Zvuk trochu zanikal v dupote krokov na suchej zemi, šuchotaní batohov, šepote a prerývanom dychu bežiacich Flekárov. Aj ostatní si to, pochopiteľne, všimli a čoskoro sme zastali. Len čo sme sa vydýchali, znepokojivý zvuk sme počuli oveľa zreteľnejšie. Znelo to takmer ako kvílenie zranenej mačky.

Niečo, z čoho človeku naskakuje husia koža, núti ho zakrývať si uši a modliť sa, aby to už prestalo. Tma ešte väčšmi zdôrazňovala strašidelnú atmosféru. Dievča nebolo veľmi blízko, ale jeho škrek sa niesol ako živá ozvena, ktorá chce ten príšerný zvuk rozmlátiť o zem, až kým sa nerozplynie.

,,Viete, čo mi to pripomína?" zašepkal Minho s nádychom strachu.

,,Bena? Albyho? A mňa? Naše výkriky po bodnutí plačlivcami?" ozval sa Thomas.

,,Uhádol si."

,,Nie, nie, nie," stonal Kastról. ,,Nehovorte mi, že aj tu budeme mať tie potvory. Neznesiem to!"

,,Pochybujem," odvetil Newt. ,,Pamätáš sa, akú mali vlhkú a mazľavú kožu? Keby sa tu vyváľali, premenili by sa na veľké zaprášené gule."

,,Lenže, ak vie C.H.A.O.S. vyrobiť plačlivce, určite dokáže poskladať aj horšie hračky prírody," poznamenala som. ,,Nerada to hovorím, ale ten chlapík s výzorom potkana povedal, že to tu nebude prechádzka ružovým sadom."

,,Diana vždy vie, ako nás povzbudiť," vyhlásil Kastról. Vedela som, že to myslel ironicky. Prebodla som ho pohľadom, ale radšej som mlčala. Možno si mysleli, že som sprostá na hlavu, ale prišla som ich zachrániť, a keď budú na mňa neustále odporní, tak sa ďaleko nedostaneme.

Pokračovali sme v ceste, až kým sme sa nedostali na miesto, kde bola nejaká budova. Dievča prestalo vrieskať a z budovy vyšla nejaká postava. Bolo to ďaleko, tak som nevedela, kto to je. Thomas rýchlo nerozmýšľal, kým sa pohol dopredu. Všetci sme ho snažili zastaviť, aby nešiel, neposlúchol nás. O pár minút sa vrátil a bežal. Nečakal na nás. Preto sme sa aj my rozbehli. Moje nohy boli v ohni od toľkého behania. Všimla som si, že Newt bol predo mnou, a keď bežal, kríval na nohu. Určite ho to muselo bolieť.

Preto som sa k nemu pridala. Mlčala som, lebo keby som rozprávala, tak by som nevládala bežať. Počula som, ako hlboko dýcha a snaží sa bežať ďalej. Minho bežal predo mnou a snažil sa dobehnúť Thomasa, ale ten bol rýchly a zmizol nám z očí, ale našťastie sme videli jeho stopy, preto sme po nich bežali. Až po troch hodinách sme ho videli neďaleko. Kľačal na piesku. Dobehli sme ho a Minho bol naštvaný. Penil ako besný pes.

,,Čo... Prečo.. Úplne ti preskočilo, Thomas?"

Minho nedočkal odpovede, kľakol si k nemu. ,,Ako si to mohol urobiť? Len tak vyjsť z domu a bez vysvetlenia sa rozbehnúť. Odkedy sa takto k sebe správame? Dement," Zhlboka vzdychol a krútiac hlavou si sadol.

Thomas zamrmlal: ,,Prepáč. Bolo to trochu bolestivé."

,,Bolestivé?" opýtal sa Minho. ,,Koho si tam videl? Čo ti povedali?"

Tušila som, že to bude Teresa, len som nevedela, či je to pravda, ale keď som počula jej meno z jeho úst, tak sa mi to naplnilo.

,,Bola to... Teresa."

Čakala som, že zadržia dych, vykríknu od prekvapenia, alebo ho obvinia zo lži. Lenže v tichu, ktoré sa rozhostilo po jeho slovách, mohli sme počuť, ako sa ranný vietor preháňa ponad prašnú pustatinu okolo nás.

,,Čože?" spamätal sa Minho. ,,Myslíš to vážne?"

Thomas prikývol.

,,A ty si ju tam nechal? Musíš začať rozprávať a povedať nám, čo sa stalo, kamoš."

Nakoniec nám opísal, čo zažil v malej budove, aj keď som videla, že ho to bolí.

,,Páni!" unavene vydýchol Minho. Jediným slovom vystihol celú situáciu. Prešlo niekoľko minút. Suchý vietor obrusoval zem a dvíhal do vzduchu prach a nad horizont vykúkal oblúk žiarivého oranžového slnka, ohlasujúc začiatok nového dňa. Nikto nič nehovoril. Nakoniec sme sa rozhodli, že si pospíme, lebo potrebujeme nutné odpočinok.