Konečne si môžete prečítať ako to dopadlo s tým jazerom ;) Snáď sa bude páčiť :)

     Ľadová voda sa mi zarezávala do tela ako dýka. Bola to ohromná bolesť. Snažila som sa dostať k okraju a vytiahnuť sa von, ale studená voda ma ochromila a hrubé zimné oblečenie, čo som mala na sebe ma sťahovalo pod hladinu. Len som okolo seba bezmocne plieskala rukami. Chcela som kričať, no akoby som mala zamrznuté hlasivky. Vyšlo zo mňa len tiché, neľudské zachrčanie. Cítila som ako mi pomaly odmŕzajú končatiny, už som nevládala kopať ani mávať rukami. Želala som si len, aby už bol konečne koniec. Teplé oblečenie celkom nasiaknuté vodou ma stiahlo dolu a tmavá hladina vody sa nado mnou uzavrela. 

      A vtom, keď som sa už pomaly lúčila so životom, sa okolo mojich zápästí omotali čiesi ruky a vytiahli ma na pevninu. V momente, ako som sa ocitla vonku zo studenej vody, som sa nekontrolovateľne roztriasla na celom tele.

„Eatonová!“ oslovil ma známy hlas napäto. „Eatonová, si v poriadku?“ Pozbierala som všetky sily a otočila hlavu smerom za tým hlasom. Vedľa mňa sedel Potter, tváril sa ustarane. Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale zuby mi tak veľmi drkotali, že zo mňa nevyšla ani hláska.

„Musíme ťa odniesť do hradu,“ povedal Potter. Postavil sa, stiahol mi korčule z nôh a vzal si ma do náručia. Niesol ma smerom do hradu.

     Cestou na štvrté poschodie sme prekvapivo nikoho nestretli. Chvela som sa zimou a veľmi mi nepomáhal ani Potterov zasnežený kabát, ktorý ma chladil na líci. Konečne sme vošli do spoločenskej miestnosti. Potter ma postavil na zem a ponáhľal sa zažať oheň v kozube. Nezmohla som sa na nič, len tam stáť a drkotať zubami. Potter ku mne podišiel a doslova zo mňa strhal oblečenie. Ani som nevedela ako a bola som len v spodnom prádle. Aj on si rýchlo vyzliekol kabát a sveter. Strhol si košeľu z pliec a prehodil mi ju cez plecia. Odkiaľsi vyhrabal aj deku a prehodil ju cezo mňa. Posunul ma bližšie ku krbu a tuho ma objal, aby ma zahrial aj svojím telom. Bola som prekvapená ako rýchlo to zaberalo. Každý centimeter pokožky, kde sa ma dotkla jeho odhalená koža, začal horieť.

„Čo si to, pre Merlina, vystrájala?!“ mrmlal, kým ma rukami šúchal po chrbte.

„Ch- ch- chcela s- som sa ne- nejako z- za- zabaviť,“ pretisla som cez drkotajúce zuby.

„Tomu hovoríš zábava?!“ vyhŕkol. „Veď si sa mohla zabiť! Keby som tam nebol prišiel...“

„A- ako si vedel?“

„Vrátil som sa sem a našiel tú tortu. Šiel som ťa hľadať do tvojej izby, ale nebola si tam,“ vysvetlil. „Na posteli som uvidel tú prázdnu krabicu od korčúľ a keď som vyzrel z okna, videl som akurát, ako si sa prepadla pod ľad. Bežal som tak rýchlo ako to šlo.“

     Pritisla som sa k nemu bližšie a omotala mu ruky, v ktorých som už pomaly začínala mať cit, okolo pása. Zrazu mi bolo do plaču.

„Zachránil si ma,“ vzlykla som. Už to bolo druhýkrát, čo mu vďačím za život. To mu nikdy neprestanem byť zaviazaná?!

„Samozrejme, že áno,“ nežne sa mi prihovoril. „Nikdy by  som nedopustil, aby sa ti niečo stalo.“ To už som sa naozaj rozplakal. Teplé slzy ma pálili na ešte studenej tvári. Už dvakrát mi zachránil život, no ja som ho aj napriek tomu upodozrievala, že ma chce len využiť. Merlin, niekedy som taká sprostá! Ak by sa mi chcel naozaj pomstiť, nechal by ma utopiť sa v tom jazere.

„M- mrzí ma, že som si začala myslieť, že ma chceš iba zneužiť,“ zaplakala som. Potter sa mierne odtiahol a pozrel mi do uslzenej tváre.

„Ako ťa to mohlo napadnúť?“ spýtal sa trochu dotknuto.

„Po tom včerajšom bozku som nevedela, čo si mám myslieť,“ priznala som.

„Viem, nemal som to urobiť, ale keď si bola taká krásne červená! Nechal som sa uniesť,“ odvetil. „Chcel som postupovať podľa poradia.“ Zvraštila som čelo.

„Čo?“ spýtala som sa. Vážne som už nedokázala rozmýšľať. Bola mi zima a bola som unavená.

„Tým sa teraz netráp,“ povedal mi. „Poď, odnesiem ťa do izby.“

     Znova si ma vzal na ruky a vyšiel po schodoch do mojej izby. Kúzlo, ktoré mu bránilo vo vstupe som neobnovila a v tej chvíli som za to bola neuveriteľne rada. Potter odhodil prázdnu krabicu od korčúľ na zem a jemne ma uložil do postele. Zakryl ma paplónom, pobozkal na čelo a chystal sa odísť. Chytila som ho za ruku.

„Zostaň, prosím,“ požiadala som ho. Prikývol a vliezol si pod paplón vedľa mňa. Pritúlila som sa k nemu, objala  ho okolo pása a hlavu mu položila na rameno. Oči sa mi takmer hneď začali zatvárať.

„Neopúšťaj ma,“ zamrmlala som a zavrela oči. Predtým než ma úplne pohltil spánok, som počula, ako povedal: „Nikdy.“

     Prechladla som, neprekvapivo. Na druhý deň ráno som sa prebudila s plným nosom, bolesťou hlavy a s hlasom, ktorý by mi závidel nejeden rockový spevák. Potter ešte spokojne spal, tak som sa opatrne vymotala z prikrývok. Skĺzla mi pri tom z pliec deka a ja som si uvedomila, že mám na sebe len spodné prádlo a jeho košeľu prehodenú cez plecia. Vybrala som zo skrine staré, sivé tepláky a natiahla si ich. Jeho košele som sa však ešte nemienila vzdať. Podišla som k polici s knihami, kde som mimo iných mala aj tie z knižnice, ktoré som použila na upravenia svojej rovnošaty. Samozrejme, že som ich plánovala vrátiť! Len som si pomyslela, že sa mi ešte zídu. Vytiahla som tú z názvom Všetky užitočné kúzla a snažila som sa nájsť nejaké kúzlo, ktoré by ma zbavilo bolesti hrdla.

     Z ničoho nič som si kýchla a kniha mi vypadla z rúk, až to buchlo. Potter sa zobudil a prudko posadil na posteli. Vyplašene sa na mňa pozrel.

„Nie, všetko v pohode. Prepáč, len mi spadla kniha,“ ukľudňovala som ho. Vyzeral, že sa mu uľavilo.

„Páni, znieš, akoby si prišla z koncertu Sudičiek,“ zatiahol a zliezol z postele.

„Viem,“ zachrapčala som. „Pomôžeš mi v knižnici nájsť nejakú príručku na prípravu elixíru na prechladnutie?“

     Potter nevyzeral byť dvakrát nadšený z toho, že som ho odtiahla do knižnice.

„Prečo to tu vlastne nemáš rád?“ spýtala som sa ho, kým sme mierili ku knihám o elixíroch.

„Neviem. Vždy je to tu také...“ odmlčal sa, akoby hľadal tie správne slová, „...tiché.“ Chrapľavo som sa zasmiala.

„A čo čakáš, je to knižnica?!“ povedala som. „A madam Pinceová si dosť potrpí na ticho, takže...“ Naznačila som mu, aby mlčal a pokračovali sme k polici.

     Správnu knihu som našla ľahko, mala na sebe nápis Jednoduché elixíry do domácnosti. Vytiahla som ju a nalistovala stranu s elixírmi na choroby. Ten na prechladnutie nebol vôbec zložitý, všetky prísady sa dali ľahko zohnať. Všetko som si to naštudovala, zaklapla knihu  a kývla Potterovi, aby ma nasledoval. Zašli sme za Slughornom, ktorý sa zrejme len pred chvíľou zobudil, pretože mal ešte stále župan a strapaté vlasy.

„Prepáčte, že rušíme, pán profesor,“ chopil sa slova Potter, pretože na mňa prišiel náhly záchvat kašľa, „ale tuto Eatonová potrebuje elixír na prechladnutie. Mohli by ste nám dať nejaké prísady?“ Slughorn sa na mňa smutne pozrel.

„Och, moja drahá slečna Eatonová,“ spľasol rukami. „Poďte ďalej, sám vám ten elixír namiešam.“ Vidíte, niekedy je dobré byť Slughornov obľúbenec.

     Elixír ma uzdravil tak do troch dní, ale Potter trval na tom, aby som ešte zostala v posteli. Spával v mojej posteli, aby tak na mňa mohol dozerať, akoby som bola malé decko. No nenamietala som. Keď bol pri mne cítila som sa akosi bezpečnejšie a príjemnejšie, aj keď som sa každé ráno budila so stuhnutým krkom od toho, ako som spala s hlavou na jeho pleci. Tridsiateho prvého decembra som sa zobudila a konečne po dlhých dňoch vstala z postele. Potter sa zobudil na to, ako som sa mu vymotala z náručia.

„Hej, čo to robíš?!“ zvolal karhavo.

„Dnes je posledný deň v roku, nedonútiš ma preležať ho v posteli!“ odvetila som. „Navyše mi už nič nie je.“ Bola to pravda. Kašeľ, bolesť hrdla aj plný nos už boli len spomienkou.

„A čo chceš teda robiť?“ opýtal sa Potter a ponaťahoval si stuhnuté údy.

„Myslíš, že by si ma mohol vziať do Rokvillu?“

       Neviem, čo ma to zrazu napadlo, ale už som mala plné zuby chodenia po Rokforte. Všetko som to už tak dôverne poznala... A navyše som milovala pohľad na zasnežený Rokville. Vždy som si pripadala ako v nejakej rozprávke. Potter mi veľmi rád splnil toto želanie. Obliekli sme sa a opatrne vykradli z ubytovne. Našťastie sa zdalo, že všetci obyvatelia Rokfortu ešte spia, takže sme cestou nikoho nestretli. Potter poklopkal prútikom po soche Jednookej čarodejnice a vliezli sme priechodom dnu. Teraz nás čakala pol hodinová cesta tmavým tunelom a potom snáď tisíc schodov. Merlin, mám to ja ale nápady!

     Rokville bol, podobne ako Rokfort, prázdny a tichý. Na uliciach nebolo ani živej duše, až na dve túlavé mačky, ktoré zdrhli v momente, ako nás uvideli. Nevadilo mi to, aspoň som sa v pokoji mohla kochať pohľadom na dedinku. Drobné domčeky boli celé zasypané snehom. Vyzerali ako perníkové chalúpky posypané cukrom.

„Prejdeme sa?“ navrhol Potter a ponúkal mi ruku. Bez zaváhania som sa jej chopila a mimovoľne som si s ním preplietla prsty.

     Do hradu sme sa vrátili krátko po obede. Potter mal zo sebou Záškodnícku mapu, ktorú mu pred dvoma rokmi dal James. Už neexistovala žiadna tajná chodba, o ktorej by nevedel, tak ju daroval bratovi. Vďaka nej sme vedeli kedy je vzduch čistý a nepozorovane sme vyšli otvorom v soche. Za ten čas, čo sme boli mimo, sme pochodili snáď celý Rokville, posedeli si pri Škriekajúcej búde a kúpili nejaké sladkosti v Medových labkách. Majiteľka obchodu nás našťastie nespoznala.

     Zvyšok dňa sme presedeli na ubytovni hraním kariet a rozprávaním sa o úplne obyčajných veciach.

„Tvoja obľúbená farba?“ spýtal sa Potter a hodil si do úst fazuľku.

„Asi červená,“ odvetila som, „alebo modrá. Tvoja?“

„Modrá.“

„Obľúbený film?“ pýtal sa ďalej. „Len prosím nepovedz, že Titanic alebo Pokánie.“ Zaškaredila som sa naňho. „O to sa neboj,“ ubezpečila som ho. „Momentálne sú mojím najobľúbenejším filmom Avengeri.“ Potter na mňa vypleštil oči.

„Čo, dievčatá nemôžu mať rady akčné filmy?“

„To netvrdím, ja len...“ odpovedal, „...ako je možné, že dievča ako ty, ktoré miluje šport a komiksové filmy sa priatelí s knihomoľkou a romantičkou ako je Rose?“

„Aj ja som knihomoľka a romantička,“ vyhlásila som, „iba to viem dobre skrývať.“

„Merlin, a to som si začínal myslieť, že si celkom fajn...“

„Hej!“ vyhŕkla som a hodila po ňou vankúš, ktorý som vzala z pohovky.

„Toto ti len tak neprejde, Eatonová!“ zatiahol s úsmevom  a udrel ma vankúšom po hlave. Tak sme sa tam ako malé deti začali jašiť a mlátiť vankúšmi.

     Posledných pár minút starého roka sme stáli pred hodinami a vyčkávali kým nadíde polnoc. Obaja sme v rukách držali čaše s tekvicovým džúsom, ktorý sme kúpili v Rokville. Zhodli sme sa na tom, že ohnivej whisky už bolo dosť.

„Nový rok, v ktorom sa konečne nebudeme hádať,“ prerušil ticho Potter. Usmiala som sa. Nadchádzajúci rok bude úplne iný ako tie predošlé. Žiadne hádky, žiadne hodiny po škole kvôli útokom na Pottera v návale zlosti... A viete čo? Prvýkrát som sa na takúto zmenu tešila.

     Hodiny začali odbíjať polnoc. Bolo to tu, nový rok, ktorý začneme Potter a ja spoločne a ako priatelia.

„Šťastný Nový rok, Eatonová,“ poprial mi a štrngol si so mnou. Pozrela som sa mu do očí, ktoré mu žiarili od šťastia.

Alebo nie len ako priatelia?  Chcel som postupovať podľa poradia, spomenula som si na jeho slová. Pochopila som, čo tým myslel a napadlo mi, že ja možno nechcem postupovať podľa poradia. Pravidlá nikdy neboli moje.

     Položila som plnú čašu na kozub a nahla sa k Potterovi. Chytila som mu tvár do dlaní a zľahka ho pobozkala. Zmeravel, ale neodtiahol sa. Po chvíli som zacítila jeho ruky na svojom páse, keď mi bozk opätoval. Hneď som sa zase odtiahla a uvidela som jeho ohromený výraz. Usmiala som sa.

„Šťastný Nový rok, Potter,“ zaželala som mu.

     Druhý deň mal prísť vlak z Londýna so všetkými mojimi priateľmi. Teda skoro všetkými. Keď sme ráno kráčali na raňajky ani jeden z nás nespomenul ten včerajší bozk. Avšak neušlo mi, že sa Potter tváril akosi spokojnejšie. Príchod vlaku sme očakávali až okolo deviatej alebo desiatej, tak sme s Potterom skočili skontrolovať náš elixír. Už prešlo 31 dní, takže by mohol byť hotový.

„Cítiť to výraznejšie,“ skonštatoval Potter, keď sa sklonil nad kotlík a poriadne sa nadýchol. Tiež som sa nadýchla. Mal pravdu, teraz bolo všetku tú čokoládu, vôňu novej metly a vzduchu krátko po daždi cítiť oveľa intenzívnejšie. To však nebolo to, čo ma ohromilo. Konečne som si totiž uvedomila, čo bola tá štvrtá vôňa. Bola to jeho vôňa, Potterova! V posledných dňoch som ju cítila tak často, že som si to nemohla pomýliť s ničím iným.

„Prečo na mňa tak hľadíš?“ spýtal sa ma Potter. Rýchlo som odvrátila pohľad.

„Nič, ja len... mal si pravdu. Je to intenzívnejšie,“ povedala som. Merlin, ak jeho vôňu cítim v Amortencii, tak to znamená, že... Myšlienky sa mi rozkotúľali všetkými smermi, keď som začula zo Vstupnej haly nejaký hluk. Nepochybne sa už vrátili.

     Vybehli sme hore a Vstupnú halu sme našli plnú veselých študentov.

„Alyssa!“ skríkla Rose a rútila sa ku mne. Rozbehla som sa jej oproti a objala som ju.

„Och, Rose, tak si mi chýbala!“ vyznala som sa.

„Veď aj ty mne.“

„Hej, a my sme ti nechýbali?“ spýtala sa dotknuto Dom. Postávala vedľa nás spolu s Roxy a Kat.

„Samozrejme, že áno!“ rýchlo som povedala a všetky tri som ich zovrela v objatí. Prišiel ma objať aj Marcus, Fred a James. Scorpius a Jacob sa zrejme utekali zvítať s Potterom. Počkať, kde je Potter? Obzrela som sa okolo seba, ale nevidela som ho. Prišlo mi to zrazu trochu zvláštne, byť od neho odlúčená. Strávila som v jeho prítomnosti toľko času...

     Dievčatá ma odtiahli do našej bývalej izby v chrabromilskej veži. Obrovské kufre zhodili na postele, ale veľmi sa neponáhľali s vybaľovaním.

„Ako si sa tu mala?“ opýtala sa Kat.

„Ale celkom dobre, ukázalo sa, že Potter nie je až taký zlý spoločník,“ priznala som. „A čo ty, ako bolo na chate?“

„Pekne, ale keďže si tam nebola, stará mama stále rýpala do mamy a tá sa potom hádala s otcom, veď to poznáš,“ vzdychla si. Prikývla som, že chápem. Nakoniec bolo možno dobre, že som zostala na Rokforte.

„Čo vy dievčatá, ako bolo vo Francúzsku?“

„Och, bolo to úžasné!“ rozplývala sa Roxy a pustila sa mi opisovať každý jeden detail ich pobytu u strýka Billa.

     Na ubytovňu som sa vracala s hlavou veľkou ako balón. Roxanne proste nie a nie prestať rozprávať. Nič proti nej, mám ju rada, ale... niekedy je to s ňou ťažké. Pristihla som sa, že cestou na štvrté poschodie sa usmievam a teším sa na stretnutie s Potterom. Dobrá nálada mi však dlho nevydržala. Prišla som na našu chodbu a pred obrazovým priechodom som načapala Pottera a Melanie ako sa vášnivo bozkávajú.