Už dávno som mala byť na ceste do školy, ale akosi som nedokázala odísť bez toho, aby sme to celé neprešli. Zbraň som si položila k sebe na stôl, zatiaľ čo som pomerne nahnevane popíjala čaj a len tak počúvala klopanie dažďa na strechu. Nešlo mi to proste do hlavy. Prečo by akože niečo takéto predo mnou tajil? A hlavne...kde pre Boha včera bol, že musel mať pri sebe aj zbraň? Neviem, ale napadla mi dokonca myšlienka, že tento celý súd spískal len preto, aby sa mohol nejako nakontaktovať na skvelých a hlavne nelegálnych kamarátov jeho otca.

„Ešte si tu myška?" ozvalo sa zrazu celým domčekom, až ma myklo. Nečakala som nijaký hlas v tom tichu. Neviem, ale...neodpovedala som mu. Moc som sa asi hnevala, takže som si len odpila z čaju a čakala, kedy sem za mnou príde. Vlastne som aj premýšľala nad tým, že dnes do žiadnej školy nepôjdem. Radšej by som vzala chlpáčov a vyšla hore na skaly, kde by ma nikto neotravoval.

„Bernadet..." oči som uprela smerom k nemu, načo sa už opieral o zábradlie a pozeral na mňa. Preto som ani nechcela nadviazať očný kontakt a ďalej kukala do šálky. Dúfala som, že si všimne zbraň vyloženú na stole, ale keď nič nepovedal len som začula kroky dolu schodmi, privrela som oči. Nechcela som rozpútať hádku, ani nič podobné, hlavne nie ak pozajtra večer je ples, ale...ako mám niečo takéto riešiť s chladnou hlavou?

„My sa spolu nebavíme, alebo ako?" spýtal sa, sotva mi položil ruky na plecia. Ja som oči privrela ešte tuhšie, ale nepomáhalo to. Hnev som potláčala s naozaj všetkými zvyškami síl, ktoré som ešte mala.

„Vieš, že je vtipné, ako si myslíš, že niekoho poznáš a pritom..."

„Ja ti to vysvetlím Bernadet. Nikdy si tú zbraň nemala vidieť, ja...ja som to takto nechcel. Prosím ťa pochop, že som ju včera potreboval pre vlastné bezpečie." nechtiac, ale striasla som z pliec jeho ruky a vstala som. Nevedela som ako sa z toho vymotať bez toho, aby sme nezačali kričať. A ja som hádku nechcela. Mala som ich za celý život už toľko a proste...ja neviem, ale stále som mala pocit, že každá jedna by mohla skončiť bitkou, ako za starých čias.

„Kde si včera bol? Pravdu!" sykla som, ale ešte stále som sa krotila. Dá sa to vyriešiť aj pokojne. Určite áno. Takmer stále bol ku mne predsa úprimný.

„Vybaviť toho právnika. Priznávam, nebolo to najpočestnejšie, ale pochop ma, že nemáme na výber Bernadet! Tvoj otec pôjde aj cez mŕtvoly, len aby vzal tebe a tvojej mame všetko, úplne všetko! A to ja nedovolím!"

„Prečo ťa to natoľko trápi?" skríkla som na neho, čo som v momente oľutovala. Nechcela som to takto riešiť, tak čo to dopekla robím? Musím sa upokojiť. S ním sa natoľko hádať nechcem nikdy. Nikdy v živote nechcem, aby sme na sebe kričali ako šialení, lebo nevieme inak komunikovať.

„Lebo ťa milujem, preto! Nikdy v živote ťa už nechcem vidieť trpieť, si pre mňa všetko tak prečo nechápeš, že chcem pre teba len to najlepšie?! Nikdy mi nebolo jedno, čo ten bastard robil, ale príliš som sa bál zasiahnuť. No uvedomil som si, že nesmiem. Bojí sa ma, lebo vie kto bol môj otec a to musím využiť. A ak to znamená, že sa spolčím mafiou beriem to, len nech máme od neho naveky pokoj. Ty...ty ani nevieš čo som prežíval, keď si bola na Islande. Mal som pocit, akoby som znova stratil všetko, presne ako pred troma rokmi!" keď už aj on veľmi počuteľne zvýšil hlas a rozhodil rukami, mne sa začali tisnúť slzy do očí. Presne takto to stále začínalo. Otec sa stále oháňal najprv okolo seba, až som to v nasledujúcich minútach schytala ja, alebo mama.

„Ale ja nechcem, aby si sa vláčil s mafiou. Nechcem mať pri sebe niekoho, kto môže hocikedy skončiť s putami na rukách Theo, to snáď chápeš," povedala som chladne a cúvla ešte o krok vzad. Už som za sebou cítila operadlo sedačky, ale ešte stále som mala chuť ísť od neho ďalej.

„Robím to pre tvoje...naše šťastie. Mám pocit, že máš dosť strachu z obdobia, kedy žil s vami, alebo nie?"

„Lenže tu nejde o otca, ale o teba!" videla som ako sa na mňa mračí a práve preto, ma vydesilo keď sa pobral ku mne. Už som nemohla cúvať, zatiaľ čo on zastal len kúsok odo mňa a ocitli sme sa tvárou v tvár. Bála som sa, v tej chvíli ma nepredstaviteľne desil, ale zas...nebol na to dôvod. On taký predsa nie je, tak čo je to so mnou? Prečo si nahováram, že sa stane niečo, na čo nie je vlastne ani podnet?

„Nechcem, aby si sa zaplietol s takými ľuďmi, lebo potom nenájdeš cestu von. A ja chcem s tebou aj naďalej žiť, ako kým som neprišla na to, čo bol tvoj otec zač. Chcem aby sme boli len my, chlpáči a náš domček v horách. Aby sme bezstarostne posedávali hore na skalách a uťahovali si jeden z druhého. Chcem...chcem asi bol naveky ako v deň, keď som odchádzala na tých pár dní preč s trénerom a ty si mi povedal, aby...aby som sa pozrela na lístie, keď mi budeš chýbať. Lebo práve vtedy som okamžite pochopila, že ťa chcem spoznať a chcem ťa vo svojom živote. V dobe, keď si bol pre mňa úplne obyčajný chlapec, ktorého som videla na školskom dvore, ale predsa...predsa malo tvoje meno tú moc, aby mi vyčarilo úsmev v tie najhoršie chvíle. Chcem aby si naveky zostal ten Theo Davin, ktorý si ma získal svojou kvázi obyčajnosťou a všednosťou." dlane som mu položila na hruď a pristúpila bližšie, aj keď som sa ešte stále bála. No povedala som mu, čo si myslím. Presne takto to chcem. Nie, aby mi tu beh za mafiou a so zbraňou neviem kde všade. Nech je taký, ako bol. To mi úplne stačí k tomu, aby som bola naveky šťastná.

„Ale veď som to stále ja myška. Stále ťa rovnako milujem a počítam s tebou do budúcna. Nič sa predsa nezmenilo," povedal už o niečo pokojnejšie, aj keď bol rovnako napätý, ako ja. Ak nie aj viac. Cítila som ako napína svaly, zatiaľ čo ľavou rukou som zablúdila k začiatku najdlhšej jazvy. Zakaždým mi lámalo srdce, keď som ich videla, ale zároveň mi to aj hovorilo, že nech sa mu postaví do cesty čokoľvek, on sa nevzdá.

„Nech už si sa pustil do čohokoľvek, nechaj to tak. Určite ešte nie je neskoro."

„Nie. Pán Williams ma požiadal, aby som ťa priviedol a preberieme to všetci spolu. Ak s ním nebudeš chcieť pracovať, pochopím to a vymyslím niečo iné. Ale daj mu šancu. Prosím ťa." to, ako uprene mi hľadel do očí ma zabíjalo. Chcel, naozaj ma chcel presvedčiť aby som na to pristúpila, ale ja som nechcela. Nebudem sa s týkať s mafiánmi. Ani keby to malo čo za následky, nebudem.

„Nechci teraz odo mňa odpoveď. Nesúhlasím s stým, ale nehovorím, že...že ak si to nepremyslím nemôžeme to ešte prebrať. Nespoliehaj sa ale na to, že pristúpim na takúto možnosť. A hlavne si nemysli, že ti budem tolerovať nosenie zbrane, keď budeme spolu."

„Čo chceš na tom ešte preberať? Buď berieš, alebo nie."

„Neviem." schválne som odpovedala zavádzajúco. A možno preto, aby som ho trocha schladila, som mu pravou rukou z hrude zašla popri krku do vlasov a donútila ho skloniť hlavu. Keď som sa troška postavila na špičky, dokázala som mu bez problému vtisnúť pusu na čelo a o to mi vlastne aj išlo. Na nič viac som sa teraz necítila, aj keď on by to asi prijal. Tieto pocity neistoty, ktoré mi behali hlavou, ma akoby hnali von do toho nečasu. Len aby som si trocha prečistila hlavu a mohla osamote pouvažovať o všetkom, čo ma ťažilo.

„Pozajtra je ten ples, však?"

„Áno. Ešte stále trváš na tom, aby sme tam išli?" prosebne som na neho uprela oči, aj keď som vedela, že z toho neupustí, ani keby som padla na kolená. Nie, ešte stále som si nebola istá tým celým. Desila som sa toho, že tam budem musieť ísť. A hlavne ak tam bude takmer celá škola. Nebolo to kvôli Theovi, ale...kvôli mne samotnej.

„Premysli si to aj ty sama. Ak sa tomu tak veľmi brániš, nemusíme ísť nikam. Ja ťa nebudem nútiť do ničoho." síce mi chcel vziať tvár do dlaní, aby ma pobozkal, ale ja som cúvla. Ešte stále ma v očiach pálili slzy a pocit, že už nezdržím bol silný. Moja zmätenosť ma doslova bolela. Cítila som sa tak strašne nanič...proste stále robím každému len problémy navyše potom ani nepomáham ich vyriešiť, ale všetko len viac komplikujem.

„Čo sa to s nami deje? Poslednú dobu nerobíme nič iné, len riešime jeden problém za druhým, ale aj tak mám pocit, že stále sme na jednom mieste a vôbec nerobíme pokroky."

„Poďme už proste na tú dovolenku, lebo ja sa tu zbláznim Theo. Už nevládzem stále dokonale niečo riešiť a naháňať sa za každým." neviem prečo, ale proste som s príchodom prvých sĺz len porazenecky klesla na zem a začala plakať, akoby tu on ani nebol. Zrazu som sa vôbec nehanbila, že ma tak často vidí v slzách. Toto som proste ja. Slaboch...zúfalec, ktorý všetko rieši slzami.

„Čo keby si nešla do školy, ani dnes ani zajtra, vykašleme sa na ples a pôjdeme na chatu. Len my a chlpáči. Tam budeme mať pokoj od každého. Prídeš si až potom pre vysvedčenie. Hm?" v momente skončil pri mne na zemi, kde som sa mu hodila okolo krku. Ešte stále som sa hnevala, ale už to bolo lepšie. Ešte to síce musíme doriešiť, ale to potom.

„Dobre. Len sa pobaľme a poďme. Čím skôr prosím ťa."

„Samozrejme. Dám sa dokopy a ideme, hej? Všetko vyriešime myška. Sľubujem...milujem ťa." jeho pery sa po chvíľke pritisli na moje čelo a až vtedy som si plne vydýchla. Tam v pokoji všetko ešte raz prejdeme a dohodneme sa. Áno.