Prešli dva dni, a zatiaľ z nás zobrali plačlivce dvoch. Preto sme sa rozhodli, že slová, ktoré vyšli z máp, budú určite heslo k východu. Obloha bola stále šedá a nikde sme nevideli slnko. Preto sme konali rýchlo.

Rozdelili sme sa všetci do skupín a vyrazili cez labyrint. Práve sme boli pri diere, o ktorej rozprávali Minho a Thomas, keď sme museli zastať. Pred nami boli plačlivce, ktoré na nás čakali. Boli medzi križovatkou a pri ďalších križovatkách sa zjavili ďalšie plačlivce.

,,Teraz čo?" ozval sa Alby, ktorý stál niekoľko metrov odo mňa.

Vedľa mňa bola Teresa a Chuck, ktorý mal od strachu vypúlené oči a všimla som si, že sa triasol. Preto som ho k sebe privinula ako brata a obzrela sa na ostatných. Aj oni uvažovali, čo ďalej, ale z ničoho nič Alby, ktorý stál vedľa mňa, vyrazil vpred. Dostal sa na miesto, kde ho chceli plačlivce a zaútočili naňho. Jeho telo zmizlo. Mala som slzy v očiach, lebo som si Albyho obľúbila od začiatku, aj pred labyrintom. Bol to rozumný človek. Nakoniec sme sa museli rozhodnúť,
čo ďalej. Thomas sa dostal do velenia.

,,Teresa, Chuck, Diana, vy pôjdete so mnou. Ostatní sa snažte ich dostať čo naďalej od nás, jasná správa?" zakričal. Všetci zakričali 'Jasná správa' a prví Flekári sa rozbehli a ostatní za nimi. Bol to boj medzi Flekármi a plačlivcami. Všetci štyria sme sa rozbehli ako poslední a kľučkovali sme pomedzi nich. Nemala som skvelú kondičku, ale snažila som sa držať Chucka, len tak-tak sa držal Teresy. Ale, chvalabohu, sme dorazili k diere a mali sme voľnú ruku.

Thomas šiel ako prvý po lane, ktoré bolo z brečtanu. Ja som bola posledná. Bála som sa výšok, preto som sa nepozerala dolu. Keď som zacítila zem pod nohami, vydýchla som si.

Nachádzali sme sa v nejakom tuneli a bolo tam strašne vlhko. Dostali sme sa k železným dverám, ktoré sa nedali otvoriť.

,,Tuto treba niečo napísať," vyhlásil Chuck a Teresa sa k nemu podišla. A ja tak isto. Mal pravdu. Museli sme tam napísať päť slov, vtedy mi to docvaklo.

,,Treba napísať tie slová, ktoré sme poskladali z máp, a potom sa nám tieto poondiate dvere otvoria," kopla som do nich nahnevane. Ale netrvalo dlho, keď z nejakej rúrky vyskočil na Thomasa plačlivec, počula som ako vykríkol a začal sa od neho plaziť. Chcela som mu pomôcť, ale bála som sa priblížiť k tomu stvoreniu.

,,Mám to!" zakričala Teresa.

,,Ešte jedno slovo ostalo."

,,Možno treba toto stlačiť," povedal Chuck a pozrel na červené tlačidlo. Podišla som k nemu a videla, že má pravdu. Bolo tam napísané: Vypínač. Stačila som ho a vtedy sa Thomas od plačlivca odplazil a stvorenie spadlo na zem bez známky života.

,,Je mŕtvy?" spýtala som sa.

,,V to dúfaj," povedal, ešte stále vystrašený, Chuck. Nečudujem sa mu. Veď videl na vlastné oči monštrum, ktoré bolo za stenami fleku. Vtedy spoza hmly, ktorá bola okolo nás, vyšli ostatní, no bolo ich málo, títo to prežili.

Bolo ich asi dvadsať. Keď som uvidela Newta, ako kráča k nám, automaticky som sa k nemu rozbehla a skončila mu do náručia. Bolo to komické aj automatické, ani som nevedela, prečo som to urobila.

,,Hm, fajn, aj ja som rád, že ťa vidím," povedal Newt bez emócií a pobúchal ma po chrbte. Zahanbená a trochu nahnevaná na seba som sa od neho odtiahla. Určite som sa červenala až po uši.

,,Prepáč... bolo to automaticky," zamrmlala som. Chcel niečo povedať, keď sa železné dvere otvorili. Na všetkých som sa pozrela. Otvorila som ich viac a pozrela sa tam. Ale bola tam tma a nevidela som nič.

,,Idem prvý," ozval sa Minho, a hneď na to sa začal kĺzať po niečom, až sa nám stratil z dohľadu. Ale stihol nám zakričať: ,,Poďte!"

Nakoniec šiel Thomas, Teresa, Newt, Chuck, ja, a potom ostatní. Cítila som sa čudne v tej tme. Bolo to ako nejaká šmykľavka, ktorá je dosť dlhá a čierna. Nakoniec som počula výkriky, a potom bolestivé vzdychy. Už aj ja som padala dolu a spadla som na ostatných.

,,Au!" ozval sa Chuck.

,,Prepáč," ospravedlnila som sa. Hneď na to na mňa spadli ostatní. Fúú, to bolelo tak, že ten, čo bol posledný, musel zísť prvý dole. Nakoniec, keď som zišla dolu, tak som vydýchla. Minho sa na nás smial, lebo šiel ako prvý a nedostal sa na dno pyramídy. Musela som ho zavraždiť pohľadom, ale to ho donútilo sa smiať ešte viac.

,,Ľudia," ozval sa Newt. ,,Mne sa zdá, alebo za tými oknami sú ozajstní doktori?"

Všetci sme sa pozreli tým smerom, kam upieral pohľad.