Zvedaví, ako sa to vyvinulo s Caseym a Alyssou? :D Teraz si môžete prečítať, ako som sľubovala :) Hádam sa bude páčiť :)

Bol to zvláštny pocit zase niekoho bozkávať, niekoho kto nie je Potter. Cítiť neznáme pery, ako sa tisnú na tie moje. Vedomie, že to nie je chalan, ktorého ľúbim, s ktorým sa bozkávam mi spôsobovalo bolesť. Začala som sa odťahovať, ale Casey mal iné plány. Ruky mi pevne omotal okolo pása, pritiahol si ma bližšie a oduševnene sa pustil pokračovať v tom, čo som ja neuvážene začala. Nedokázala som mu to opätovať, no nevedela som sa ani odtiahnuť. Jedna časť môjho ja sa túžila k nemu primknúť a ponoriť sa do toho bozku, zabudnúť, že niekde existuje nejaký Potter a moje city k nemu. Chcela si užívať jeho prítomnosť a byť konečne šťastná.

     Casey bol jemný a nežný, nesnažil sa mi rozdrviť všetky kosti, keď ma držal v náručí. Bozkával sa fakt dobre, sladko, ale niečo na tom bolo... zvláštne. Bozkávať ho mi pripadalo nesprávne a nech som sa to snažila akokoľvek potlačiť, nešlo to. Nedokázala som sa uvoľniť, nemohla som ho objať rukami okolo krku a nechať sa pohltiť, nedokázala som ani len zavrieť oči a prestať myslieť na všetky tie veci prečo mi to príde nesprávne. Ale nemohla som ho ani odstrčiť, to mi pripadalo voči nemu príliš nefér. A tak som zostala nehybná a čakala kedy ho to konečne prestane baviť.

Niekto si pri nás odkašľal. „Slečna Eatonová, pán Reed, buďte takí láskaví a prejavujte si náklonnosť niekde mimo školského areálu,“ ozvala sa karhajúco McGonagallová. „Uisťujem vás, že tu na to nikto nie je zvedaví.“

     Casey sa odo mňa konečne odtrhol a pustil ma. Hľadel na mňa, ale ja som mu ten pohľad nedokázala opätovať. Pozrela som sa na McGonagallovú, ktorá nad nami krútila hlavou, a potom za ňu, na miesto, kde stál predtým Potter. Bol fuč. Nikde hlboko vo vnútri ma to zabolelo.

„Prepáčte, pani riaditeľka,“ povedal Casey trochu chrapľavo. „Už sme na odchode.“ Chytil ma za ruku a ja som mala náhle nutkanie si ju z jeho zovretia vytrhnúť.

„Vy choďte, potrebujem si pohovoriť so slečnou Eatonovou,“ povedala. V momente ma premkol strach, čo také som zase urobila? Vrhla som prestrašený pohľad na Caseyho, ale keď som videla jeho rozšírené oči a opuchnuté pery, rýchlo som to oľutovala.

„To je v pohode, Casey,“ povedala som nedívajúc sa na neho. „Uvidíme sa potom.“ Úprimne som dúfala, že to potom znamená v budúcom živote. Bolo by lepšie, keby som sa mu pár dní vyhýbala, aby som vymyslela spôsob, ako sa k nemu po tomto správať. Keď ma pobozkal Marcus bolo to iné, pretože vtedy som nebola bezhlavo zamilovaná do niekoho úplne nesprávneho a nebozkávala ho len preto, že som chcela, aby žiarlil. Pri Marcusovi z toho mohlo byť niečo viac, ale pri Caseyim...? Bol to atraktívny a skvelý chalan, ale jednoducho to nebol Potter.

     S profesorkou McGonagallovou sme osameli a ja som sa v mysli snažila prísť na to, ako som porušila pravidlá tento raz. Nič mi nenapadalo, až na to, že som sa tu práve s niekým bozkávala. Lenže potom by neposielala preč Caseyho.

„O čom ste chceli so mnou hovoriť?“ nevydržala som to, keď riaditeľka stále nič nehovorila. Netvárila sa naštvane, ale ani Merlinvieako prívetivo.

„Viete slečna Eatonová, ubytovňa prefektov tu nie je len tak pre srandu dementorov. Je tu na to, aby v nej bývali hlavní prefekti,“ začala. „Pokiaľ sú moje informácie správne, a ja viem, že sú, tak už v nej niekoľko týždňov nebývate.“

Sťažka som preglgla. „No, áno, pretože... ja...potrebovala som byť nejaký čas s dievčatami.“

„Nezakazujem vám tráviť čas so svojimi priateľkami, ale máte sa s nimi stretávať počas poobedia a nie sa kvôli tomu nasťahovať späť do vašej bývalej izby,“ povedala mi. „Od dnešného dňa vás preto žiadam, aby ste sa vrátili na svoju ubytovňu a bývali v nej až do konca školského roka!“ Nepovedala to výhražne, ale vyzerala pri tom tak hrozivo, že mi ani nenapadlo jej protirečiť. Opatrne som prikývla a McGonagallová ráznym krokom odišla. Konečne som sa nadýchla, ani som si neuvedomila, že strachom zadržiavam dych, a klesla na lavičku, na ktorej som predtým sedela. Musím sa vrátiť na ubytovňu a to znamená jedinú vec- musím čeliť Albusovi Potterovi.

      Vďaka Merlinovi za Weasleyovské dievčatá! A moju sestru. Keď som im povedala tú hroznú správu, hneď začali vymýšľať spôsob ako mi pomôcť. Nakoniec sa so mnou rozhodli zostať až dokým nepôjdem spať a držať tak odo mňa Pottera, čo najďalej. Na moje šťastie sa však celý večer neukázal. Vyprevadila som dievčatá, a potom zaliezla do svojej mäkkej postele, ktorá zostala v rovnakom stave, ako som ju nechala, keď som odišla do chrabromilskej veže. Celkom mi chýbala. Zababušila som sa do perín a zaborila tvár do vankúša. Zlé rozhodnutie. Bol to presne ten vankúš, na ktorom zvykol spávať Potter a ani po toľkom čase z neho ešte nevyprchala jeho vôňa. Držala sa tom ako kliešť. Chytila som vankúš a hodila ho cez celú izbu, čo najďalej odo mňa. Mala som totiž v pláne dobre sa vyspať. Zatvorila som oči a nechala sa stiahnuť do temnoty.

     Zobudila som sa o pár hodín na zvláštny pocit, že ma niekto pozoruje. V miestnosti panovala tma ako vo vreci, no aj napriek tomu som rozoznala siluetu mužskej postavy, ktorá sa opierala o rám dverí. Rozsvietila som prútik a zistila, že je to Potter. Bol celý premočený, triasol sa a vyzeral vážne zronene.

„Č- čo-“ hlas mi zlyhal. Prečistila som si hrdlo a snažila sa, aby môj hlas znel odmerane, keď som povedala „Čo tu chceš?!“ Neodpovedal mi, stále na mňa hľadel tými svojimi šteňacími očami.

„Tu nemáš, čo robiť. Vypadni, toto je moja izba!“ Ani ním nehlo. Bohovia, to je ale zadubenec!

„Dosť jasne som ti povedala, že ťa už nikdy nechcem vidieť, takže...“ skúsila som znova a on furt nič. Vážne ma začínal štvať. „VYPADNI Z MOJEJ IZBY!“ Zavrčala som, nevoľky sa vymotala z postele a podišla k nemu. Mala som v pláne ho vysotiť z izby, no nedal mi šancu. Chytil mi obe zápästia a vrhol sa na mňa.

     Zaspätkovala som a zrútili sme sa do mojej postele až hlasno zavŕzgala. Potter ležal na mne a svojím telom ma vtláčal do prikrývok.

„Zlez zo mňa,“ protestovala som. „Potter, zlez-“ Nenechal ma dopovedať, pretože hrubo pritisol svoje pery na moje. Vyvalila som oči. V jeho bozkoch nebola žiadna jemnosť, bol hrubý a zúfalý. A čo bolo najhoršie, smrdel aj chutil ako sklad liehovín. Razil z neho alkohol až ma z toho napínalo na vracanie. Začala som sa metať a vzpierať. Udierala som doňho rukami, no s ním to nič nerobilo. Kopla som ho kolenom medzi nohy, ale vyzeralo to, že to ani nepostrehol. Začínala som byť zúfalá. Čím viac som sa vzpierala tým bol naliehavejší a neodbytnejší. Jeho pery a ruky boli všade. Presunul sa na môj krk, ale ja som si zakázala užívať si to.

„Prestaň,“ zaprosila som. „Potter, prosím, prestaň.“ Ignoroval ma, rukami nahmatal lem môjho trička a začal ho posúvať hore.

„Nie, Potter, dosť, prosím!“ začínala som panikáriť.

     Pozbierala som všetky zvyšné sily, chytila ho za ramená a odsotila  najsilnejšie ako som vedela. Odhodilo ho dozadu až chrbtom narazil do steny.  Zdvihla som sa na lakte a snažila sa dostať pod kontrolu svoj zrýchlený dych aj tep. Potter na mňa civel, jeho oči rozšírené hrôzou z toho, čo takmer urobil. Zviezol sa popri stene a skryl si tvár do dlaní, znova sa celý roztriasol a mne napadlo či náhodou neplače. Nezmohla som sa na nič, len som tam tak ležala na posteli, otrasená aj zmätená, a civela naňho.

„Prepáč,“ zašepkal cez ruky. „Prepáč mi to, ja... Merlin, tak ma to mrzí!“ Nevedela som, čo robiť, čo si myslieť. Jeho správanie nedávalo zmysel, najprv bol hrubý a teraz sa mi ospravedlňuje...

„Odpusť, nechcel som,“ prosil ma roztraseným hlasom. „Čo som to spravil-“ hlas sa mu zlomil. Prišlo mi ho ľúto, tak veľmi ľúto. Opatrne som sa zdvihla z postele a kľakla si k nemu. Stálo ma veľa síl, aby som sa načiahla a stiahla mu ruky z tváre. Oči sa mu leskli od sĺz. Pohľad naňho, takého zroneného, smutného a znechuteného sebou samým lámal srdce. Hlavne to moje.

„Veľa si vypil,“ povedala som. „Keby si bol triezvy, nikdy by si nič také neurobil.“

„Odpusť,“ šepol. „Odpusť mi to prosím, Alyssa.“ Keď vyslovil moje meno, striaslo ma.

„Poď, odnesieme ťa do postele,“ vyzvala som ho a pomohla mu na nohy.

     Podopierala som ho z jednej strany a pomohla mu dotackať sa do postele. Zvalil sa na ňu a ja som mu vyzula topánky a pozakrývala ho. Schmatol ma za ruku a pritiahol k sebe. Prekvapene som zhíkla. Díval sa na mňa s toľkou nežnosťou v očiach až sa mi  toho rozbúchalo srdce. Zdvihol hlavu, aby ma pobozkal, no ja som ho zatlačila späť do postele.

„Vyspi sa z toho,“ povedala som mu a odtiahla sa. Zavrel oči a o malú chvíľu začal pravidelne odfukovať. Keď som odchádzala, počula som, ako si čosi mrmle zo spánku. Rozoznala som len dve slová, boli  to „milujem ťa.“

     Ráno som na Pottera nenarazila. Asi zostal v posteli, aby sa vystrábil z opice, ktorú nepochybne má. Ako dobre, možno som mu pomohla dostať sa do postele, ale svoj postoj voči nemu som nezmenila. Zo spánku šepkal milujem ťa a ja si viem dosť jasne predstaviť komu to bolo mierené. Mám pocit, že po včerajšku som ešte viac naštvaná. Ako hovorím, Pottera som nestretla, ale to isté sa nedalo povedať o Caseyim. Čakal ma vo Vstupnej hale hneď pod schodmi. Vzdychla som, potlačila nutkanie utiecť a s hraným úsmevom podišla k nemu.

„Ahoj, Casey, milé, že ma čakáš,“ prehodila som. Dúfala som, že nepostrehne ten sarkastický nádych mojich slov.

„Porozprávajme sa,“ povedal. Zaskočilo ma to, dnes žiadne podpichovanie a vtipné poznámky?! Pokrčila som plecami a nechala sa ním vyviesť von do rána.

     Casey sa zastavil až pri jazere a sadol si na spadnutý kmeň. Vybavili sa mi spomienky, kedy som tu bola naposledy a musela som sa veľmi premáhať, aby som si sadla vedľa neho.  Dlho ani jeden z nás nič nehovoril. Ja som mu nemala čo povedať, to on sa chcel pozhovárať, tak som čakala, kým niečo povie. Trvalo to večnosť, už chápem prečo chlapi neznášajú, keď žena povie „porozprávajme sa.“

„Prepáč za ten včerajšok, ale-“ prehovoril konečne. „...ale túžil som to urobiť už od toho Vianočného plesu.“ Z pľúc mi unikol všetok vzduch. Och, nie, práve tomuto som sa chcela vyhnúť! Bohovia, prečo som ho len pobozkala, prečo som bola taká hlúpa?! Teraz som pokazila naše priateľstvo!

„Alyssa,“ zašepkal moje meno. Zatvoril oči a nahol sa ku mne, no nepobozkal ma. Vyzeralo to, že chce, aby som to urobila ja. A ja som chcela, vážne som chcela, lenže keby som ho teraz pobozkala, bol by to prísľub, že z toho môže byť niečo viac, že môžeme byť spolu. Nechcela som ho raniť tým, že mu dám falošnú nádej, ale to znamenalo, že ho raním ešte viac. Zaťala som zuby a odtiahla sa.

„Mrzí ma to, Casey, nemala som ťa pobozkať. Bolo to voči tebe nefér,“ povedala som. Otvoril oči a nechápavo na mňa pozrel. „Ja s tebou byť nemôžem.“

„Prečo nie?“ Zavrela som oči, prečo musím stále ubližovať tým, ktorých mám rada?

„Pretože...pretože milujem niekoho iného.“ Nedívala som sa naňho, nechcela som vidieť jeho ublížený výraz. Už navždy by ma strašil v snoch. Nič nehovoril, no cítila som na sebe jeho pohľad. Z ničoho nič sa postavil a ja som sa prinútila naňho pozrieť. Ako som vravela, tá bolesť v jeho očiach ma bude ešte dlho prenasledovať. Chcelo sa mi z toho plakať.

„Nuž, na to si mala myslieť skôr než si mi pomotala hlavu.“ Zvrtol sa na päte a odkráčal do hradu.

„Casey!“ zavolala som za ním, no neobzrel sa. Túžila som sa za ním rozbehnúť, povedať mu, že keby sme sa stretli za iných okolností, v inom čase, mohli by sme byť spolu a vedela som, že by sme boli šťastní. No srdcu rozkázať nedokážem a keby sa dalo, vyrvala by som si z neho tie nezmyselné city, ktoré prechovávam k tomu poondiatemu Slizolinčanovi a s radosťou by som ich nahradila tými k nemu. Pretože to je to, čo si zaslúži. Skvelý chalan ako on si zaslúži dievča, ktoré ho bude bezhlavo milovať a nebude sa musieť o jej srdce deliť s niekým iným. Zaslúži si niekoho oveľa lepšieho ako mňa. Vedela som, že je to pravda, ale bolesť z jeho straty to nezmiernilo. Koľko bolesti si ešte kvôli Potterovi budem musieť vytrpieť?

     Zostala som tam sedieť úplne sama a pomaly som začínala mrznúť. Bol február, ešte stále fúkal chladný vietor a keď sa človek nehýbe, má pocit, že sa zima vrátila v plnej sile. Chvela som sa od zimy, ale do vnútra som nevošla. Zaslúžim si to, zasluhujem si nejako trpieť potom, čo som urobila Caseymu. Nemôžete niekomu zlomiť srdce a čakať, že vás nestihne trest. Navyše som to aj celkom uvítala, pretože to znamenalo, že mi zamrzli slzné kanáliky a nemohla som plakať. Vážne som to nepotrebovala.

     Nemám predstavu koľko času ubehlo, kým ma tam našli dievčatá spolu s Jamesom a Fredom. Necítila som si žiadny kus svojho tela, taká zima mi bola.

„Alyssa, čo ty tu?“ obrátila sa na mňa Rose a prisadla si ku mne. Zľahka sa dotkla môjho kolena a ja som cítila ako mi teplo z jej dotyku pomaly prúdi do tela.

„J- ja, mala som menší konflikt s Caseyim,“ povedala som ticho. Prekvapilo ma, že dokážem stále normálne rozprávať.

„Hej, stretol som ho na chodbe,“ zapojil sa do toho James. „Netváril sa ktovieako radostne.“

„Ani sa mu nečudujem“ vytisla som zo seba potichučky, tak, aby som to počula len ja . Veď koniec koncov ja som príčinou jeho trápenia. Keby som len nebola taká hlúpa...

„Si v poriadku?“ zmierlivo sa mi prihovorila Katherine.

Pokúsila som sa o úsmev. „Áno, ja len...mrzí ma to.“ 

„Ále, poznám Caseyho, jeho to prejde, uvidíš,“ povzbudzoval ma James. „Navyše si myslím, že ťa má rád.“ Hm, lenže práve v tom je problém, James. Rose ma poťahala za rukáv habitu.

„Poď, zahráme si rachotiacu sedmu.“ Predstava príjemného sobotného dopoludnia v obklopení mojich priateľov mi o niečo zdvihla náladu. Aspoň nebudem mať čas myslieť na Caseyho ani na Pottera. Usmiala som sa na Rose a odlepila sa od kmeňa.

     Hromadne sme kráčali do hradu, keď okolo nás prešla skupinka slizolinských šiestačiek. Blonďavú hlavu som nikde nevidela, čo ma prinútilo myslieť si, že sú niekde spolu. Skvelé, zase som mala náladu pod psa! Lenže potom som počula, ako na mňa prehovoril jej panovačný hlas.

„Ja som ti hovorila, že vždy vyhrám, humusáčka,“ povedala. „Vždy dostanem, čo chcem, vrátane neho.“ Všetko tá zlosť, čo som v sebe celé tie týždne potláčala vyplávala na povrch a ja som mala to veľké šťastie, že to bola práve Melanie, na kom som si ju mohla vybiť.

     Chytila som ju pod krk, nestihla ani zvresknúť, a zhodila som ju na zem.

„Zahrávala si sa s nesprávnou osobou, Melanie,“ povedala som.

„Si šialená!“ kričala. „Pomóc!“

„Ak nechceš, aby som ťa zaškrtila, tak radšej drž hubu!“ sykla som. Našťastie bola na toľko inteligentná, aby ma poslúchla. Očakávala som, že na mňa už skočia dievčatá a odtrhnú ma od nej, ale ony nič. Kútikom oka som ich videla ako postávajú obďaleč a uprene na nás hľadia.

„Tak ako dlho ste to plánovali?“ spýtala som sa jej. Melanie mlčala.

„Odpovedz mi, ty mrcha!“ zrúkla som na ňu.

„Ja- ja neviem o čom hovoríš,“ vyšlo z nej roztraseným hlasom. Bála sa ma, ako dobre.

„Nerob sa hlúpa, dobre vieš, o čom hovorím. Ako dlho ste s Potterom plánovali tú somarinu s priateľstvom?!“

„My sme nič neplánovali,“ vzlykla. „Chcela som sa ti pomstiť za ten ples. Počula som ťa, že sa vraciaš, tak som sa naňho vrhla, aby si žiarlila. O tom vašom priateľstve som nič nevedela, prosím, neubližuj mi.“ Zostala som ako obarená. Takže Potter s tým nič nemal? Všetko to spískala Melanie, aby sa mi pomstila? Nikdy ma nepodrazil, nikdy mi nechcel ublížiť... Potter v tom bol nevinne, no ja som mu aj napriek tomu povedala, také hrozne veci. Pre drahého Merlina, čo som to len urobila?

Tak čo, dostatočne som vás navnadila na novú kapitolu? ;) :D