Po ôsmich rokoch...

Kráčala som po boku dvoch mužov, ktorí ma mali odniesť do sály, kde ma mali znova testovať a skúmať ako nejakú laboratórnu myš. Počas posledných ôsmych rokov poslali všetkých mojich priateľov do Labyrintu. Už mi ostali len dvaja, a to Thomas a Teresa.

Myslím, že za tých pár týždňov, ktoré som trávila spaním, jedením a testami v laboratóriu som si všimla, že Thomas a Teresa majú k sebe bližšie. Všimla som si ich pohľady, ktoré boli určite zamilované.
Avšak, keď som sa pýtala Teresy, či má niečo s Thomasom, iba ma odbila. Možno si myslia, že som slepá, ale moje očí sú zdravé a dokážem rozoznať, keď je niekto zamilovaný a túži po tom druhom.

Nakoniec som sa dostala ku dverám, ktoré viedli do B sály, ktorá sa používala na testovanie. Jeden z vojakov ich potisol a dvere sa otvorili, vstúpili sme dovnútra. Mala som na sebe modré tričko, ktoré
malo vzadu nápis ,,Majetok CHAOS-u" a čierne tepláky. Posadila som sa na stoličku, ktorá bola jediná v miestnosti.

Vojaci vyšli von a ostala som sama v miestnosti, kde ma obklopovali len biele steny. Predo mnou bolo biele zrkadlo, cez ktoré ma určite pozorovali. Odrazu sa ozval hlas, ktorý som poznala veľmi dobre. Za
ten čas, čo som tu, mi znepríjemnila život. Volajú ju doktorka Page. Je to štyridsaťročná žena, ktorá nosí na sebe biele oblečenie a každý ju volá "doktorka Paige".

Jej blonďavé vlasy žiarilia pri svetle, až si niekedy myslím, že je anjel. Ale ona nie je anjel. Ale diabol. Možno sa snaží zachrániť svet pred nákazou, ale tak zničí všetku mládež a deti, ktoré sa narodili za tento čas. Ale vráťme sa k veci.

,,Subjekt A-010, privolali sme ťa, aby sme vyskúšali tvoje psychické a fyzické schopnosti a či dokážeš zvládnuť ťažké problémy. Prvá fáza sa bude odohrávať v džungli. Veľa šťastia."

Hlas sa odmlčal a moje oči sa automaticky zatvorili, akoby ma niekto uspal. V mojom mozgu sa vytvoril obraz džungle. Odrazu som zbadala samú seba, ako sa snažím utiecť pred obrovským tigrom. Moje srdce
splášene bilo, až som si myslela, že mi vyletí z hrude.

Obzrela som sa za seba a videla som, ako sa tiger približuje. Keďže moje nohy už nevládali ďalej bežať, musela som zo seba vypustiť poslednú silu, aby som mu ušla. Ale už nešlo. Po pár metroch moje nohy
zlyhali a spadla som na zem. Ostala som ležať na bruchu.

Prehltla som hrču strachu, a počúvala som svoje okolie. Prešlo pár sekúnd, keď som započula tigrie vrčanie. Snažila som sa nepohnúť a nedýchať. V duchu som sa modlila, aby nezaútočil. Potom všetko ustalo
a ja som odrazu otvorila oči a zbadala biele zrkadlo.

Cítila som, ako splašene mi bije srdce. Potila som sa po celom tele, akoby som bežala nejaký maratón.

,,Gratulujem, úspešne si zvládla prvú fázu. Vidíme, že útek pred divokou šelmou ti nerobí problémy. Úspešne si zvládla fyzickú
schopnosť. Teraz ťa čaká psychická schopnosť. Druhá fáza sa bude odohrávať v labyrinte," odvetil hlas a zase som zatvorila oči a predo mnou bol vchod do labyrintu.

Pozerala som sa okolo seba, všade boli steny. Žiadne východisko tu nebolo, preto som sa pohla dopredu a prešla cez vchod. Prešla som pár metrov, keď sa vchod zatvoril a ja som ostala v labyrinte.

,,Musím nájsť východ! Musím nájsť východ!", stále som si hovorila v duchu.

Bežala som pomedzi steny labyrintu a hľadala východ. Niekedy som našla
veľa chodieb a nevedela som nájsť tu správnu a niekedy som bola v slepej uličke. Keď som bežala ďalej a ďalej, stalo sa niečo horšie.

Plačlivec. Hnusný a veľký Plačlivec.

Pri mnohých uličkách som ho ani nestretla, keď som však vošla do jednej uličky, hneď mi naňho padol zrak. Potichu som prešla okolo a dúfala som, že si ma nevšimne, keď tomu tak nebolo, začala sa naháňačka o môj život.

Dokázala som sa mu úspešne vyhýbať iba pár kilometrov. Keď som už začínala byť zúfalá, stalo sa to. Našťastie, na konci chodby som si všimla zelený nápis: "EXIT".

Východ bol pred nosom a keď som dvere otvorila, Plačlivec ma chytil a ja som spadla na zem. Tentoraz som mu čelila zoči-voči a pozerala do jeho hnusného ksichtu. Keď zareval, začala som odrátavať sekundy do
konca môjho života. Odrazu však všetko ustalo a steny labyrintu zmizli.

Teraz som ležala na zemi a ťažko dýchala. Cez uslzené očí som si všimla prevrátenú stoličku a spotené tričko. Určite som spadla.
Nedokázala som sa postaviť na nohy a ani sadnúť, tak som len ležala a pozerala sa na biely strop.

,,Gratulujem, Subjekt A-010. Úspešne si zvládla psychickú schopnosť. Teraz máš voľno. Na dnes končíme testovanie." Hlas doktorky Paige stíchol a počula som, ako sa otvorili dvere. Moje očí si všimli dvoch
vojakov, ako ma chytili za obe ruky a ťahali po zemi. Vyniesli ma von zo sály a viedli asi do izby, ktorú som zdieľala s Thomasom a Teresou.

Aj keď som sa neobzerala naokolo, cítila som pohľady vedcov, ktoré mi zaujato venovali. Určite sa čudovali, že dokážem zvládnuť toľko testov. Ale ja sa nebojím. Dokážem im, že môžem ovládať svoje schopnosti, či psychické, alebo fyzické. Počula som otváranie dverí a následne hodenie na mäkku posteľ ma ani neprekvapilo. Len som zatvorila oči a zaspala som.