V tú noc sa mi sníval dosť desivý sen. Snívalo sa mi, že som musela stráviť noc zamknutá v záhradnom domčeku s Albusom Potterom! Celú noc som bola nútená spať na pichľavom, dosť malom stohu sena, kde vôbec nebolo pohodlné spať. Najdesivejšie na tom bolo, že to vyzeralo tak reálne, akoby sa to naozaj stalo... Keď som sa však zobudila, ležala som na niečom príjemne mäkkom a pohodlnom. Zrejme som zaspala na mojom obrovskom plyšovom medveďovi, ktorého som dostala na narodeniny. Ale počkať, plyšový mackovia predsa nedýchajú! A minulú noc som prespávala u Potterovcov!

     Prudko som otvorila oči. Cez malé, zaprášené okná domčeka dnu presvitali prvé lúče ranného slnka. Ležala som skrčená na sene objímajúc niečo. Lepšie povedané niekoho. Ak bol ten sen pravdivý v tom bode s domčekom... Pomaly som stiahla ruku z pása tej druhej osoby a opatrne som sa odtiahla. Ukázalo sa, že ten úžasne mäkký vankúš je ten poondiaty Potter! Skôr než som to stihla zadržať som hlasno vykríkla. Nebolo to však preto, že som sa práve zobudila pritúlená k Albusovi Potterovi (aspoň nie hlavne preto), ale preto ako vyzeral. Bol celý špinavý a čierny od blata. A verte, že nie je práve najpríjemnejšie zobudiť sa vedľa niekoho, kto vyzerá ako terorista!

     Potter sa strhol zo spánku. Kaď ma zbadal tiež vykríkol, v snahe odskočiť odo mňa sa skydol zo sena a vrazil pri tom do stola odkiaľ naňho začali padať kvetináče. Snažil sa im vyhnúť, vrazil pri tom do steny, hrable, ktoré boli o ňu opreté spadli a tresli ho rúčkou rovno po hlave.

„AU!“ zvreskol a začal si šúchať hlavu. Vyprskla som do smiechu a takmer som tiež skončila na zemi.

„Musela si tak vrieskať? Sníval sa mi pekný sen,“ oboril sa na mňa, keď pomaly vstal zo zeme.

„Čo, doktori ti povedali, že ti začali rásť mozgové bunky?“ spýtala som sa.

„Ty si zjavne tiež spala dobre, keď si sa na mňa tak lepila,“ vrátil mi s úškrnom. Chrapúň jeden! Cítila som ako sa mi krv nahrnula do líc, čo bol jasný znak, že má pravdu. Napriek tomu som odporovala.

„Nelepila som sa na teba!“

„Že nie?!“ spýtal sa sarkasticky. „A čo mala potom byť tá ruka, ktorou si ma objímala okolo pása?“

„Nepôsobíš však, že by si sa sťažoval!“ odvrkla som.

„Ani ty nie!“

Chcela som mu niečo odvrknúť, ale vyrušilo ma zaštrkotanie kľúča v zámke. Dvere sa s vrzgotom otvorili, stál v nich pán Potter a vyjavene hľadel na nás. Vrhla som ešte jeden nahnevaný pohľad na Pottera, potom som využila svoju slobodu a bežala do domu.

     Snažila som sa nepozorovane dostať do kúpeľne a celkom mi to vychádzalo, kým som asi dva metre od kúpeľne nenarazila na rozospatú Dominique. Dvakrát prekvapene zažmurkala, akoby nemohla uveriť, že ma vidí. Zrazu vykríkla a hodila sa mi okolo krku.

„Och, vďaka Merlinovi, si v poriadku!“ zvolala uľavene drviac ma v objatí.

„Éee...a nemala by som byť?“ opýtala som sa nechápavo. Dom ma konečne pustila a zadívala sa na mňa akoby som bola nejaký idiot.

„Ako si to predstavuješ?! Takto ma vydesiť!“ skríkla a ja som od ľaku len tak nadskočila. V tom tichu sa to neuveriteľne ozývalo.

„Odišla si uprostred noci do toho prekliateho domu a nevrátila si sa! Vieš ako som sa o teba bála?!“ pokračovala v hulákaní na mňa. „Toto mi už nikdy viac neurob!“

Znova ma objala a ja som sa musela veľmi premáhať, aby som sa nerozosmiala.

„Robíš z komára somára, Dom. V tom dome vôbec nestraší.“

„Kde si teda celú noc bola?“ spýtala sa a odtiahla sa odo mňa. „Pre Merlina, čo sa ti stalo? Ako to vyzeráš?“

„Ja...hm...no...“ habkala som. Odrazu som začula vŕzganie schodov a na chodbe sa objavil rovnako špinavý Potter.

„Opýtaj sa jeho!“ mávla som rukou na Pottera a skôr než stihli niečo namietnuť som zmizla v kúpeľni.

     Ako prvé som zamierila k zrkadlu, ktoré viselo nad umývadlami. Merlin, radšej keby som to neurobila! Pri pohľade na svoj zjav som mala chuť vykríknuť hrôzou. Vyzerala som ako Potter- možno ešte horšie. Na bokoch tváre, celých vlasoch a oblečení som mala zaschnuté škvrny blata. Potrvá mi dobre dlho, kým to odtiaľ dostanem.

     Dvere na kúpeľni sa rozleteli a dnu vplával Potter. Keď ma zbadal so zhrozeným výrazom na tvári stáť pred zrkadlom, široko sa usmial.

 „Kocháš sa svojím zjavom, Eatonová?“ zatiahol. Zazrela som naňho. Nemienila som si však drať jazyk kvôli Potterovi. Nestojí mi za to!

„Ak mám byť úprimný,“ začal a podišiel bližšie, aby si ma lepšie obzrel, „teraz vyzeráš oveľa, oveľa lepšie.“

Snažila som sa normálne dýchať a ignorovať jeho posmešky. Iba ma chcel vytočiť, ale ja sa predsa nebudem vytáčať hneď zrána! Vtedy mi ale niečo zišlo na um. S úškrnom som sa pozrela na Pottera.

„Nie si práve najoprávnenejšia osoba, ktorá by mala kritizovať môj zjav, Potter,“ povedala som pokojne. Potter na mňa vrhol kompletne nechápavý pohľad. Môj úškrn sa ešte rozšíril. Odstúpila som od zrkadla a povedala: „Prosím, presvedč sa sám.“

     Potter teda váhavo predstúpil pred zrkadlo a pozrel sa doň. Keď konečne videl, ako vyzerá, strhol sa a začal si prstami ohmatávať zablatenú tvár.

„Vidíš,“ prehovorila som snažiac sa potlačiť hurónsky smiech, „nemáš žiadne právo sa mi smiať.“

Potter na mňa vrhol výsostne naštvaný pohľad. Nepovedal však nič a začal si pomaly umývať zablatenú tvár.

„Čo si povedal svojmu otcovi? Spýtala som sa, zrazu trochu nervózna. Čo si len mohol pomyslieť, keď nás tam spolu načapal úplne samých a ešte k tomu zamknutých. Tuším čo a pri tom pomyslení ma až striasa.

„Prečo ťa to zaujíma?“ opýtal sa nezaujato a ďalej si zmýval blato.

„Pretože nechcem, aby si začal myslieť, že spolu niečo máme!“ vybuchla som. „Ak si totiž nespomínaš, našiel nás spolu zamknutých v záhradnom domčeku. Máme šestnásť, búria sa nám hormóny, správame sa nezodpovedne a nerozumne, nedbáme na dôsledky...“ Potter na mňa hľadel pohľadom čistého nepochopenia.

„Snažím sa povedať, že rodičia majú svoju vlastnú predstavu o šestnásťročných teenageroch,“ vzdychla som. „Mal by si svojmu otcovi povedať pravdu, aby si nezačal myslieť, že...hm...sme tam spolu niečo...ehm...robili.“

Potter konečne pochopil, čo sa mu snažím povedať.

„Máš pravdu. Netúžim, aby ma moji rodičia s tebou spájali,“ povedal po chvíli ticha. Šokovane som na neho hľadela, potom som sa usmiala.

„Čo si to práve povedal, Potter?“ spýtala som sa sladko. Potter sa zamračil. Zrejme si ani neuvedomil, čo povedal. Podišla som k nemu bližšie, stále sa usmievajúc.

„Práve si povedal, že mám pravdu,“ pripomenula som mu. Potter na mňa chvíľu mlčky zízal, a potom... šplechol mi vodu rovno do tváre! Prekvapene som otvorila ústa zatiaľ čo mi voda stekala po tvári. Potter vyprskol do smiechu. Tuho som stisla pery. Chce vojnu? Fajn, bude ju mať! Využila som, že bol príliš zaujatý rehotaním sa, zobrala som zo sprchy sprchovaciu hlavicu, namierila ju na Pottera a pustila vodu. Prúd studenej vody ho zasiahol rovno do pobavenej tváre.

     Za pár sekúnd z neho tieklo ako z vodovodu a na tvári mu sedel poriadne nazúrený výraz- jeden z tých, pri ktorých máte chuť sťažka preglgnúť. Lenže Potter vyzeral príliš vtipne na to, aby ma mohol desiť. Približovala som sa k nemu a stále som ho striekala vodou. Už som pomaly začínala mať pocit, že som vyhrala, kým som si nevšimla, že Potter v rukách už tiež zviera sprchovaciu hlavicu z druhej sprchy. Pustil vodu a keďže som si nestihla včas zakryť tvár rukami, schytala som to rovno do očí. Trhane som vykríkla, keď ma odhodilo dozadu. Jačala som a voda ma tlačila stále viac a viac dozadu. Nestratila som však duchaprítomnosť. Namierila som hlavicu znova na Pottera, ale nevedela som či som ho zasiahla, keďže som kvôli vode v očiach nič nevidela.

     Odrazu som chrbtom do niečoho bolestivo narazila. Od bolesti som otvorila ústa, čo malo za príčinu, že sa mi do hrdla dostala voda. Začala som kašľať a prskať. Ako som sa snažila dostať vodu z hrdla, sklopila som hlavicu a keď som sa predklonila, vybočila som z dráhy vody, takže na mňa už nestriekala.

     Zrazu som pocítila, ako sa niečie prsty omotali okolo môjho pravého zápästia. Inštinktívne som namierila hlavicu Potterovým smerom, ale on mi zachytil aj druhú ruku a snažil sa mi vytrhnúť striekajúcu hlavicu z rúk. Zavrčala som a snažila sa vykrútiť si zápästia z jeho zovretia. Nepomáhalo to, tak som mu, najsilnejšie ako som vedela, dupla converskou na nohu. Potter zvreskol, vytrhol mi hlavicu z rúk a nechal ju s buchotom spadnúť na kachličkovú podlahu. Ruky mi však stále zvieral ako vo zveráku. Začala som sa vzpierať, krútiť, prikazovať mu nech ma pustí a dupať po nohách. Zatlačil na mňa svojím telom, ja som na klzkej podlahe neudržala rovnováhu a obaja sme sa zrútili na zem. Pri páde som si riadne tresla hlavu o kachličky a keď na mňa potom ešte celou váhou svojho tela spadol Potter, plne som zvreskla od bolesti. Mala som pocit, že mi každú chvíľu rozmliaždi rebrá.

     Potter sa mierne nadvihol, čo trochu zmiernilo tú bolesť, ale stále zo mňa nezliezol. Vyzeral akoby si užíval, že som pod ním uväznená. Začala som sa mykať a hádzať, aby som sa vyslobodila. Nielen že mi vadilo ležať uväznená pod Albusom Potterom, ale tričko mi zozadu začalo nasakovať vodou a poviem vám, vôbec to nebolo príjemné.

„ZLEZ ZO MŇA!“ kričala som zúfalo. Potter sa iba uškrnul a pokrútil hlavou. Magor jeden! Keďže to nešlo po dobrom, uchýlila som sa k drastickejším riešeniam. Prudko som vykopla kolenom a podľa toho, ako sa Potter so zastonaním zrútil na mňa, som usúdila, že som zasiahla to správne miesto. Pár sekúnd som len sťažka dychčala a snažila sa pozbierať sily. Vzoprela som sa proti Potterovi a odvalila jeho telo zo svojho. Horko- ťažko som sa vyškriabala na nohy. Potter vstal tiež a mne neušlo, ako pri tom krivil tvár od bolesti. Skôr než som si to stihla uvedomiť, začala som sa nenormálne chichotať. Ja sa nikdy nechichocem! Tak sa zdá, že som si tú hlavu udrela viac, než som predpokladala. Potter sa zohol po hlavice, z ktorých sa stále valila voda a s výrazom Boha pomsty sa pozrel na mňa. No, do pekla!

     Zdesene som začal od neho cúvať. Zvreskla som, keď ma plnou silou zasiahla voda rovno do hrude. Kričala som naňho nech prestane, chrlila naňho všetky možné nadávky, ale nič nepomáhalo. Nebolo úniku. Skĺzla som po stene, zakryla si tvár rukami a čakala, kedy ho to konečne prestane baviť.

     Dvere na kúpeľni sa s tresknutím otvorili a dnu sa vrútili skoro všetci obyvatelia domu.

„Čo sa to tu deje?!“ zrevala pani Potterová. Potter ihneď pustil hlavice a ja som zdvihla hlavu. Pomaly som vstala uvedomujúc si, že som do nitky premočená. Pani Potterová preskakovala spýtavým pohľadom zo mňa na Potter, z Pottera na mňa... Vošla hlbšie do kúpeľne, šmykla sa na mokrej podlahe, ale našťastie ju James zachytil skôr, ako spadla na zem. Poobzerala sa po celej miestnosti a zalapala po dychu. Vlastne aj ja som si až teraz všimla, že steny boli kompletne mokré a podlaha sa zmenila na mini bazén. Pani Potterová vyzerala, že nie je schopná slova.

„Mrzí ma to,“ povedala som potichu. „Radšej pôjdem.“ K Potterovi som vyslala pohľad s prísľubom pomsty a vyšla som z miestnosti.

     Zišla som do kuchyne zanechávajúc za sebou mokré stopy a sprevádzaná ločkaním v topánkach. Za stolom som našla sedieť Katherine, Dom a strapatého Huga. Keď ma Dom zbadala hrianka, ktorú práve držala v rukách jej spadla späť do taniera.

„Pre Merlina, čo sa ti stalo?“ spýtala sa s obavami.

„Potom ti to vysvetlím,“ vzdychla som. „Teraz sa musím ísť osušiť a prezliecť.“ Dom chápavo prikývla, Kat vstala od stola a spolu sme krížom cez trávnik prešli k nášmu dvojposchodovému domu.

     Mama s otcom sedeli v kuchyni, čítali noviny a pili rannú kávu. Mama zdvihla pohľad od Denného Proroka a s úsmevom sa spýtala: „Tak, aká bola noc u Potterovcov?“ Potom však zbadala mňa- celú mokrú a so zablatenými šatami. Zatvárila sa rovnako šokovane ako Dominique.

„Alyssa, zlatko, čo sa ti stalo?“

„Potter,“ mávla som rukou. Videla som, ako otcovi šklblo kútikom úst. Trpí totiž takou staromódnou predstavou, že tými hádkami sa s Potterom len snažíme zakryť hlboké city, ktoré k sebe chováme. Totálna sprostosť, viem! Jediný hlboký cit, ktorý k Albusovi Severusovi Potterovi chovám, je hlboká nenávisť!

     Bez ďalších slov som si išla do izby po čisté veci, a potom som sa zamkla v kúpeľni, aby som sa konečne mohla poriadne osprchovať. Tak ako predtým u Potterovcov som sa najprv pozrela do zrkadla, aby som videla, ako zle na tom som.

„Pre Merlina!“ zhrozene zvolala zrkadlo. „Niekto tu mal dnes zlé ráno.“

„Ani nehovor,“ zamrmlala som a začala si obzerať tvár. Vyzerala som snáď ešte horšie ako predtým. Väčšina blata sa mi z tváre zmyla, ale za to sa mi pod očami ťahali čierne línie roztečenej maskary. Pokojne by som mohla ísť na konkurz na nejaké strašidlo! Povzbudivé však je, že by som vyhrala. Prstami som si prečesala mokré vlasy, ktoré sa mi lepili na tvár a krk. Aj z nich mi už zišlo trochu blata. Aspoň na niečo bolo to ostriekanie vodou dobré.