6.       kapitola

     Ja a Potter sme boli príliš ohromení na to, aby sme vyliezli z komory. Iba sme tam stuhnutí stáli a snažili sa stráviť fakt, že naši najlepší kamaráti, ktorí sa zvykli neznášať, spolu majú tajný vzťah. Teda, ja som sa snažila v momente nerozbehnúť za Rose a nerozkričať sa na ňu. Ako sa to mohlo stať? Kedy sa tí dvaja prestali neznášať a začali spolu robiť, Merlin vie, čo to spolu robia?! A ako je možné, že mi to Rose nepovedala? Sme najlepšie priateľky, do čerta!

„Ja tomu nemôžem uveriť,“ prehovoril Potter, ktorý doteraz vyzeral, že ani nedýcha. Vlastne, stále tak vyzeral.

„Mali by sme ich sledovať,“ navrhla som. „Večer, keď odídu, tak chvíľu počkáme a potom pôjdeme za nimi.“

„Neviem či chcem vidieť, čo tam spolu robia.“

„Fajn, ako chceš, ale ja pôjdem. Potrebujem pochopiť, čo sa to, do pekla, s nimi deje!“

     Stisla som kľučku na dverách, že odídem, ale dvere sa neotvorili. Do kelu! Nie, nie znova! Už nie! Začal som zúrivo mykať kľučkou, kopať do dverí, ale tie sa stále ani nepohli.

„Tak dobre, pôjdem aj ja,“ rezignoval Potter.

„Ak si si nevšimol, práve riešim niečo dôležitejšie!“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Tie...poondiate dvere...sa...zasekli!“ dychčala som, keď som začala ramenom vrážať do dverí.

„Čo keby si mi pomohol?“ osopila som sa naňho. Potter ma však zdrapil za ruky a otočil tvárou k sebe. Čo to, do pekla...?

 „Ešte spolu máme nejaké nevyriešené účty.“

„To nemyslíš vážne!“ zvolala som neveriacky. „Práve teraz nemám náladu sa s tebou doťahovať, Potter a PUSTI MA!“ Potterom však ani nepohlo.

„Potter, práve som zistila, že moja najlepšia kamarátka má vzťah s chalanom, o ktorom hrdo vyhlasovala, že ho neznáša a nepovedala mi o tom. Naozaj ma chceš provokovať?“ povedala som varovným tónom.

     Potter sa na mňa skúmavo zahľadel, a potom mi pustil ruky. Klamala by som, keby som povedala, že ma to neohromilo. Zdá sa, že aj ním dosť otriaslo, čo sme práve zistili. Upriamil svoju pozornosť na dvere, ktoré sa stále nie a nie otvoriť.

„Čo z toho budem mať, ak ich otvorím?“ spýtal sa. To akože myslí vážne?!

„Nebudeš musieť so mnou trčať uviaznutý v dosť úzkej komore na metly!“

„Práveže, to sa mi javí celkom ako dobrá zábava,“ uškŕňal sa. „Moja prítomnosť ťa vytáča a ja ťa rád provokujem.“

„Nezderiem ťa z kože?“ skúsila som znova. Ako môže byť taký pokojný?!

Potter sa zasmial. „Skúšaj ďalej, Eatonová.“

„Vieš čo? Podľa mňa sa len vyťahuješ a v skutočnosti vôbec nevieš ako sa odtiaľto dostaneme.“

„Chceš sa staviť?“

„Ak tie dvere otvoríš na prvýkrát, tak ti budem robiť otroka o mesiac dlhšie,“ navrhla som. Hneď, ako som to vypustila z úst, mi došlo, že je to zlý nápad. Chcela som ho len vyprovokovať k ďalšej hádke, aby sa naštval a nakoniec odo mňa zatúžil byť, čo najďalej. Ak tie dvere teraz naozaj otvorí... tak som v keli!

     Potter prekvapene nadvihol obočie. Potiahol kľučku k sebe, dvere mierne nadvihol a tie sa s vrzgotom otvorili. Padla mi sánka. Toto snáď nie je pravda!

Máš, o čo si si koledovala, hlupaňa!, vyškieral sa môj vnútorný hlas. Mal pravdu, koledovala som si o to.

     Zaklapla som ústa a s hrdo vystrčenou bradou som prešla popri spokojne sa vyškierajúcom Potterovi, ktorý vyšiel hneď po mne.

„Už sa teším na začiatok školského roka!“ zašepkal mi. Zazrela som naňho. Ak by pohľady dokázali zabíjať, Potter by bol teraz už desať stôp pod zemou. Sladko sa na mňa usmial, potom sa však zahľadel kamsi za mňa a úsmev mu zmizol z tváre. Zmätená som sa otočila a pri chladničke som uvidela stáť jeho otca, ktorý s pootvorenými ústami hľadel na nás. Fľaša ďatelinového piva, ktorú držal v ruke, vyzerala, že mu už- už vypadne. Chudák, pán Potter, ktovie, čo si mohol myslieť, keď nás v ten deň už po druhýkrát videl spolu vychádzať zo zamknutej miestnosti. Vlastne, presne viem, čo si mohol myslieť. A vôbec sa mi to nepáči!

     Ten večer nakoniec nebol až taká katastrofa, ako som si myslela. S Rose, Dom a Roxanne sme sa celkom dobre zabávali- rozprávali sme sa o všeličom, nielen o babských veciach a ,navyše, Zápisník jednej lásky sa ukázal byť oveľa inteligentnejší ako väčšina romantických filmov, čo poznám. Skúšala som nenápadne nadhodiť aj tému Scorpius Malfoy. Hrali sme hru, koho by si si vybrala. Poviete dvoch chalanov a dievča, ktorému je tá otázka určená, musí povedať, ktorého z nich by radšej brala.

„Koho by si si vybrala, Rose,“ oslovila som ju, „Scorpiusa Malfoya alebo Petea Finnigana?“ Pete Finnigan je náš spolužiak z Chrabromilu. Nosí obrovské popolníky a je presne ako jeho otec- na každej hodine elixírov mu niečo vybuchne do tváre.

     Rose na moment stuhla, potom však povedala, že by si vybrala Petea. Dom a Roxy sa rozosmiali.

„To vážne?“ spýtala som sa neveriacky. „Prečo?“

„Ty by si si radšej vybrala Ala?“ vrátila mi. Prečo ľudia odpovedajú na otázku otázkou?

„Ale to je niečo iné!“ zlostila som sa. Rose prekvapene nadvihla obočie. Do pekla, ešte sa prekecnem!

„Teda, Scorpius nie je taký idiot ako Potter,“ rýchlo som zahovorila. „Navyše je aj oveľa krajší, nemyslíš?“

     Rose na mňa mlčky zízala. Potom si z ničoho nič zívla a povedala: „Už je neskoro, mali by sme ísť spať.“ Dom a Roxanne začali protestovať, že je ešte príliš skoro a, že sme si ešte nestihli pozrieť Titanic. Začala som hrať Roseinu hru a na silu som si zívla

„Rose má pravdu“ povedala som predstierajúc únavu. „Už som unavená.“ Roxanne a Dom teda rezignovali. Dom vkĺzla do postele a Roxanne šla nadávajúc zahasnúť svetlo. Ja a Rose sme sa uložili do spacákov rozložených na zemi, zaželali sme si dobrú noc a išli sme spať.

     Trvalo dobrých dvadsať, kým Dominique a Roxy zaspali. Pripadalo mi to ako večnosť. Bola som neuveriteľne ospalá. Zatvorila som oči, aby som oklamala Rose, že spím a na okamih som sa vážne zľakla, že zaspím.

Musíš ju sledovať, musíš zistiť, čo spolu majú, motivovala som sa v duchu. Napodiv to zabralo.

     Rose sa potichu vykradla z izby. Dala som jej náskok asi päť minút, a potom som vykĺzla aj ja. Potichu som sa zakrádala po schodoch do obývačky. Videla som Rose, ako mieri cez záhradu  k opustenému domu. Preglgla som. Tak sa zdá, že sa tam predsa len budem musieť ísť uprostred noci pozrieť.

     Potter súhlasil, že pôjde so mnou, ale nikde som ho nevidela. V dome vládlo pokojné ticho. Nemienila som naňho čakať, vyšla som do mesačným svitom zaliatej záhrady a zakrádala sa za Rose.

     Hneď, ako som sa ocitla vo vnútri domu, som pochopila, prečo sa doň ľudia boja vstúpiť. Bol plný desivých zvukov a zlovestne tmavý. V stenách, schodoch, ba aj v podlahe boli diery- človek si musel dávať vážne dobrý pozor kam stúpa. A všade bol prach. Tony prachu.

     Rose vyšla po schodoch na druhé poschodie a ja som šla opatrene za ňou. Schody pod mojimi nohami vŕzgali, ale našťastie, dom bol tak plný takýchto zvukov, že to Rose zrejme ani nepostrehla. Pokračovala v ceste do izby rovno oproti schodom. Vošla dnu a bez toho, aby sa čo i len otočila, zabuchla dvere.

     Po špičkách som k nim podišla. Chcela som sa pozrieť, čo sa bude diať cez kľúčovú dierku. Odrazu som však zacítila, ako mi niekto dlaňou zakryl ústa a stiahol ma do izba naľavo. Pokúsila som sa kričať, ale kvôli tej ruke zo mňa nevyšla ani hláska.

„Upokoj sa, Eatonová, to som len ja,“ ozval sa mi pri uchu Potterov hlas. Silno som ho uhryzla do ruky a on ma hneď pustil.

„Preskočilo ti?! Chceš, aby som dostala infarkt?!“ vyčítala som mu.

„Toto si vážne nemusela!“ zlostil sa a šúchal si uhryznuté miesto. Mal pravdu, ale to nemusel vedieť.

„Prečo sme vlastne tu? Odtiaľto nič neuvidíme.“

„Práveže odtiaľto budeme mať najlepší výhľad,“ odvetil a ukázal na stenu za mnou. Nechápavo som sa otočila. Vtedy som si všimla diery v stene. Vyzerali byť dostatočne veľké, aby sme videli my ich, ale príliš malé na to, aby videli oni nás. Proste dokonalé!

     S Potterom sme sa nedočkavo nalepili na stenu a cez diery sme nakúkali do vedľajšej izby. Problém bol, že som kvôli nejakej veľkej čiernej veci, ktorá mi zakrývala výhľad, nič nevidela.

„Do pekla, nič nevidím!“ posťažovala som sa.

„Ani ja, niečo mi tam zavadzia,“ vzdychol si Potter.

„Toto má byť ten tvoj najlepší výhľad?!“

„Sklapni a počúvaj!“ zahriakol ma a pritisol si ucho k diere. Vzdychla som si a nasledovala jeho príklad. Nepočuli sme nič, iba zase nejaké mľaskavé zvuky.

„Prečo sa nepozrieme cez kľúčovú dierku na dverách?“ zašepkala som.

„Skúšal som to, nič cez ňu neuvidíš,“ odvetil. Obaja sme spozorneli, keď mľaskavé zvuky zrazu ustali.

„Myslíš, že je možné, že nás spolu niekto videl?“ spýtala sa Rose.

„Vylúčené! Dávali sme si predsa pozor,“ zamietol Scorpius. „Prečo?“

„Neviem, Alyssa sa ma dnes na teba pýtala a na chvíľu to vyzeralo, akoby vedela...“ Cítila som na sebe Potterov vyčítavý pohľad, ale snažila som sa ho ignorovať. Počúvala som ďalej.

„Neboj sa, nie je šanca, že o nás vie,“ chlácholil ju Scorpius.

„Asi máš pravdu.“ Ďalšie mľaskavé zvuky.

„Prečo vlastne nechceš, aby to vedela?“ odrazu sa spýtal Scorpius. Tesnejšie som sa nalepila na stenu, aby mi neuniklo nič z jej odpovede.

„Pretože by to neprijala, nepochopila by to.“

„Je to predsa tvoja kamarátka, určite by to pochopila.“

„Ja viem, že je, ale nerozumela by tomu. Bezpochyby by mi povedala, že som prišla o rozum alebo, že si ma začaroval,“ zamietla Rose. Mala pravdu, no jej slová ma aj tak boleli. To, že by som to nepochopila, neznamená, že by som sa s tým nenaučila žiť. Je predsa moja najlepšia priateľka...

     Odlepila som sa od steny. Nechcela som počuť už nič viac.

„Myslím, že mám dosť,“ povedala som bezvýrazne.

„Pre Merlina, Eatonová, neber si to tak osobne,“ prevrátil oči Potter. „Počkaj, hovoria... o nás.“ Čože?? Akože o nás? 

     Rýchlo som sa natisla na stenu. Začula som, ako Scorpius hovorí Rose: „Nemyslíš si, že s Alom spolu niečo majú?“ Vyvalila som oči. Ako, pre Merlina, prišiel na takú sprostosť?

Rose sa rozosmiala. „Ako si na niečo také prišiel?“

„Dnes, keď sme prišli, tak spolu odišli niekam do kuchyne a neznelo to akoby sa tam spolu hádali. Dominique mi tiež povedala, že včera boli celú noc preč a keď sa ráno vrátili boli obaja špinaví a nechceli jej povedať, čo sa stalo. A potom, keď sme sa dnes išli pozrieť na Marcusa, Alyssa niekam zmizla a Al potom o chvíľu zmizol tiež. Celý večer sa potom správal akosi čudne...“ Padla mi sánka. Nepredpokladala som, že si to niekto takto vysvetlí. Prečo aj, veď každý vie, že sa s Potterom neznášame.

„Keď už si pri tom, aj Alyssa bola nejaká čudná-“

„Vidíš, možno sa ťa na mňa pýtala, lebo si začala s Alom a chcela vedieť, či si si náhodou aj ty nezačala so mnou,“ prerušil ju Scorpius.

„Merlin, tvoj kamarát je pekne mimo,“ neodpustila som si.

„Tiež si to začínam myslieť,“ odvetil Potter.

„Ale...veď ho chcela trafiť dorážačkou,“ namietla Rose.  Ďakujem, Rose, pomyslela som si.

„Čo, ak to mala byť len zásterka?“

„Scorp, myslím, že to preháňaš. Oni dvaja sa fakt neznášajú. Preto by to nepochopila, je presvedčená, že je nemožné niečo cítiť k niekomu, koho neznáša!“ povedala Rose a ja som s ňou v duchu súhlasila.

„Tak to by sme ju mali presvedčiť o opaku,“ potichu nadhodil Scorpius. Stuhla som. Čo tým myslí?

„Už mám po krk tohto schovávania a tajností, Rose! Viem, že by to neprijali, ale ak by sa nám podarilo dať dokopy aj ich dvoch-“

„Potom by to pochopili a my by sme sa už nemuseli skrývať,“ dokončila Rose. „Navyše by sa už konečne prestali hádať!“              

     Zdesene som sa odtiahla od steny. Nemohla som uveriť svojim ušiam. Moja vlastná kamarátka sa spolčila so Scorpiusom Malfoyom, aby ma dala dokopy s Albusom Potterom?!