Stuhla som, nedokázala som sa ani len pohnúť. Srdce sa mi prepadlo až niekam do žalúdka a v hrudi ma nepríjemne pichalo. Potter chytil Melanie za plecia a odtrhol sa od nej.

„Melanie, čo-“ uvidel ma a zmĺkol. Melanie si ma tiež všimla a protivne sa usmiala. V tej chvíli som mala chuť jej vyškriabať oči. No nedokázala som to.

„Eatonová ja-“ začal Potter a pohol sa ku mne.

„Nie!“ skríkla som, keď som našla svoj hlas. „Nepribližuj sa ku mne!“

„Alyssa, prosím, vypočuj ma, nie je to tak ako to vyzerá,“ prosil ma zúfalo.

„Ale no tak macko, neklam jej,“ zatiahla Melanie a chytila ho za ruku. V očiach ma zaštípali slzy. Už som sa na to nemohla viac pozerať. Pomaly som cúvla, otočila som sa a zrazu som bežala. Chcela som utiecť preč, dúfajúc, že tá bolesť zostane ďaleko za mnou.

Nezostala.    

    Utekala som späť do chrabromilskej veže, ale niekto, teda presne viem kto, ma chytil za ruku a otočil tvárou k sebe. Vytrhla som si ruku z Potterovho zovretia.

„Nechaj ma ti to vysvetliť.“

„Nepotrebujem, aby si mi to vysvetlil. Chápem to,“ povedala som. „Nechcel si sa cez školský rok nudiť, tak si sa so mnou pekne pohral, tváril sa, že si môj priateľ, aby si sa na tom potom s tou svojou štetkou mohol dobre zabaviť!“

„Hovorím ti, že to tak nebolo!“ zvýšil na mňa hlas. „Počúvaj ma aspoň raz!“ Strelila som mu facku. Ten bastard mi nebude kázať, čo mám robiť!

„Mal si pravdu, naozaj patríš do Slizolinu,“ ticho som povedala. „Si rovnako odporný, rovnako podlý, si rovnaký grázel ako oni! Povedz, ako sa na teba rodičia ešte môžu pozerať?! Museli byť znechutení, keď počuli, že ich syn je rovnaký hajzel ako slizolinčania!“ Ranilo ho to, videla som mu to v očiach. Aspoň teraz vie, aký je to pocit.

„Mojich rodičov do toho neťahaj, Eatonová,“ povedal odmerane.

„Zmizni mi z očí, už ťa nikdy nechcem vidieť!“ kričala som a utrela si slzy hnevu, ktoré mi stekali po lícach. „Bež si za tou svojou barbie a mňa nechaj na pokoji!“ Strhla som si z krku retiazku a hodila mu ju k nohám.

„Môžeš si to svoje priateľstvo strčiť niekam!“

     V hrudi mi explodovala ohromná bolesť, ale nedbala som na to. Otočila som sa a rozbehla sa preč. Potrebovala som byť, čo najďalej od neho, ale čím ďalej som od neho bola tým viac ma to bolelo. Dobehla som k portrétu Tučnej pani a rýchlo jej povedala heslo.

„Si v poriadku, moja milá?“ spýtala sa ma, ale ignorovala som ju. Preliezla som otvorom a stratila sa dnu. Prehnala som sa okolo stola, za ktorým sedeli dievčatá do ich izby a ony ma rýchlo nasledovali. Hodila som sa na svoju bývalú posteľ, zaborila tvár do vankúša a horko sa rozplakala.

„Alyssa,“ jemne ma oslovila Rose a zmierlivo mi položila ruku na rameno. „Alyssa, čo sa stalo?“

„Načapala som ho tam,“ vzlykla som, „s ňou.“ Myslím, že im nebolo potreba vysvetľovať o kom rozprávam.   

„Bozkával sa tam s ňou,“ plakala som. „A ja som si myslela... Merlin, som taká hlúpa!“

„Nie, Alyssa, nie si hlúpa,“ ubezpečovala ma Dom a chytila ma za ruku.

„Ale áno, som,“ trvala som na svojom. „Hneď som ho mala prekuknúť!“

„Alyss,“ nežne ma oslovila Kat. Nedbala som na ňu.

„Lenže ja som mu uverila a nechala ho, aby ma využil. Naivne som si myslela, že sa so mnou chce naozaj spriateliť.“

      Znova som sa rozplakala a skryla si tvár do vankúša, ktorý už bol celý mokrý od mojich sĺz.  

„Ale on sa s tebou vážne chcel spriateliť, povedal mi to,“ namietala Rose. Pokrútila som hlavou.

„Všetkých nás napálil,“ povedala som jej. „V tom sú slizolinčania majstri.“ Ako to, že som to nevidela? Prečo som si to nevšimla? Slepo som verila, že chce náš vzťah zmeniť a že ma má rád. Možno aj viac než to.

Ale ja viem prečo. Pretože aj ja som bola slepá. Zaslepila ma moja vlastná náklonnosť k nemu. A to je to, čo mi spôsobuje najväčšiu bolesť. Nie vedomie, že ma perfektne oklamal a urobil zo mňa totálneho blbca, ale že som sa doňho zaľúbila. Áno, ja som sa do toho prekliateho Albusa Pottera bezhlavo zamilovala!

     Pár dní som zostala zatvorená v našej bývalej izbe a vôbec nevychádzala. Dievčatá ma kryli a povedali McGonagallovej, že som chorá, ale že to nie je nič vážne, aby za mnou neposlala madam Pomfreyovú. Nedokázala som im ani len poďakovať. Ležala som skrútená na posteli s očami podliatymi krvou od toľkého plakania. Nemohla som hovoriť ani sa hýbať, ani myslieť na nič iné než na tú obrovskú bolesť v hrudi. Cítila som sa akoby niekto vytrhol kus zo mňa, kus môjho srdca a rozdupal ho. Práve pre toto som sa s Potterom nechcela zapliesť, vedela som, že to nemôže dopadnúť dobre.  Dievčatá sa mi snažili pomôcť, snažili sa ma utešiť, ale ja som nevnímala. Bola som ako bez duše, úplná troska.

     Po skoro dvoch týždňoch ležania v posteli a ľutovania sa, mi bolo jasné, že už viac nemôžem predstierať chorobu. McGonagallová si už aj tak začínala robiť prehnané starosti. Kým boli dievčatá na raňajkách, vyšuchtala som sa z postele, konečne si dala poriadnu sprchu a prezliekla si veci, ktoré mi požičala Rose. Sadla som si na svoju čerstvo ustlanú posteľ a čakala kým sa vrátia. Prvá prišla Rose a keď ma zbadala, zostala v šoku, potom sa jej ale uľavilo a hnala sa ku mne, aby ma objala.

„Och, Alyssa, konečne!“ vzdychla. „Už som sa o teba začínala vážne báť, keď si tam ležala ako kôpka nešťastia.“ Odtiahla sa odo mňa a ja som sa pokúsila o úsmev. Celkom mi to nevyšlo, pretože som mala všetky svaly stuhnuté.

„Ak však uvidím tvojho bratranca, nemôžem sľúbiť, že z toho stretnutia odíde živý.“

„Alyssa, prosím ťa, nemohla by si sa s ním porozprávať?“ nadhodila. „Mrzí ho to, vidím to na ňom.“

„Nemám sa s ním o čom rozprávať, Rose! A dala som mu to dosť jasne najavo.“

     Nemienila som sa o tom s Rose hádať, vzala som si veci a nedbajúc na ňu som vyšla z izby. Pri obrazovom priechode ma však dohonila.

„Nemysli si, že ťa tým hyenám nechám čeliť samú,“ zamrmlala. Kráčali sme po chodbách na herbológiu a ja som hneď pochopila, čo tým myslela. Všetky hlavy sa otáčali mojím smerom, vrhali na mňa zvedavé pohľady a šepkali si. Dva týždne neprítomnosti a zase som stredobodom všetkých klebiet na škole. Krása, proste krása!

     Sklonila som hlavu a pridala do kroku, aby som sa odtiaľ dostala, čo najrýchlejšie. Toto ku šťastiu vážne nepotrebujem. Ešte nech stretnem Pottera a môžete ma rovno pochovať pod čiernu zem. Konečne som si prebojovala cestu von na školský areál a s Rose po boku som zamierila k skleníkom,  kde sa už formovala skupinka chrabromilčanov a bifľomorčanov. V duchu som ďakovala Merlinovi, že dnes žiadnu hodinu nemám s tým prekliatym Potterom! 

    Utorkové vyučovanie bolo u konca a nič také hrozné sa nestalo. Ľudia si o mne stále šepkali, ale keďže som takmer stále bola v obklopení dievčat, nevenovala som tomu pozornosť. Navyše, je to tak trochu lichotivé, že som vlastne hviezdou školy. Ani Pottera som nestretla, našťastie! Obávala som sa svojej reakcie, buď by som ho na mieste zabila alebo by som sa opäť emocionálne zrútila. Ale tentoraz by som to už asi neprežila. Dievčatá sa odo mňa odpojili iba keď išli do knižnice písať si úlohy. Volali aj mňa, ale mala som pocit, že pri tých röntegonových pohľadoch všetkých naokolo by som nenapísala z úlohy ani slovo.  

     Mierila som do chrabromilskej veže, ktorá sa mi zdala prijateľnejším útočiskom ako ubytovňa prefektov, kde by som každú chvíľu mohla naraziť na pôvodcu môjho zlomeného srdca. A keď už sme pri tom... kráčala som opatrne a obzerala sa na všetky strany, aby som mohla utiecť, keby som zbadala náznak strapatej, čiernej hlavy. Ocitla som sa na štvrtom poschodí, na našej chodbe. Pred obrazom dievčatka na lúke som zbadala stáť dvoch ľudí. Rýchlo som sa skryla za roh a nenápadne z neho vykukla. Tak, ako som si myslela, bol to Potter a Melanie. Potter mi bol chrbtom a niečo hovoril Melanie, ktorá sa stále protivne usmievala.  Och, Merlin, ako rada by som jej len tú dokonalú fasádu rozbila!

    Potter sa odtiahol, vyzeralo to, že chce odísť. Melanie mu však položila ruky na tvár a nahla sa k nemu. Odrazu som zabudla, ako sa dýcha. Mala som pocit akoby sa mi nejaké ostré pazúry zaryli do srdca a snažili sa ho roztrhať na kúsky. Nemohla som sa na to viac pozerať. Rozbehla som sa preč, hocikam, len nech som preč od tohto príšerného výjavu.

     Nezastavila som sa pred vstupom do chrabromilskej veže, ale až na siedmom poschodí, pred stenou, kde sa ukrýva núdzová miestnosť. Už som to v sebe viac nemohla pochovávať. Dotackala som sa k najbližšej lavičke, doslova sa na ňu zrútila a začala nariekať. Moje trhané vzlyky sa ozývali na prázdnej chodbe. Pritisla som si habit k ústam, aby som ich stlmila. Vtedy som začula, že sa niekto blíži. Celkom nezmyselne mi napadlo, že je to Potter, že ma videl, ako som utiekla zo štvrtého poschodia a ide ma utešiť. Vynadala som si za tú myšlienku, veď to práve on je ten, kvôli ktorému plačem!

       Vysoká chlapčenská postava podišla až k stene a ja som si uvedomila, že to nie je Potter. Tento chalan bol o niečo vyšší aj svalnatejší ako on a navyše mal bledo hnedé, takmer blond, vlasy. Rýchlo som si utrela uplakané oči a rozmazanú maskaru. Potiahla som nosom a na ten zvuk sa neznámy pozrel rovno mojím smerom. Ajaj. Sivozelenými očami si ma starostlivo premeral od očí červených od plaču až po tmavé topánky školskej rovnošaty. Skúmavý pohľad som mu opätovala- mal pretiahnutú tvár, ostrú bradu a výrazné lícne kosti. A bol pekný. Vážne, vážne pekný! Neviem čím to bolo, ale zdal sa mi akýsi povedomý.

     Tenké pery sa mu roztiahli do úsmevu. Do očarujúceho úsmevu. Na moment som aj zabudla kde som a ako sa volám.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma lišiacky.

„Hm?“ zahmkala som neprítomne. Keď pred vami stojí chalan, ktorý sa nápadne podobá na Boha je ťažké venovať pozornosť tomu, čo kecá. Jeho úsmev sa ešte prehĺbil a na lícach sa mu vytvorili jamky. No do...

     Prinútila som sa zažmurkať a vrátiť sa nohami na zem.

„Och!“ vyhŕkla som, keď mi konečne doplo na čo sa ma to pýtal. „J- ja som... ja len...“ Bohovia, po prvýkrát som si nedokázala vymyslieť nejakú báchorku prečo som tam kde som. Čo je toto za týpka?!

„Pofľakuješ sa tu?“ napovedal mi. Vydýchla som si, vďačná, že mi pomohol.

„Hej, také niečo.“

„Aj ja,“ povedal. „Môžeme spolu, ak chceš.“

Pokrčila som plecami. „Pokojne, mne je už všetko jedno.“

     Zhodil tašku vedľa lavičky a pomkol sa vedľa mňa. Trochu som sa odsunula, aby mal miesto a tiež preto, že som sa kvôli tomu, ako sa na mňa tisol, začínala červenať. Z toho ako sa nám dotýkali kolená a ramená sa mi začínal chvieť žalúdok. Otočil tvár mojím smerom a z pier mu neschádzal ten hravý úsmev.

„Ale teraz vážne, Alyssa, prečo si tu?“ Civela som naňho prižmúrenými očami a snažila sa vybaviť si odkiaľ tú tvár a ten hlas poznám. A v tom mi to svitlo....Ples!

„Netancovali sme spolu na Vianočnom plese?“ spýtala som sa.

„Nó, ideš na to dobre,“ zatiahol.

    Zapojila som mozgové závity a snažila  sa naňho rozpamätať.

„Jamesov spolužiak?“

„Uhm.“ Zvraštila som čelo a úmorne sa snažila vybaviť si jeho meno. Bolo to niečo na C...

„Caleb?“ skúsila som nádejne.

Zasmial sa. „Skoro. Volám sa Casey.“ Casey, no jasné! Merlin, som ja ale sklerotička!

„Prepáč, nie som veľmi na mená,“ povedala som ospravedlňujúco. „Ale tváre...to skôr.“ Narovnal sa a prehrabol si prstami vlasy.

„Nuž, tá moja je veru ťažko zabudnuteľná,“ zvodne sa na mňa usmial.

     Opätovala som mu ho a cítila som ako mi do líc stúpa červeň. Rýchlo som sklopila pohľad, no bolo mi jasné, že si to všimol.

„V takúto reakciu som dúfal,“ šťuchol ma lakťom pod rebrá. Nemohla som si pomôcť, vyprskla som do smiechu. Po dvoch týždňoch to bolo  prvýkrát, čo som sa úprimne zasmiala. Chýbal mi ten pocit.

„Hm, asi nebudem taký nanič, keď dokážem rozosmiať pekné dievča,“ prehodil. Zrumenela som ešte viac.

„Určite nie si nanič, ale profesionálny tanečník z teba fakt nebude,“ vrátila som mu a oplatila mu šťuchanec. Zaklonil hlavu a od srdca sa zasmial. Pri pohľade naňho som sa ani ja neubránila úsmevu.

     Z ničoho nič ma chmatol za ruku a postavil sa, ja som letela spolu s ním.

„Hej, čo to robíš?!“ hlesla som naoko vyčítavo. Potiahol ma k stene, za ktorou sa skrývala núdzová miestnosť.

„Poď.“

„Ale kam?“ spýtala som sa.

V očiach sa mu nezbedne zalesklo. „Nikde, kde sa aj najďalej môžem hrať na tvojho kentaura v žiarivej zbroji.“ Rozosmiala som sa. Nikdy som nevidela kentaura v žiarivej zbroji.  Merlin, odkiaľ to len berie?!  

„Dneska sa mi akosi darí rozosmievať ťa,“ povedal a vtiahol ma cez mosadzné dvere do neznámej miestnosti.

     Miestnosť bola obrovská, ponorená do šera. Rozjasňovali ju len plamene sviečok v zlatých svietnikoch rozostavených po bokoch. V matnom svetle som rozoznala len, že sú steny karmínovočervené a obrysy vysokých barových stoličiek a baru. Nič iné tam nebolo, aspoň čo moje na tmu neprispôsobené oko dovidelo. Casey zhodil naše tašky pri vchode a podišiel k baru. V prázdnej miestnosti sa rozliehal každý náš krok. Všetko to pôsobilo tak intímne a fakt, že sme tam boli len sami dvaja, tomu ešte dopomáhal. Napadlo mi či to bol jeho zámer alebo sem proste chodieva stále.

„Sem chodievam, keď mám chuť byť osamote a relaxovať,“ ozval sa.

„Hm, tak potom sem  akosi nezapadám, nie?“ Vytiahol spoza baru shaker, nasypal doň ľad a pozrel sa na mňa.

„Tak, čo vám pripravím, vážená slečna?“ Uškrnula som sa a vyšplhala na stoličku oproti nemu.

„Martini, extra suché, extra olivy,“ rozhodla som sa hrať jeho hru. „Pretrepať, nemiešať, prosím.“

Uznanlivo sa na mňa zahľadel. „Nikto tu videl Bonda.“ Mykla som plecami a potmehúdsky sa naňho usmiala.

      Deň prebehol skvele aj keď, na môj vkus, trochu rýchlo. S Caseyim sme zostali v núdzovej miestnosti až do večere, popíjali vlastnoručne vyrobené nápoje, aj keď bez alkoholu, a dobre sa bavili. Rozprávali sme sa o úplne bežných a jednoduchých veciach. Bol vážne fajn, dokázal ma rozosmiať a zabudnúť tak na to, čo som videla na štvrtom poschodí aj na to, že mám roztrieštené srdce. Keď sme sa stretli na plese, v tom tmavom obleku a s ulízanými vlasmi mi pripadal vzdialený, no teraz... teraz bol viac skutočný. Bol vtipný, pozorný, šarmantný a ja som si jeho prítomnosť vážne užívala.

     Na večeru som ísť nemohla veď viete prečo, ale Casey bol taký zlatý, že ma odprevadil do chrabromilskej veže. Pred obrazom Tučnej pani sme zastali. Cítila som sa oveľa spokojnejšia aj šťastnejšia ako keď som odchádzala. A to všetko vďaka úžasnému Caseymu.

„Vďaka Casey, potrebovala som rozptýlenie,“ povedala som. Znova sa usmial tým svojím typickým úsmevom s jamkami v lícach, tak som radšej zapichla pohľad do zeme. Zľahka sa dotkol mojej ruky.

„Aj nabudúce,“ zašepkal. „Už vieš, ako sa volám a tiež vieš, kde ma nájdeš.“ Odpovedala som mu úsmevom.

„Ale nenechaj ma čakať príliš dlho, cica.“

„Och, choď už, ty blázon!“ uštedrila som mu buchnát do pleca.

     Pošúchal si rameno a vyčítavo na mňa hľadel. Zložila som si ruky na hrudi a naoko naňho gánila. Caseymu sa na tvári rozlial šibalský úsmev a vlepil mi jemný bozk na líce. Stuhla som. Trochu sa odo mňa odtiahol, ale nepozrel mi do tváre.

„Prepáč, ale už som to nevydržal.“ Bez ďalších slov sa zvrtol a odkráčal na večeru. Zmohla som sa za ním len užasnuto hľadieť.

     Od toho poobedia sme sa stretávali skoro každý deň v tú istú hodinu na tom istom mieste. Hodiny sme posedávali v núdzovej miestnosti, popíjali nealko a spoznávali sa. Medzi tým sme sa tiež stihli skvele zabaviť. Čím viac času som s ním trávila, tým viac som ho začínala mať rada. Keď som bola s ním na Pottera som si skoro ani nespomenula.  Viac som naňho nenatrafila, na chodbách som sa mu vyhýbala a na elixíry som nechodievala. Chudák Slughorn, musí byť z toho zronený!

     Začiatkom februára, keď sa vonku roztopil aj posledný sneh a trochu sa oteplilo ma Casey vytiahol von. Dali sme si prechádzku po celom školskom areáli. Rozboleli ma nohy a musela som si sadnúť na lavičku kúsok od vstupu do hradu. Casey si zo mňa uťahoval.

„No prosím, metlobalistka, a nezvládne prejsť pár metrov po dvore,“ zatskal. „Veď aj moja babka zvládne viac! A to má vyše sto.“

Zazrela som naňho. „Tak za prvé, v knihe Rokfort a jeho dejiny sa uvádza, že školský areál má vyše 2, 5 km², prešli sme minimálne polku. A to je koľko, ty mudrc? Vypočítaj si!“ odsekla som. „A za druhé, tréning som nemala už vyše mesiaca, takže sa mi nevysmievaj.“ Casey na mňa zostal vyjavene civieť.

„Už chápem prečo sa o tebe hovorí, že si vševedka,“ zamrmlal.

     Prevrátila som nad ním oči a postavila sa. Kráčala som smerom k dverám, Casey ma hravo dostihol.

„To ma malo uraziť? Povedala si mi mudrc, to je vlastne poklona,“ prehodil. Jednu ruku si dal za chrbát a vystrúhal poklonu. „Ďakujem vám, madam.“ Rozosmiala som sa, až som sa prehla v páse. Merlin, priatelím sa s tým najväčším bláznom na celom Rokforte! 

     Keď som sa utíšila a konečne si utrela slzy, ktoré mi od smiechu vyprskli, pohla som sa ku vchodu, no v tom som zamrzla v pohybe. Predo mnou vo dverách stál Potter a preskakoval ohromeným pohľadom z Caseyho na mňa. Zostala som v šoku, bolo zvláštne ho po toľkej dobe zase vidieť. Stál nehybne ako socha, pôsobilo to, že ani nedýcha a stále na nás civel. Uvedomila som si, ako to musí vyzerať, že som tu s Caseym. Merlin vie, čo si myslí.

   A čo ma vôbec do toho?! On sa tiež nestaral o to, čo si pomyslím, keď sa olizoval s Melanie. Nechal ma trpieť. Tak nech trpí aj on. Otočila som sa na Caseyho, ktorý vôbec nechápal, čo sa deje a urobila som tú najšialenejšiu vec, ktorú som v danej chvíli urobiť mohla. Hodila som sa mu okolo krku a začala ho vášnivo bozkávať.

Čo si myslíte o novej kapitole, páči sa? :D A čo hovoríte na Caseyho? :D