Podišli sme k ohňu a ja som sa pokúsila aspoň o nejaký milý úsmev. S Kailee sme si sadli na voľné poleno a pomerne rýchlo k nám poputovala fľaška vodky. Obe sme si odpili a potom som položila fľašku vedľa seba do trávy. Vedľa mňa si sadol nejaký chalan a napil sa. Kailee sa okamžite pripojila do rozhovoru a keď sa začal uberať aj pre mňa zaujímavým smerom, pripojila som sa aj ja. Smiali sme sa, bavili, popíjali a aj napriek chladnejšej noci mi bolo teplo.

„Holúbok." ozvalo sa mi pri uchu, „Chutia tie pery tak dobre ako vyzerajú?"

„To ty nezistíš." povedala som vecne a otočila sa k nemu. Len čo som rozpoznala tú tvár, odtiahla som sa. Bol to ten sukničkár ktorý včerajšiu obeť stihol ráno poslať k vode.

Chcel niečo namietnuť, no všimla som si, že sa k nám pridala ešte nejaká parta. Veľmi rýchlo som spoznala Dawnsona a jeho. Prehovoril: „Bavíte sa?"

„Parádne! Poďte si k nám sadnúť!" zvýskla Anette. Chcela som niečo šepnúť Kailee ale všimla som si, že pri mne nesedí. To snáď nemyslí vážne.

Zacítila som ruku okolo svojho drieku, ktorou ma následne pritiahol k sebe ten zmrd: „Nesmrdím a nehryziem. Teda, iba máličko, ak si o to budeš prosiť."

„Daj si pohov." zafučala som a dala si jeho ruku dolu. Viac som si k sebe pritiahla svetrík. Popotiahol ma za copík a zasmial sa. Pretočila som očami a postavila sa, trochu od neho zacúvala, len aby som ho nemusela vidieť ani počuť či znášať. Jemne som do niekoho narazila. Zvrtla som sa.

„Prepáč." zamumlala som a posunula sa ďalej, no tie zelené oči som spoznala hneď a ich pohľad ma pálil na chrbte.

„Adalyn, všetko v poriadku?" ohlásila ma bujaro Anette a jemne ma stisla za plece. Na moment som sa obzrela za zelenoočkom. Zdalo sa, že nás počúva.

„V najlepšom." obdarila som ju úsmevom a ona mňa zase fľaškou vodky. Odpila som si, „Nevidela si Kailee?"

„Kailee?" zamyslela sa, zrejme si nevedela priradiť meno, „Ah áno, ehm, je zamestnaná."

Nadvihla som obočie a ona sa tajnostkársky usmiala a pozrela jedným smerom. A tam, na drevenom polene pri ohni sedela Kailee s akýmsi fešákom v objatí a obaja vyzerali stratení v bozkoch, i keď si fešák nemohol odpustiť tie ruky na jej zadku. Tak preto po mne sukničkár vyštartoval? E-e, ja nie som ľahký terč. Ani Kailee nebola. Zvesili sa mi kútiky pri tej myšlienke. Dokonca som aj pozabudla na pohľad zelených očí. Možno sa na mňa už nedívali.

Tábor nás mení a to rýchlejšie, ako slnečné lúče cez lupu prepália trávu. Skôr, ako vyhasne ohorok cigarety. A to sa mi nepáčilo.

„Zapáliš si?" opýtala sa Anette.

„Nie, nefajčím." povedala som nezúčastnene.

„Dobre robíš. Je to zlo." prikývla a potom na mňa pozrela, „Adalyn?"

„Ano?"

„Len... len konaj podľa seba, áno?"

Jemne som sa zamračila: „Okej."

Následne ma Anette tackavým krokom opustila. Jej múdro bolo viac než dosť odveci, začo mohol určite i ten alkohol v krvi, no myslím, že v niečom mala pravdu. Už som tu veľmi nechcela zostávať. Vybrala som sa bez rozlúčky k chatkám, na moment cítiac letmý pohľad. Určite patril tým zeleným očiam.