Druhá skúška - Zhorenisko

Ležala som na posteli, mala som zatvorené oči, ale následne som ich otvorila, lebo som nedokázala zaspať. Stále som sa prehadzovala na posteli, a nie a nie nájsť pohodlnú polohu. Nakoniec som si ľahla na chrbát, a tak som ostala do teraz. Všimla som si, že Thomas to tiež spravil. V obrovskej miestnosti bolo slabé svetlo, z objektov sa mi postupne sformovali matné tiene.

Poschodové postele. Bielizníky. Počula som mäkký dych a bublavé chrápanie chlapcov ponorených do hlbokého spánku. Ešte pred tým, ako nás sem vojaci priviezli a nechali tak, Teresu odviedli do inej izby. Ja som bola s chalanmi, a to som si myslela, že budem s ňou. Chýbala mi ženská spoločnosť. Povzdychla som si a pretočila sa na bok.

Zaliala ma úľava. Sme v bezpečí. Zachránili nás a uložili sem. Koniec starostí. Už nijaké plačlivce. Žiadna smrť. Spomenula som si na Chucka a Albyho. Prečo nemohli prežiť aj oni? Chuck mi zomrel v rukách, keď ho nôž bodol do srdca. Prosila som ho, aby nás tu nenechal, ale duša ho opustila a navždy odišiel. Už ho nebudem vidieť usmievať sa, smiať sa...

Videla som jeho strach a nepokoj v jeho očiach. Bol to len chlapec a obetoval sa za mňa. Chcela som sa tým ľuďom pomstiť a bude mi jedno, že ma kvôli tomu zabijú, alebo zavrú a budú ma mučiť. Mal pred sebou celý život a mohol toho veľa prežiť. S hlbokým výdychom som sa uvoľnila, aby som sa nerozplakala a zaspala som.