*prvá spomienka*

Pred ôsmimi rokmi...

Vonku bola strašná zima, ľudia sa tlačili dovnútra a chceli sa zachrániť. Bránili im však muži v uniformách. Cez dav sa tlačila aj
žena s dievčatkom, ktoré mamičke plakalo na ramene a ticho ju prosilo, aby ju neopúšťala. Ľudia si ich všímali a ustupovali na bok, aby prešli ku bráne, ktorá viedla do bezpečia. Keď už boli tam, mamička malú dcéru zložila a kľakla si, aby jej videla do očí.

Aj cez slzy, ktoré sa jej v silnom zármutku tvorili, sa dokázala nežne pozrieť na svoju dcéru. Pohladila ju po líčku. Malá Diana naďalej plakala a zničene sa pozerala na svoju mamičku. Vedela, prečo to robí.
Bola imúnna a mohla sa pokúsiť zachrániť svet.

,,Diana, zlatíčko, nezabudni na to, že ťa s ockom ľúbime. Nezabudni, prečo si tu prišla, a prečo to musíš spraviť. Len na to nezabudni, dobre?" hovorila jej mama a malá Diana prikývla.

Tvorili sa jej slzy, ktoré sa pomaličky spúšťali dole po červených líčkach. Za malý moment, akoby sa všetko zrýchlilo. Podišiel k nim
vojak a malú Dianu si prehodil cez rameno. Diana sa vystrašene obzerala, a keď si všimla zničený výraz mamičky, začala na ňu zúfalo
volať a hlasno vzlykala.

,,Mamíííí!"

Onedlho už na svoju mamičku malá Diana výhľad nemala, lebo jej to nedovolili múry, medzi ktoré prešli. Cez zahmlené oči si ani
neuvedomila, kam ju vedú. Jej malé srdiečko splašene bilo. Chcela sa vrátiť domov k svojej mamičke, ale vedela, že sa to nedá.

Veď celý svet bol zničený a šíril sa vírus, ktorý bol neliečiteľný. Ona sa narodila, keď bolo celé ľudstvo takmer zničené. Preto vznikol CHAOS, ktorý bral mládež a deti k sebe, aby novú generáciu zachránil. Chcel ich zachrániť pred nákazou, ale s tým, že z nich budú vysávať cennú protilátku.

Desaťročná Diana tomu ešte nerozumela. CHAOS všetkým povedal, že sa postarajú o malé deti a mládež. Diana zacítila, ako ju vojak postavil a chytil za rameno. Trošičku ju to zabolelo, ale nedala to na sebe poznať. Aj keď mala zaslzenú tvár, tvárila sa statočne, už len kvôli mamičke a ockovi.

Vojak ju potlačil dopredu, aby kráčala. Už nebolo úniku, a tak to spravila. Vstúpili do vlaku, v ktorom už sedeli ďalšie neznáme deti. Vojak jej prikázal, aby sa posadila. Sadla si k oknu a mlčky si obzerala okolie. Nikdy predtým sa v takejto situácii neocitla. Deti
sa, podobne ako ona, mlčky zaujímali o dianie naokolo. Pri nich stáli vojaci.

Diana ich napočítala aspoň jedenásť. Očami skúmala deti a popritom ich počítala. Všetky deti boli úplne rozdielne. V jednom vagóne ich bolo len tridsať. Jej malé ruky sa triasli od strachu, keď sa vlak pohol. Trošičku sa mykla, ale upokojila sa, keď si vedľa nej sadol vojak, ktorý ju tam priniesol.

Chvíľočku si ho obzerala a všimla si na boku jeho ľavej ruky značku. Bolo tam napísané CHAOS a pod ním obrázok. Vojak si asi všimol jej pohľad a prebodol ju kamennou tvárou. Hanblivo odvrátila pohľad a
pozerala sa cez okno. Sledovala striedanie svetla a tmy. Svetlo vyžarovali lampy, ktoré boli umiestnené po celej dĺžke vlakovej trate.

Sedela tam, kde nebola žiadna lampa, ktorá by osvietila tmavý priestor. Takto sedela niekoľko minút, kým vlak nespomalil, až
nakoniec aj nezastal. Dovnútra vstúpila žena. Mala na sebe biele oblečenie a plavé vlasy. Tie si malá Diana všimla ihneď. Na ústach jej žiaril malý úsmev, ani nevedela, či je úprimný, alebo nie.

Prezrela si všetky deti a prehovorila:
,,Vitajte v CHAOS-e. Tu budete v bezpečí a budeme sa o vás starať ako sa len bude dať. Najprv by som chcela so sebou vziať malé deti, a potom tie staršie. Tí, ktorí majú od 10 do 13 rokov, nech sa postavia predo mňa, dobre? Tak poďme na to, nemusíte sa nás báť. Neurobíme vám nič..."

Pomaly sa k nej hrnuli deti. Nakoniec sa aj Diana pohla k žene, a keď tam už stála, žena ich znova preskúmala pohľadom a kývla hlavou.

,,Poďte za mnou. Odvediem vás do izieb." povedala a vyšla von z vlaku.

Deti pôsobili naozaj vyplašene, ale nakoniec sa pohli za ňou, rovnako, ako Diana. Kráčala vedľa čiernovlasého a kučeravého dievčatka.
Prechádzali cez sklenené dvere, ktoré sa automaticky otvorili keď pri nich žena zastavila. Vošli dovnútra, kde bolo veľa chodieb. Žena zastala pri jednej z mnohých izieb a otvorila dvere. Deti zastali pri
nej a mlčky čakali. Žena si odkašľala.

,,Takže, volám sa Ava Paige. Som doktorka a majiteľka CHAOS-u. Snažíme sa zachrániť svet, ako už iste viete, preto vás rozdelím do šiestich skupín. Jedna skupinka bude tu, v tejto izbe, a ďalšia o dvere ďalej, dobre? Takže ty, ty, ty, ty, ty a ešte ty. Toto je vaša izba," ukázala na tri dievčatá a troch chlapcov.

Tí vošli dovnútra izby. Žena viedla ďalšie deti ďalej. Zvyšné deti vošli dovnútra ďalšej izby. Bolo tam šesť postelí, ktoré boli prikryté
bielymi plachtami s vankúšmi a prikrývkami. Všetci sa rozbehli k posteliam a zvalili sa na nich.

,,Toto je úžasné. Škoda, že tu so mnou nie je mama," hovorilo čiernovlasé, kučeravé dievčatko, ktoré malo na tvári smutný výraz.

,,Máš pravdu," odpovedal jej chlapec s hnedými krátkymi vlasmi.

Mal na sebe červené tričko s pásikmi a džínsy. Diana na ňom videla, že tiež plakal. Chlapec sedel vedľa iného chlapca. Mal nečitateľný výraz a uslzené líčka. Bol oblečený v čiernom, dlhom tričku a teplákoch. Jeho vlasy mali špinavú-blond farbu a za tých pár sekúnd, keď zodvihol
pohľad, si všimla jeho hnedé oči...

*koniec prvej spomienky*