Užite si novú kapitolu :)

9.  kapitola

„ROBÍŠ SI SRANDU?!“ zvolala som, keď som nadchádzajúce ráno uvidela svoje „vylepšené“ habity. Ako to vylepšenie vyzeralo? Moja košeľa vyzerala, že sa scvrkla minimálne o dve čísla a mala výstrih hlboký až hrôza, sukňa, lepšie povedané mini sukňa, bola taká krátka, že toho nemohla veľa zakrývať a moje úžasne pohodlné topánky boli nahradené čiernymi ihličkovými čižmami po kolená.

„Toto si v živote neoblečiem!“ protestovala som.

„Fajn, tak si choď na metlobalový zápas nahá,“ pokojne povedal Potter. Zobral mi habit z rúk a chystal sa odísť do svojej izby. Penila som, zatínala zuby, aby som sa v momente nerozkričala, ale vedela som, že nemám na výber. Musela som si to obliecť, či už sa mi to páčilo alebo nie.

     Dobehla som ho na schodoch a vytrhla mu moje oblečenie z rúk. Spokojne sa uškrnul a ja som naňho vražedne zazrela. Odišla som do svojej izby a prezliekla sa. Mala som pravdu, tá sukňa toho veľa nezakrývala. Len- len, že mi siahala pod zadok. Košeľa mi tak tesne obopínala telo, že som sa bála, čo i len dýchať, aby nepraskla. Plus, som mala pocit, že sa v tých nenormálne vysokých čižmách zabijem. Ani trochu som sa necítila vo svojej koži.

     Vrátila som sa späť do našej prefektskej miestnosti, kde na gauči sedel spokojne sa tváriaci Potter. Zastala som na schodoch a aby som dala najavo svoju prítomnosť, povedala som: „Tak čo, spokojný?!“ Zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Na chvíľu by som bola odprisahala, že prestal aj dýchať. Tváril sa ohromene, ale tak rýchlo, ako to prišlo, to aj zmizlo. 

     Bez slova sa postavil a podišiel ku mne. Vtisol mi do ruky nejaký poskladaný papier so slovami: „Toto budeš potrebovať.“ Vyšiel z miestnosti a mňa tam nechal nechápavo civieť na papier.

„Na čo budem potrebovať text piesne?“ spýtala som sa, keď som ho dohonila na schodoch. Mlčky pokračoval v ceste do Veľkej siene na raňajky. Pred vstupom do nej nečakane zastal a ja, keďže som bola začítaná do papiera, som doňho narazila- na ihličkovom opätku som horko- ťažko udržala rovnováhu.

„Pripravená na šou, Eatonová?“ otočil sa na mňa Potter so širokým úsmevom. Vtom mi to doplo! Tak preto budem potrebovať ten text, chce, aby som spievala! Pred zrakom celej školy! Tak to teda v žiadnom prípade!

„Myslel som si,“ povedal, keď uvidel môj nesúhlasný pohľad. Prečo sa tu s ním vlastne bavím? Mala by som, čo najrýchlejšie vbehnúť do siene a nesplniť tak jeho príkaz. Problém je, že potom by som niesla následky...

„Aj tak poskytneš celej škole šou, keď prídeš na zápas nahá,“ prehodil ľahostajne. Zaškrípala som zubami. Ten bastard ma drží úplne v šachu!

„Za toto sa ti ešte pomstím,“ pretisla som cez zaťaté zuby.

„O tom nepochybujem,“ povedal pokojne, „ale dovtedy buď dobré dievča a rob, čo máš. Idem ti pripraviť obecenstvo.“

     Zmizol vo vnútri a ja som až von počula, ako ostatným hovorí, aby sa utíšili. Toto mu vážne nedarujem! V tej chvíli som ďakovala Merlinovi, že ma mama donútila chodiť na spev, keď som chodila na základnú. Zovrela som papier s textom v ruke, vošla do siene a začala spievať.

„I´m feeling sexy and free...“

     Mali ste vidieť pohľady všetkých naokolo, keď som vstúpila dnu. Ústa otvorené od šoku a na tvári výraz čistého ohromenia. Bola som asi v polovici piesne, a priznám sa, že sa mi to začínalo celkom páčiť, keď ma prerušila profesorka McGonagallová.

„Slečna Eatonová, čo si myslíte, že robíte?“ spýtala sa, ledva potláčajúc hnev v hlase. Pozrela som sa smerom k slizolinskému stolu. Potter mi však nevenoval pozornosť- trieskal do stola a išiel sa popučiť od smiechu. Musela som teda improvizovať.

„Prepáčte, pani profesorka, iba som si myslela, že sa trochu zabavím,“ vymyslela som si.

„Zabávať ste sa mali cez prázdniny, tu ste v škole!“ hnevala sa. „A čo to, pre Merlinovu bradu, máte na sebe?!“

„P- prepáčte, ale... všetky moje habity sa akosi...ehm...zbehli,“ vykoktala som, totálne červená v tvári.

„Mám vám snáď požičať jeden z mojich?“ opýtala sa nahnevane. „Okamžite sa choďte prezliecť! A toto nech už sa neopakuje!“

„Ja na to dohliadnem, pani profesorka,“ ozval sa spoza mňa Potterov hlas.

„Ďakujem, pán Potter,“ povedala a odišla. 

     S Potterom sme vyšli zo siene. Ako náhle sme boli odtiaľ dostatočne ďaleko, Potter sa rozrehotal. Vzkypel vo mne ohromný hnev. Napriahla som sa a zo všetkej sily, akú som v sebe našla som mu strelila poriadnu facku. Zapotácal sa a vyjavene na mňa hľadel.

„To máš za to,“ vypľula som. Zo mňa si nikto dobrý deň robiť nebude! Obišla som ho a vyšla na štvrté poschodie prezliecť sa.

     Problémom bolo, že som si nemala, čo obliecť. Potter mi zobral všetky ostatné habity a ja som nepoznala žiadne kúzlo, ako vrátiť habity do pôvodného stavu.

„Na,“ zavrčal Potter a hodil mi jeden jeho čierny habit, „prehoď si to cez oblečenie.“ Keď sa so mnou rozprával nikdy nebol nejako obzvlášť  milý, ale teraz bol doslova nepriateľský. Asi sa naštval za tú facku, z ktorej mu zostal na líci parádne červený odtlačok. Prepadli ma výčitky svedomia, ale rýchlo som ich znova zatlačila do úzadia. Veď si to zaslúžil!

     Urobila som tak, ako mi povedal Potter. Prehodila som si cez „vylepšené“ oblečenie jeho, mimochodom dosť veľký, habit, vzala si z izby tašku a spolu s Potterom sme odišli na našu prvú hodinu v ten deň- na elixíry.

     Elixíry bol asi jediný predmet, na ktorom som sa vôbec nemusela snažiť a aj tak som bola najlepšia. Išlo mi to proste samo! Slughorn bol zo mňa v siedmom nebi; hovoril, že som prirodzený talent. Máte pravdu, ak si myslíte, že som v jeho klube. Starý Slughorn ma jednoducho zbožňuje!

     S Potterom sme prišli práve včas, keď Slughorn začal na tabuľu písať prísady potrebné na prípravu dnešného elixíru. Potter zamieril do poslednej lavice k Marcusovi a Scorpiusovi a aj som sa rýchlo ponáhľala do prednej lavice k Rose a Dominique.

„Čo mal znamenať ten dnešný výstup na raňajkách?“ zašepkala mi Rose, kým sme si usilovne robili poznámky.

„Musím predsa dva mesiace robiť všetko, čo mi Potter prikáže,“ odvetila som potichu.

„Prečo dva mesiace?“ čudovala sa Dom. „Nemal to byť len mesiac?“

Och, ja hlupaňa! Prečo som len nedržala jazyk za zubami?! Čo im mám teraz povedať?

„No, áno-“ zmĺkla som, pretože Slughorn práve prechádzal okolo nášho stola. Žiarivo sa na nás usmial a pohol sa k ďalšej lavici. Rose aj Dominique prestali písať a počastovali ma spýtavými pohľadmi. Čakali na odpoveď a ja som netušila, akú im mám dať. Keby som povedala, že to bol sľub za to, že nás dostal zo zamknutej komory na metly u nich doma, boli by zvedavé prečo sme tam boli. A z logických príčin som im nemohla povedať pravdu- Rose sa nesmela dozvedieť, že viem o nej a Scorpiusovi.

„No...hm...lebo...“ rýchlo som sa snažila niečo vymyslieť. „Stavili sme sa a ja som prehrala.“

„A o čo ste sa stavili?“ vyzvedali.

Nevedela som, čo povedať, tak som tresla prvú somarinu, ktorá mi prišla na jazyk.

„O to, že vojdem do toho strašidelného domu. Nevošla som tam, pretože ma sotil do blata. Začali sme sa ohadzovať a nakoniec sme vbehli do záhradného domčeka. Náhodou som zatvorila dvere, a tak sme tam museli prečkať celú noc. Preto som sa nevrátila.“ Uf! Snáď im takáto odpoveď bude stačiť. Navyše, moje svedomie zostane čisté, pretože je to v podstate pravda.

„Ale veď si mi povedala, že v tom dome nestraší,“ nedala sa Dom. „Ako si to mohla vedieť, keď si tam nebola?“

„Povedala si predsa, že odtiaľ počuť smiech tých mŕtvych žien, no a ja som nič nepočula. Bolo tam absolútne ticho.“ Po týchto slovách sa Rose, mŕtvolne bledej v tvári, výrazne uľavilo. Keby len vedela...

„Dobre, žiaci, teraz vás zadelíme do dvojíc, v ktorých budete pracovať po zvyšok školského roka,“ zvolal Slughorn, čím si vyslúžil našu plnú pozornosť. S Rose sme sa inštinktívne pomkli k sebe a Dom sa hneď otočila na našu spolužiačku Ellu Thomasovú.

Slughorn mal však iné plány. „Bol by som rád, keby ste vytvorili zmiešané páry. Prosím, slečna Weasleyová, vytvorte pár s pánom Zabinim.“ Dominique sa trochu neochotne postavila a podišla k Marcusovi, ktorý stál pri Scorpiusovi a Potterovi.

„Pán Malfoy, vy poďte sem, k slečne Weasleyovej.“ Videla som, ako Rose vedľa mňa stuhla. Zrejme bola príliš ohromená, aby protestovala. Nie že by chcela... Postavila som sa, aby som prenechala miesto Scorpiusovi. Neušiel mi ten naradostený úsmev, ktorý mu sedel na perách.

     Slughorn pomaly zaradil celú triedu do dvojíc. Mlčky som sledovala, ako sa počet mojich prijateľných, potenciálnych partnerov zmenšuje. Skvelé, nakoniec ešte skončím vo dvojici s Peteom!

„Slečna Eatonová, vy budete,“ konečne povedal Slughorn, „ach, áno, vy budete s pánom Potterom.“ Vyjavene som zostala zízať na Slughorna. To si strieľa, nie?! Áno, Potterovi elixíry veľmi nejdú, ale to ešte neznamená, že ma s ním musí dať do dvojice. Teraz by som radšej brala toho Petea...

„Ehm, prepáčte, pán profesor,“ chabo som ho oslovila, „nemohla by som byť radšej s Peteom?! On potrebuje moju pomoc viac ako Potter.“

„O tom nepochybujem, ale pán Finnigan už partnerku má a navyše si myslím, že s pánom Potterom sa vám bude ľahšie spolupracovať.“ No, tak to určite!

     Keďže som sa stále nehýbala Slughorn ma jemne postrčil smerom k Potterovi, ktorý nevyzeral o nič šťastnejší než ja. Prečo mi to robia, Slughorn aj McGonagallová? Najprv s ním musím bývať v rovnakej ubytovni a teraz má byť ešte aj mojím partnerom na elixíroch?!  Prečo sa silou mocou snažia skaziť mi všetko, čo mám na tejto škole najradšej?

     Dnes bol asi môj najhorší deň za celých tých šesť rokov na Rokforte, a to už je veru, čo povedať. Keďže sme sa s Potterom stále hádali a nevenovali veľkú pozornosť tomu, čo robíme, náš elixír vôbec nevyzeral tak, ako mal. Bola som taká naštvaná, že som doňho omylom nasypala viac múch zlatoočiek než bolo písané a elixír mi vybuchol do tváre. Dokonca ani Peteovi nič nevybuchlo! Bolo to ponižujúce. Nehovoriac o tom, že kvôli tým sprostým topánkam som sa niekoľkokrát rozpleštila na schodoch, čo neuniklo pozornosti všadeprítomného ducha Zloducha, ktorý to potom roztrúbil po celom hrade.

     Po vyučovaní sme zašli s Rose do knižnice pohľadať nejaké knihy, ktoré by mi pomohli vrátiť moje habity do pôvodného stavu. Našli sme zopár kníh, ktoré by mohli byť užitočné. Keď sme odtiaľ vychádzali, že pôjdeme na večeru, zrazu sa k nám prihnala Melanie, Potterova frajerka, a rozkričala sa na mňa: „Ako si si niečo také mohla dovoliť?! Drž sa od Ala ďalej, on je môj! Prisahám, že ak sa ho ešte raz, čo i len dotkneš, prekľajem ťa!“ Na to sa zvrtla a odišla. Hľadela som za ňou ako obarená.

„Čo to, do pekla, malo znamenať?“ spýtala sa rovnako šokovaná Rose. Pokrčila som plecami. Čo tým mohla myslieť? Žeby jej Potter povedal o tej facke?

     Vošli sme do Veľkej siene a hneď, ako ma zbadali, si začali na mňa ukazovať a šepkať si. Niektorí sa dokonca aj smiali. Nechápala som to. Bolo to kvôli tomu výbuchu na elixíroch? Nečudovala by som sa, keby to už vedela celá škola. Klebety sa na Rokforte šíria rýchlosťou svetla.

     S Rose sme si sadli na naše obvyklé miesta. Snažila som sa jesť, ale nemohla som. Cítila som na sebe pohľady celej Veľkej siene. Na čo taký rozruch kvôli jednému nepodarenému elixíru?

„Aké to bolo?“ spýtala sa ma odrazu Ella zvedavo.

Mysliac si, že sa pýta na ten výbuch do tváre som jej odpovedala: „Dosť nepríjemné. Ako keď ti niečo exploduje do ksichtu.“ Nemala som s čím iným to porovnať.

„Ale nie,“ zamietla Ella, „ja myslím, aké to bolo pobozkať Albusa.“  Vyvalila som na ňu oči, kde vzala takú sprostosť?

„Ja som Pottera nikdy nepobozkala,“ povedala som.

„Nemusíš klamať, Alyssa. Albus dnes v slizolinskej klubovni povedal, že si ho v treťom ročníku pobozkala, ale on ťa odmietol. A odvtedy sa s ním neustále hádaš,“ pokojne povedala. „Už o tom vie celá škola.“

     Skamenela som. Ako mohol? Ako mohol povedať niečo také?! Tak toto už vážne prehnal, zašiel priďaleko! Ako sa opovážil tvrdiť, že ja som ho pobozkala? Ja toho bastarda zabijem!