti. Neraz mu pomohli von z vecí, o ktorých radšej ani hovoriť nechcem. Aj mame sa stále vyhrážal s tým, že ak ho nahlási na polícii, ona z toho vyjde najhoršie a nie on. Že proste všetko obráti proti nám a obe skončíme na ulici."

„Ja niekedy ani neviem, čo si mám o tom človeku myslieť. On je proste tak strašne zvrátený, až to doslova bolí aj mňa samotného. Len mi prosím povedz, načo si muži ako on, zakladajú rodiny?"

„Podobnú vec som sa pýtala aj ja samej seba, po každej jednej bitke. Alebo ak proste nechcel rodinu, mal mamu nechať, keď som sa narodila. Načo zostával?" ja som bol v tomto ešte asi viac stratený, ako ona sama. Nemal som vďakabohu takéto skúsenosti. Môj otec...on bol proste najlepší na svete. Aj keď bol mafián, venoval sa pochybným veciam, mňa a mamu miloval najviac na svete. Stále sme boli jeho priorita, nech sa dialo čokoľvek. Ale hlavne...než urobil nejaké rozhodnutie, ktoré by mohlo ovplyvniť celú rodinu, poradil sa s mamou. Mal k nej takú úctu, že ju proste z ničoho nevynechával. Chcel pre náš proste to najlepšie, čo nám mohol dať.

„Niekedy ma strašne mrzí, že si nemohla nikdy spoznať môjho otca. On by ťa mal určite veľmi rád. Pamätám si, že už od pätnástich ma stále buzeroval, aby som si našiel priateľku. Som presvedčený, že by bol s mojim výberom na viac ako milión percent spokojný."

„Nemohli by sme im raz zájsť na hrob? Ak teda chceš."

„Môžeme. Od výročia na jeseň, som tam vlastne ani nebol." aj mi prišlo z toho smutno. Prvý rok som tam bol skoro každý deň. Moja prvá cesta po škole neviedla sem, alebo k strýkovi, ale práve na cintorín. Občas vyplakať sa, občas si tam len tak posedieť. Smiešne mi však prišlo to, koľko ľudí donieslo kvety na pohreb a ako tam vyplakávali, ale potom? Kvety som nosil už len ja. Greg, Diego a Oscar odišli, takže ani od nich sa to očakávať nedalo. Aj za nimi mi bolo občas smutno. Ostatní otcovi poskoci mi nikdy nechýbali, ale títo traja blázni dosť.

„Mama by bola pri pohľade na nás určite šťastná. Určite som sa ešte nikdy neusmieval toľko, ako odkedy sme my dvaja spolu myška. Proste...obaja by ťa milovali. Skvele by si zapadla do rodiny. A...ako som tak minule premýšľal, hodilo by sa ti moje priezvisko, nie? Bernadet Davinová," povedal som sladko a aby som ju určite rozosmial, som jej ešte aj vtisol pusu na líce. Bol to síce len malý úsmev, ale už aj ten je dobrý začiatok. Ja som vlastne hovoril čistú pravdu. Sme ešte mladí, ale dokázal by som si predstaviť, žeby sme spolu strávili celý život. Asi by som ani veľmi po inej žene netúžil. Ona by mi ako manželka, ale aj matka mojich detí určite vyhovovala.

„To je všetko zlaté, ale mali by sme sa ísť zbaliť. Už chcem ísť."

„V poriadku. Idem si dať rýchlu sprchu a potom ideme," prisvedčil som, ale ešte skôr, akoby sme vstali zo zeme, som jej vzal tvár do dlaní a aby už neplakala, som ju pobozkal. Vložil som do toho bozku toľko citov, vášne a lásky, aby som jej týmto spôsobom proste povedal, že všetko dáme dokopy. Nech už sa teraz majú veci akokoľvek, dá sa to vyriešiť. Len teraz potrebujeme čas a trocha zmeniť prostredie, aby sme prišli na nové veci.

Bernadet

„Doma si dala vedieť, že sme šli na chatu?"

„Hm?" opýtala som sa zmätene a otvorila oči. Niežeby som spala, ale nemala som od toho ďaleko. Hlavu som mala opretú o okno, zatiaľ čo na čelné sklo už zase narážali dažďové kvapky. Ani mi to nepripadalo, že ešte pár dní dozadu, sme tu mali tropické teplá. Teraz som mala na sebe dlhé nohavice, tielko, košeľu a ešte aj dlhý pletený sveter a bola mi stále zima.

„Či si volala mame, že ideme preč."

„Nechala som jej správu. Možno ešte spala, tak aby som ju zbytočne nebudila." ani som vlastne nemala náladu jej to vysvetľovať. Napísala som proste, že sme potrebovali odísť, aleže sa večer, alebo zajtra ozvem. Teraz som na to vôbec nemala náladu. Ešte by si vzala do hlavy, že nás zastaví a to by som asi neuniesla. Proste už odtiaľto vypadnime na dovolenku, lebo sa zbláznim.

„Len aby sa o teba zbytočne nebála." ani som vlastne nechcela na Thea pozrieť, ale keď našiel moju ruku a vzal ma za ňu, odtrhla som oči od vozovky. Nevyzeral moc šťastne, že niekam ideme, ale možno to bolo len z mojej nálady. Aspoň teda dúfam. Neprotestoval ohľadne tej chaty, aj keď mu asi nebolo jedno, že na ten ples predsa nejdeme. Mne ale odľahlo. Tých dvoch už nechcem ani vidieť a nieto ešte, aby som sa pozerala ako na sebe visia celý večer. Lebo by som sa aj tak iného nedočkala.

„Ak sa ti bude chcieť, môžeme ísť podvečer na prechádzku. Alebo ak by zajtra, či pozajtra nepršalo mohli by sme zas ísť stanovať k jazeru. Už by malo byť o niečo lepšie počasie."

„Všetko, len nech na chvíľu prídem na iné myšlienky." bolo vlastne príjemné, ako mi vtisol bozk na hánky a usmial sa pritom, ale ešte príjemnejšie bolo, keď sme konečne dorazili. Aj chlpáči boli už vzadu neposední, takže im padlo dobre, keď sa mohli ísť hneď prebehnúť, aj keď do dažďa. Ten pocit, keď som zas uvidela tú krásnu veľkú chatu, bol dokonalý. Nebolo to tu síce hneď ružové, ale napokon to boli dobré jarné prázdniny. Takže som bola maximálne rada, že sme späť. A navyše len sami dvaja. Budeme mať na seba viac času, väčšie súkromie a tak.

„Teš sa potom na večeru. Niečo navarím."

„No to som teda zvedavá. Hodila som si do tašky aj sviečky, čo som minule kúpila, tak si ich môžeme pozapaľovať, aby bola väčšie romantika," odvetila som a natiahla si na hlavu kapucňu. Nejako som si pod ňu nastrkala všetky vlasy, aby mi zbytočne nezmohli a mohol sa začať beh ku dverám. Lebo však prečo by aj nepršalo.

„Všimol si si tie dve autá, čo sa nás držali celú cestu?" opýtala som sa, sotva sme nahnali dnu aj psov, ktorí zo seba museli samozrejme okamžite striasť vodu tým najhorším spôsobom, aby bolo všetko mokré.

„Hej a čo s nimi? Asi šli na rovnaký smer."

„Nemáš s tým nič, že?" pozrela som na neho podozrievavo vyzliekajúc si sveter. Radšej som vzala aj jeho bundu a obe šla prehodiť cez operadlá stoličiek do kuchyne, aby vyschli, kým ich budeme potrebovať. Lebo ako ho poznám, on si nevzal určite okrem nej žiadnu inú a pochybujem, žeby bolo tak teplo, aby si pobehoval po vonku, len v jednom tričku.

„Inak...k tej večeri, ešte budem, musieť samozrejme skočiť do obchodu. Dva kilometre severne je malé mestečko, tak tam neskôr zbehnem. Samozrejme, že ak budeš chcieť, môžeš ísť so mnou."

„No to si píš, že pôjdem." jasné, že sa vyhol odpovedi, ale ja som sa k tomu už nemienila vrátiť. Ak mi to teraz nepovedal, mali by sme to nechať tak. Chcela som tu mať pokoj, takže sa nebudem nad ničím trápiť, lebo potom sme mohli pokojne aj zostať doma.

„Je divné zas byť späť," povedal potichu, no to som už cítila jeho ruky okolo pása a ako mi vtisol pusu za ucho. Trocha ma vlastne aj mrzelo, že som bola na neho ráno taká tvrdá. Aj keď...tie slová čo padli mi akosi pomohli. To, ako si bol istý, žeby ma mali jeho rodičia radi, alebo dokonca keď hovoril, žeby mi pristalo jeho priezvisko. Akože áno, ja s ním plánujem zostať tak dlho, ako to bude len možné...len som nemyslela, že aj on je ohľadne budúcnosti až na toľkoto pozitívny.

„Ale príjemné. Už len pomyslenie, že sa vrátim len pre vysvedčenie mi stačí. Potom konečne voľno na dva dlhé a dúfam, že slnečné mesiace."

„Budú to tie najkrajšie letné prázdniny, aké si kedy zažila myška. To ti prisahám," zašepkal mi do ucha, o ktoré sa jemne obtrel perami, až som to ja akosi nevydržala, otočila sa k nemu a privlastnila si jeho pery, akoby som práve tým mala dať všetko do poriadku. Zatiaľ čo jeho pery horlivo spolupracovali s mojimi, som mu pravou rukou zablúdila do vlasov a nechala si ich pretiecť pomedzi prsty. Boli trocha vlhké od dažďa, ale to mi vlastne len pripomenulo, ako som sa dozvedela jeho meno. To, keď som v tej hnusnej búrke sedela po tme v lese a potom prišiel on, aj s Elzou. Tým jedným slovíčkom mi dokonale zmenil život. Vtedy mi plne došlo, že ho chcem a urobím čokoľvek, len aby bol môj.

„Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobil. Ani nevieš, ako veľmi som ti vďačná a milujem ťa."

„Vieš, že o tejto téme by sa dalo hovoriť celý deň, že?" prikývla som s úsmevom a on mi vtisol pusu na špičku nosa.

Ja som vlastne chcela ísť von hneď, aby sme si to tu užili čo najviac, ale počasie nám naozaj neprialo, takže sme skončili vyvalení na sedačke aj so psami. Aj sme prešli televíziu, či tam náhodou niečo pozerateľné nenájdeme, ale klasicky nikde nebolo nič. Čiže sme ju vypli asi rovnako rýchlo, ako psov omrzelo váľať sa pri nás. Radšej sa išli naháňať do celého domu a my? Nechali sme ich, nech si pekne behajú.

Mala som vlastne na pláne, že preberieme ešte tú zbraň a tak, ale Theo pre istotu radšej zaspal. A ja som ho ani nechcela budiť. Radšej som nám doniesla aj deku, znova si k nemu opatrne ľahla a prikryla nás, lebo mne osobne bola dosť zima tam len tak ležať. Potom som už ale ani ja nemala problém s tým, aby som zaspala. Len som sa započúvala do klopania dažďa na okno a išlo to vlastne aj samo. Boli sme proste ďaleko od všetkých problémov, takže som sa mohla konečne úplne uvoľniť. Navyše som ležala v náručí niekoho, kto pre mňa znamená celý svet, tak prečo by som sa aj mala o niečo strachovať?

Škoda, že ma po asi dosť krátkom čase zobudili nejaké hlasy, ktoré by som najradšej aj prepočula, len aby som ďalej spala. Oči som otvárala naozaj pomaly, aby ma poprípade neoslepilo až moc jasné svetlo, ale asi som urobila aj dobre. Stačilo, že som zazrela akési obrysy muža, ktorý sa prechádzal poza sedačkou a v momente som ich zas privrela. Theo to byť nemohol, lebo ešte stále ležal vedľa mňa, takže o to bol dôvod na paniku väčší.

„Nemyslím si, že sme mali prísť. Predsa vám hovoril, že sa s ňou porozpráva a príde potom."

„Je to pre jeho vlastné dobro. Už ani včera nevyzeral moc presvedčene o celej veci," odpovedal niekto, koho hlas ma ale nemálo vystrašil. Bol strašne prísny, akoby som doslova počula nejakého diktátora. Najviac sa mi však nepáčilo, že tu bolo pravdepodobne viac ľudí, ktorí asi hovorili o nás a ešte k tomu ani neviem kto sú to.

„Ale predsa ak prišiel za vami, musel vedieť, čo to bude asi obnášať."

„Možno vedel, len dúfal, že nebudem na neho tak tvrdý. Už len kvôli jeho otcovi asi čakal, že mu hneď skočím na pomoc, akoby som nemal žiadne zásady, alebo také niečo. Však Bernadet?" opýtal sa so smiechom, no ja by som mohla prisahať, že sa mi v momente takmer zastavilo srdce. Stačilo, že vyriekol moje meno a doslova automaticky som zodvihla hlavu z Theovej hrude.

Hlavu som opatrne obrátila k nim, ale ešte ani potom mi nebolo jasné, kto to je. Alebo odkiaľ vedel, že som hore. Bol to nejaký starší pán v obleku, ktorý si posedával v kresle, na jeho operadle mal položenú zbraň a rovnako ozbrojení sa hore-dole po obývačke prechádzali aj dvaja ďalší chlapi v oblekoch. Presne tohto som sa ja celý čas obávala. Takýchto návštev.

„Na tvojom mieste by som ho moc nebudil." zašepkal s pomerne podlým úsmevom a kývol hlavou na Thea. A teraz akože čo ďalej?