„Ďalšia úloha, moja milovaná zgerba!"

„Stále nás bude volať zberba?" zamrnčala som. Dave to započul a usmial sa naším smerom.

„Čo sa ti nepáči, kvietok?" zazubil sa. Pár ľudí, takmer všetci, sa na mňa otočili. Založila som si ruky na hrudi a nadvihla obočie. Zasmial sa a vrátil sa späť k predslovu, „Dostanete určitú paletu farieb a vašou úlohou bude zoradiť ich podľa správnosti."

„Indície budú?" vyhŕkol niekto.

„Indície máte v hlave. Prajem veľa šťastia." vtom sa Kailee s ostatnými, každým jedným z dvojice k stolu a vzala po každej farbe, ešte sa pre istotu obhliadla, i keď sa tam sotva mestila a potom utekala späť. Ja som zatiaľ rozložila tabuľku, kde budeme farby nasúvať.

„Tak, čo myslíš?" opýtala sa a klesla vedľa mňa na kolená.

„Bude to podľa odtieňu." ozvalo sa vedľa nás, „Vieš, od najbledšej po najtmavšiu."

Pozrela som na Kailee. Pokývala hlavou a pokrčila nosom: „To by bolo príliš ľahké, nie?"

„Podľa abecedy! Bude to tak!" ozval sa akýsi chalanský tým a vôbec ich netrápilo, že vyzradili možno správny výsledok. Zamračila som sa a pohľadom našla Davida. Niečo odpovedal kolegovi, tomu čo má znovu moc nad stopkami, a potom sa zahľadel na oblohu a sám pre seba sa usmial. Švihol po mne pohľadom a potom znova uprel oči na poletujúce oblaky. Privrel ich. Vedel, že sa pozerám.

„Máš nejaký nápad?" drgla do mňa Kailee. Nemali sme veľa času.

Porozhliadla som sa okolo seba, na pracujúce skupinky a niektoré beznádejné tváre.

„Mám to." šepla som s pohľadom upreným na Davidovi a potom i na okolitej prírode, „Tie farby budú farbami prírody."

„Určite?"

„Hej." prečo by sa inak tak sám pre seba usmial pri pohľade na oblohu?

„Ktorá pôjde prvá?"

„Modrá?" mykla som plecami.

„Nie. Bude to čierna. Ako vesmír. Potom fialová."

„A modrá. Biela. Žltá. Oranžová a červená."

„Zelená. Hnedá."

„Sivá." povedala som a rýchlo priložila posledný kus a takmer súčasne hlasno vyhŕkli, „Hotovo!"

David k nám podišiel a pokynul kamarátovi aby stopol čas a zapísal ho. Zohol sa ku mne a postrapatil mi vlasy. Nesúhlasne som zavrčala a on sa pobavene usmial, mieriac k ďalšej skupine, zatiaľ čo ja som si uhladila neposlušné krátke vlasy, čo mi z drdolu vypadli.

„Pôjdeš sa so mnou poobede opaľovať?" opýtala sa Kailee, spokojná s víťazstvom.

„Vážne?" nadvihla som obočie, „Kebyže tu nieje ďalší 50 ľudí, možno by som nad tým aspoň popremýšľala."

„Berieš svoju postavu moc prísne." mávne rukou.

„To hovorí tá, čo zje kilo pizze ale kilo nepriberie."

„No tak, Adalyn." dobiezala.

„Proste nie."