Týždne pomaly ubiehali a ani sme nevedeli ako a zrazu bol koniec novembra. Hneď deň po večierku Potter dodržal svoj sľub a všetkým povedal, že skutočnosť, že som doňho buchnutá si vymyslel. Konečne na mňa všetci prestali zazerať! S Potterom sme sa tiež držali svojej dohody, ale keďže sa pomaly blížili polročné skúšky, profesori nás zavaľovali stále väčšou a väčšou kopou úloh. Učievali sme sa spolu v našej spoločenskej miestnosti, ale veľa sme toho nenahovorili. Ani na tréningoch s McGonagallovou, ktoré sa znova rozbehli, keďže sme už nemuseli toľko trénovať na zápas, sme veľmi nerozprávali. Už sme sa začínali lepšiť. Aspoň sme už zvládli prvý krok bez toho, aby sme si rozmliaždili špičky. Čo sa týka Rose a toho, čo sme videli v noci toho Halloweenskeho večierka, stále mi o Scorpiusovi nič nepovedala. Kvôli úlohám sme sa ledva vídavali a navyše už začali s Malfoyom pracovať na polročnom projekte pre Slughorna.

     A to znamenalo, že je na čase aj pre nás už začať. Posledný novembrový týždeň som si z knižnice vypožičala všetky možné knihy o Amortencii aj s návodom na jej prípravu. Bol to vážne ten najkomplikovanejší elixír, o akom som kedy počula. Tak napríklad na jej prípravu bol potrebný kameň zo žalúdka koňa, ktorý je veľmi vzácny, a preto sa ťažko zháňa a ruža z muklovskej záhrady. Kde mám asi na čarodejníckej škole zohnať muklovskú ružu?!  

     Pred večerou som zašla za Slughornom, informovať sa o prísadách. S muchami zlatoočkami, úhormi a hadím jedom nebol problém, ale moloazár, to už bolo niečo iné.

„Obávam sa, slečna Eatonová, že moloazár momentálne nemáme medzi zásobami,“ oznámil mi. „Budete musieť počkať po prázdninách, skúsim sa opýtať jedného svojho známeho.“

„Ale to znamená, že elixír nestihneme pripraviť do termínu, ktorý ste nám dal!“ povedala som.

Slughorn z toho vyzeral byť veľmi smutný. „Je mi to ľúto, vážne som bol zvedavý na vašu prácu.“ Ale ja som sa nemienila vzdať. Mala som v pláne ten elixír dokončiť! Jeden prekliaty kamienok predsa nemôže byť taký dôležitý! Podstatné je mať všetko ostatné...

      V ten večer sme mali aj tanečnú skúšku. Vianočný ples sa neúprosne blížil, takže McGonagallová trvala na tom, aby sme sa stretávali častejšie. Po splnení našich povinností sme s Potterom hneď zamierili na siedme poschodie. McGonagallová nás tam už čakala. Posledné dni sme trénovali výhradne z hudbou z čoho som ani ja, ani Potter neboli veľmi nadšení.

„Tak, postavte sa na svoje miesta,“ inštruovala nás riaditeľka. Urobili sme tak, chytila sa tam, kde sme sa chytiť mali a čakali kým zapne tú príšernú hudbu. Na moje veľké prekvapenie sa z gramofónu začala šíriť iná hudba než som čakala. Bola pomalá, ale oveľa príjemnejšia a znesiteľnejšia. Na toto by som si vedela predstaviť tancovať.

„Toto je skladba, na ktorú budete tancovať,“ oznámila McGonagallová. „Myslím, že už ste dostatočne pripravení, aby ste trénovali na jej melódiu.“

     McGonagallová nám dala priestor vyskúšať si to bez jej pripomienok a napomínaní. Zvládli sme prvý krok a potom sme ho už len opakovali stále dookola.

„Potter, myslím, že by sme mali začať s projektom na elixíry,“ povedala som mu. Prudká otočka, potom: „Tiež ma to napadlo.“

„Naštudovala som si jeho prípravu a už sa aj bola pýtať na prísady u Slughorna-“

„V tebe sa tá vševedka nezaprie, však?“ podpichol ma.

„-problém je, že nemáme moloazár,“ dopovedala som, akoby ma nebol prerušil. Potter zvraštil čelo.

„A to je čo, pre drahého Merlina?!“

„Veľmi vzácny kameň zo žalúdka koňa.“

„Nevolá sa to náhodou bezoár?“ 

„To je zo žalúdka kozy, mudrc,“ vysvetlila som mu. „Vážne, Potter, dávaš ty niekedy na tých elixíroch pozor?!“

„A načo mám dávať pozor, keď mám teba?“ spýtal sa s úsmevom a vykrútil ma. To už som sa smiala aj ja.

     Na konci tréningu nás McGonagallová pochválila.

„Zlepšili ste sa, čo ma teší,“ povedala- s Potterom sme si vymenili usmievavé pohľady. „A tiež ma teší, že ste si vzali moje rady k srdcu a naučili sa vychádzať. Konečne.“

„Ďakujeme, pani profesorka,“ povedali sme s Potetrom jednohlasne. McGonagallová sa na nás hrejivo usmiala a povedala nám, že smieme odísť.

„Prepáčte, pani profesorka, ale mám otázku,“ oslovila som ju.

„Pýtajte sa, slečna Eatonová.“

„Na elixíroch sme dostali za úlohu pripraviť Amortenciu a chcela som sa spýtať či sa niekde na Rokforte dá zohnať muklovská ruža,“ vysypala som zo seba.

„Och, tak to neviem,“ povedala. „Skúste sa spýtať Hagrida, ten pozná školský areál lepšie ako ktokoľvek iný.“

„Ďakujem vám,“ poďakovala som sa a vycúvala z miestnosti. Vonku ma už čakal Potter a podával mi moju tašku.

„Čo ti to toľko trvalo?“ chcel vedieť.

„Na sobotu si nerob žiadne plány,“ povedala som mu. Ohromene na mňa pozrel.

„Čo, chceš ma pozvať na rande do Rokvillu?“ Och, zabudla som, že tento víkend sa ide do Rokvillu. Do pekla!

„Nepôjdeme do Rokvillu,“ povzdychla som si.

„Ale je to rande, nie?“

Zasmiala som sa. „Chcel by si...“ 

     Keď som sa v sobotu ráno zobudila čakalo ma dosť veľké prekvapenie v podobe prvého tohtoročného snehu. Vyvalila som oči. Veď je ešte len koniec novembra, ako to, že sneží?! Táto otázka sa na raňajkách stala predmetom snáď každého rozhovoru. Aj toho nášho s dievčatami.

„Tak sa zdá, že nás čaká mrazivá zima, keď sneží už teraz,“ povedala Dominique.

„Podľa mňa to dlho nevydrží,“ ozval sa pri mne Potterov hlas. „Garantujem vám, že sa to do ráno roztopí.“

„Hej, nekaz mi radosť!“ oborila som sa naňho naoko naštvane. Strelil po mne prekvapeným pohľadom.

„Ty máš rada sneh, Eatonová?“

Prevrátila som očami. „A kto nie?“

„To som nevedel.“

„Je veľa vecí, čo o mne nevieš, Potter,“ povedala som.

„No nič, si pripravená?“ Vzala som si zo stola svoj chrabromilský šál a postavila sa.

„Áno, môžeme ísť,“ prisvedčila som. „Majte sa, dievčatá.“

     Vyšli sme von, kde parádne mrzlo a husto snežilo. Ledva sme si dovideli na konček nosa. Okolo nás bol snáď tucet guľujúcich sa skupiniek a snehové gule nám svišťali pri ušiach. Prisahala som, že ak ma niekto nejakou trafí na mieste ho zabijem. Kým sme došli k Hagridovej chatrči boli sme celý zasnežení a v mojom prípade aj zamrznutý. Hagrid sa veľmi potešil, že sme ho prišli navštíviť.

„Rozmýšľal som kedy konečne prídete pozrieť starého Hagrida,“ povedal, kým sme si vyzliekali kabáty a odmotávali šále. Zavesili sme si ich pri dvere na niečo, čo sa podobalo vešiaku.

„Práve robím čaj, dáte si?“

„Radi,“ odvetila som a sadla si na jednu z veľkých stoličiek pri stole.

      Potter vybral tri šálky veľké ako vedrá a položil ich na stôl.

„Hagrid, nemáš aj tie svoje tradičné fondánové koláčiky?“ s nádejou sa spýtal. Civela som naňho s nadvihnutým obočím. Hagridove koláčiky neje nikto okrem Hagrida.

„Jasné!“ zvolal Hagrid nadšene a položil na stôl tácku s „kamennými“ koláčikmi, ako som ich volala. Boli tvrdé ako kameň, možno ešte viac.

„Mňamka,“ mľaskol Potter, vzal si koláčik a vyšplhal sa na stoličku vedľa mňa. Nespúšťala som z neho ohromený pohľad.

„Čo je?“ spýtal sa, keď si to všimol.

    Nahla som sa k nemu bližšie, aby Hagrid nepočul, čo hovorím. Nechcela som ho uraziť alebo tak.

„Ako to môžeš jesť?! Ja som to raz skúsila a skoro som si vylámala zuby!“

Potter sa uškrnul. „Mám na to svoj trik. Musíš ho najprv poriadne rozmočiť slinami, aby zmäkol. Potom je to hotová lahôdka.“

Odporom som zvraštila nos. „Fuj, to je nechutné!“

„Aspoň ich viac zostane pre mňa,“ pokrčil plecami Potter. Strčil si jeden koniec koláčika do úst a začal ho ocmúľavať akoby to bol cumeľ alebo tak podobne.

„Fúj!“ hlesla som a odvrátila sa od neho. Potter ma šťuchol lakťom pod rebrá.

„Nebuď taká fajnovka, Eatonová!“

     Hagrid položil horúci čajník na stôl a postupne nám všetkým nalial do šálok bylinkový čaj.

„Tak, čo decká, ako sa vám darí v škole?“ opýtal sa Hagrid a sadol si oproti nám.

„Celkom dobre, musím povedať,“ prehovoril Potter. „Tuto vďaka vševedke mám konečne aj dobré známky z elixírov. Je v tom vážne dobrá.“ Zružoveli mi líca a pozrela som sa radšej do zeme.

„Som rád, že ste si konečne vyriešili to, čo ste mali medzi sebou,“ povedal Hagrid s úsmevom. „Tie vaše hádky sa už nedali počúvať.“

„Je to len na skúšku, Hagrid,“ ozvala som sa. „Ešte nie je vylúčené, že sa nezačneme znova hádať.“ Hagrid si nás oboch starostlivo premeral a šibalsky sa uškrnul. Nikdy som si nemyslela, že Hagrida niekedy uvidím uškŕňať sa. Na jeho veľkej, chlpatej tvári to vyzeralo dosť neprirodzene.

„Počuj Hagrid, vlastne sme sa ťa prišli na niečo spýtať,“ zmenil tému Potter a položil nedojedený koláčik na stôl. Bol celý oslintaný.

„Nevieš, kde by sa na Rokforte dala nájsť muklovská ruža?“

„Muklovská ruža?“ zopakoval Hagrid. „Myslím, že pár ruží rástlo na okraji Zakázaného lesa.“

     S Potterom sme sa pozreli na seba. Takže ešte existuje nádej, že pripravíme náš elixír.

„A na čo ju potrebujete?“

„Na Amortenciu,“ odvetil Potter.

„Polročný projekt na elixíry,“ dodala som.

„Ale nemáme moloazár,“ vzdychol si Potter.

„Nevešaj hlavu, Potter, možno bude elixír fungovať aj bez neho,“ utešovala som ho. Potter sa bál, že ak nedokončíme náš projekt, tak prepadneme. Ale to bola somarina. Nebola to naša vina, že nám chýba jedna prísada. Bola to Slughornova vina, mal si skontrolovať zásoby predtým než nám to zadal.

„Moloazár vravíš?“ povedal Hagrid zamyslene.

     Z ničoho nič sa postavil a začal sa prehrabávať vo svojich škatuľkách, čo mal na poličke. Jedna plechová krabička mu spadla na zem a vysypali sa z nej usušené cvrčky.

„Á, tu je to,“ potešil sa Hagrid. Vytiahol z poličky malú drevenú škatuľku a otvoril ju. Otočil ju tak, aby sme videli, čo to je. Vo vnútri bol drobný, zošúverený kamienok pieskovej farby. Moloazár.

„Hagrid!“ zvolala som a vytrhla mu škatuľku z rúk. „Odkiaľ ho máš?!“

„Veď ten starý Slughorn mi ho dal na začiatku školského roka,“ povedal nám. „Mal slúžiť ako potrava pre jedného môjho miláčika, ale chudák skapal skôr ako som ho stihol nakŕmiť. Vezmite si ho, už mi je nanič.“

„Och, Hagrid!“ Rozhodila som ruky a rýchlo ho objala. Siahala som mu ledva po hruď. „Zachránil si nás.“  

     U Hagrida sme posedeli ešte nejakú hodinu a rozprávali mu o našom metlobalovom zápase, keďže sa ho pre nejakú prácu v lese nemohol zúčastniť. Keď sme mu povedali, čo Damien spravil Jamesovi treskol do stola až mi trochu vylial z čaju.

„Keď sa mi ten chlapec dostane pod ruku, tak-“

„Pokoj Hagrid, Eatonová sa o to už postarala,“ uškrnul sa Potter. Hagrid na mňa prekvapene pozrel.

„Alyssa?“

„Vrazila mu a zlomila mu nos,“ prezradil mu Potter. „V slizolinskej klubovni potom rozprával, že sa pochytil so mnou. Keby niekto zistil, že mu nos zlomilo dievča, neprežil by to.“

„A ty si im nepovedal pravdu?“ opýtala som sa.

„Samozrejme, že áno. Celá škola vie, že je to tvoja práca,“ odpovedal. „Teda celá škola až na Damiena.“

     „Šmária to už je toľko?! Musím bežať!“ vyhŕkol odrazu Hagrid. „Mám sa s niekým stretnúť v Troch metlách. Pokojne tu buďte a dopite čaj.“ Vzal si z postele svoj kabát z krta a odišiel do snehovej metelice.  Dopila som čaj a prázdnu šálku odložila na stôl.

„Poď,“ vyzvala som Pottera. Zliezla som zo stoličky, zvesila z vešiaka svoj kabát a šál a začala sa obliekať.

„Kam ideme?“ vyzvedal Potter.

„Po poslednú prísadu do nášho elixíru.“

     Kráčali sme po zasneženej lesnej cestičke a chveli sme sa od zimy. Stále husto snežilo a dych sa nám zrážal na paru. Potter protestoval predtým, než sme sem šli, ale ja som to hneď zamietla. Teraz som si začínala uvedomovať, že by bolo lepšie počkať kým sa počasie umúdri. Ale už bolo neskoro vrátiť sa späť. Niečo zapraskalo a ja som sa strhla. V lese panovala tma- vysoké stromy a zatiahnutá obloha les robili ešte zlovestnejším, než  kedykoľvek predtým. Vždy bolo nebezpečné chodiť do lesa, pretože nás mohlo hocičo napadnúť, ale teraz keď sme si kvôli snehu ani nedovideli pod nohy bolo priam samovražedné tu byť.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Potter. Stál tesne pri mne, no aj napriek tomu som ho nevidela.

„Už je to len kúsok.“ A tak sme šli ďalej.

     Ukázalo sa, že taký kúsok to zase nebol. Šli sme ešte dobrých desať minút, kým sme došli k okraju.

„Dobre, teraz sa snaž nájsť ružu,“ zavelila som. Prečesala som každý jeden kus zeme, ale po ružiach stále ani stopa. Už som to chcela vzdať, keď niečo upútalo moju pozornosť. Pri kmeni jedného mohutného stromu som pod bielym popraškom snehu zbadala niečo červené. Pod tou bielou to priam žiarilo. Podišla som bližšie a prstami stuhnutými od mrazu som zmietla sneh na zem. Bola to ruža. Krásne rozkvitnutá, krvavo červená ruža.

„Potter, našla som ju,“ oznámila som a vytrhla ružu zo zeme.

     Otočila som sa, ale Pottera som nikde nevidela. Prekliaty sneh!

„Potter?!“ zvolala som. Išiel niekam napravo odo mňa tak som sa vybrala tým smerom. Sprevádzalo ma hlasné praskanie vetiev. Myslela som si, že to robím ja, ale potom ma premkol pocit, že ma niečo sleduje. Pomaly som sa otočila, srdce sa mi rozbúchalo ako splašené, a aj keď to bolo vážne nepravdepodobné, zašepkala som: „Potter?“

„Eatonová!“ začula som jeho hlas. Uľavilo sa mi, ale vtom som si uvedomila, že jeho hlas prichádza spoza mňa. Nebol to on, kto ma sledoval. Sťažka som preglgla a opatrne cúvla.

     Zrazu sa vedľa mňa objavil Potter.

„Hej, Eatonová, všade som ťa hľadal,“ povedal. Opatrne som mu naznačila, aby bol ticho a ukázala pred seba.

„Niečo nás sleduje,“ šepla som. Zameral svoju pozornosť pred seba a vytiahol si z habitu prútik. Urobila som to isté.

„Stúpni si za mňa,“ povedal mi. Ani som sa nepohla.

„Eatonová,“ zavrčal. Zdrapil ma za ruku a stiahol za seba, pripravený brániť ma vlastným telom. Zapraskali vetvy a prenasledovateľ sa priblížil.

Počula som Pottera ako si popod nos zamrmlal: „Kentaurovia.“

     Vykukla som ponad jeho plece a vážne, v padajúcom snehu som dokázala rozoznať obrysy mužskej hlavy a konského tela. V mysli som si hneď vybavila všetko, čo som kedy čítala o kentauroch. Stránia sa ľudí, čítajú znamenia z hviezd a planét. V bitke o Rokfort sa postavili na stranu čarodejníkov, no aj tak ich nemajú príliš v láske. Spomenula som si aj na jeden odstavec v knihe Rokfort a jeho dejiny, v ktorom sa písalo, že jeden rok kentaur dokonca vyučoval na škole veštenie. Jeho stádo ho však zavrhlo a zbilo. Ak sú toto schopní urobiť svojim vlastným, čo potom urobia nám...?

     Poťahala som Pottera za rukáv.

„Utečme,“ zašepkala som. To jediné mi totiž v tej chvíli prišlo rozumné. Určite na nás nestriehol iba jeden kentaur, nemali sme žiadnu šancu ich poraziť.

„Utečme,“ naliehala som. Potter pomaly prikývol.

„Na tri,“ povedal.

„Dobre.“

Potter silnejšie zovrel prútik v ruke a začal odpočítavať. „Raz...dva....TRI!“ skríkol. „Partis Temparus!“ Ozval sa zvuk ako keď niekto škrtne zápalkou a medzi nami a kentaurami vyrástla ohnivá stena.

„Utekaj, bež!“ kričal na mňa Potter. Otočila som sa a rozbehla sa preč tak rýchlo, ako mi to len zmrznuté nohy dovolili.

    Bežala som dlho. Nohy sa mi zabárali do snehu, vetvy ma škriabali po tvári a zachytávali sa mi do vlasov, ale ja som nespomaľovala. Hnal ma pud sebazáchovy. Zvreskla som, keď sa ma niečo dotklo, no bol to len Potter. Chytil ma za ruku a ťahal ma za sebou. Bola som mu za to vďačná, pretože som už nevládala bežať. Konečne pred nami stromy zredli a uvideli sme Hagridovu chatrč. Na školskom areáli nebola ani stopa po študentoch- všetci boli buď v Rokville alebo utiahnutých vo svojich teplých izbách.

„Poďme k Hagridovi!“ povedala som úplne bez dychu. Bolo to bližšie ako keby sme bežali do hradu, aj keď som pochybovala, že si kentaurovia trúfnu výsť z lesa.

     Dobehli sme k dverám, ktoré boli už spoly zafúkané snehom. S Potterom sme ich však spoločnými silami otvorili a vbehli dnu. Potter ich zabuchol a pre istotu aj zamkol. Nohy sa mi podlomili a klesla som na podlahu pred krbom. V hlave mi hučala krv a srdce splašene bilo. Musela som sa upokojiť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potter bol natisnutý na okno a hľadel von.

„Nevyzerá to, že nás sledovali,“ povedal a otočil sa. Pri pohľade na mňa sa mu rozšírili oči.

„Pre Merlina!“ zvolal a kľakol si ku mne.

„Čo, čo je?“ spýtala som sa a prešla si po tvári. Na líci som si nahmatala niečo teplé a lepkavé. Odtiahla som ruku a na prstoch sa mi leskla krv.

     Potter mi vzal tvár do dlaní a podobne skúmal škrabanec na líci.

„To je v pohode, iba ma poškriabala vetva,“ upokojovala som ho.

„Vyzerá to byť hlboké.“ Prevrátila som očami.

„Potter, vo štvrtom ročníku som utrpela otvorenú zlomeninu nohy,“ povedala som mu, „jeden škrabanec na tvári prežijem.“ Chytila som mu ruky a stihla si ich z tváre. Nespúšťal zo mňa oči.

„Pamätám si ten zápas,“ ticho povedal. „Ležala si na zemi a z nohy ti trčala kosť. Nebolo to príjemné ani na pohľad, ale ty si presviedčala madam Hoochovú, aby ťa ten zápas nechala dohrať. Spomínam si, čo som si vtedy myslel, „To dievča je asi Terminátor, rovnako nezničiteľné.““

Zasmiala som sa. „Vôbec som necítila bolesť, bola som napumpovaná adrenalínom z hry. Ja si pamätám, že keď ma uvidela Kat hystericky sa rozplakala.“

„Museli ťa z ihriska odviezť násilím a ty si sa tam všetkým vyhrážala, že ich premeníš na červíkov, ak ťa nepustia. S nikým z nich si sa potom týždeň nerozprávala.“

„To je pravda,“ priznala som. „Ako si to môžeš tak dobre pamätať?“

     Potter sa zachmúril a zmenil tému. „Máš tú ružu?“ Zhíkla som. V rukách som ju nemala a ani na podlahe vedľa mňa neležala. Do riti, určite som ju stratila! Strčila som ruku do vrecka svetra a niečo ma pichlo do prsta.

„Au!“ vyhŕkla som. Vytiahla som odtiaľ trochu pomliaždenú ružu.

„Radšej ju dáme do vody,“ nadhodil Potter a vzal si ju z mojich rúk. Moje prsty sa zľahka obtreli o tie jeho a on až nadskočil.

„Pre Merlina, si celá zmrznutá!“

„Rukavice som si zabudla na izbe,“ odvetila som.

     Potter sa postavil na nohy, vytiahol prútik a v krbe sa rozhorel oheň. Potom pomohol na nohy aj mne. Odmotal mi šál, vyzliekol mokrý sveter aj habit, čo som mala pod ním.

„Je ti dúfam jasné, že takto budem mrznúť ešte viac,“ neodpustila som si.

„Eatonová, buď ticho!“ zahriakol ma, ale neznelo to prísne. Moje mokré veci prevesil na stoličku a postavil ju pri oheň. Z postele vzal Hagridov sveter a prehodil mi ho cez plecia. Bol huňatý a ťažký, takmer sa mi pod jeho ťarchou podlomili nohy. Na zem pred krb hodil deku.

„Sadni si a trochu sa zohrej,“ nakázal mi.

     Urobila som tak a pozorovala ho, ako napustil do nádoby, ktorá vzdialene pripomínala vázu, vodu a vložil do nej ružu. Položil ju na stôl vedľa škatuľky s moloazárom. Niečo ma drglo do ruky a prinútilo ma tak odtrhnúť od neho zrak. Bol to Tesák, Hagridov snáď storočný pes.

„Ahoj, kamarát, kde si sa schovával?“ prihovorila som sa mu a začala ho škrabkať za ušami, kde to mal rád. „Dlho sme sa nevideli.“ Oblízal mi tvár a ja som sykla od bolesti, keď mi jeho mierne drsný jazyk prešiel po zranenom líci. Tesák zakňučal, akoby vycítil moje bolesť.

„To nič, Tesák, nie je to tvoja vina,“ ubezpečila som ho. Tesák si vedľa mňa ľahol a položil mi hlavu do lona, za pár minút už chrápal.

     Potter, ktorý sa už tiež zbavil svojho mokrého šálu, rukavíc a svetra si sadol vedľa mňa. Opatrne, tak aby som nezobudila Tesáka som sa k nemu pomkla a prehodila cez neho sveter. Usmial sa na mňa a prisadol si ku mne tak tesne, že sme sa dotýkali stehnami aj kolenami.

„Mrzí ma to,“ ozvala som sa, „takmer som nás oboch zabila.“

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ odvetil. „Nebola to tvoja vina a navyše aj ja som chcel ísť do Zakázaného lesa.“ Nevnímala som jeho slová. Zaborila som si tvár do jeho krku.

„Tak ma to mrzí,“ vzlykla som. „Keby nebolo teba, už by som bola mŕtva.“

„Nikdy by som im nedovolil, aby ti ublížili,“ vyhlásil a hladkal ma po chrbte.

     Zavrela som oči a snažila sa z mysle vytlačiť všetko, až na jeho teplú ruku, ako sa pohybuje hore dole po mojom chrbte, jeho blízkosť a jeho mätovú vôňu, ktorá ma šteklila v nose. Objala som ho rukami okolo pása a počula som ako sa prudko nadýchol. Rýchlo som sa odtiahla.

„Deje sa niečo? Ublížila som ti?“ vysypala som zo seba. „Si zranený?“

„Nie, nie, ja len... ale nič,“ zahovoril to. Chcela som sa oňho znova oprieť, ale všimla som si tenkú červenú čiaru na jeho bielej košeli. Mimovoľne som sa dotkla svojho škrabanca. Stále krvácal.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa zahanbene a siahla po svojom prútiku.

„Odstrániť!“ povedala som a krvavá škvrna v okamihu zmizla.

„Mali by sme sa vrátiť do hradu, aby ti to madam Pomfreyová zahojila,“ navrhol Potter. Prikývla som.

     Postavili sme sa, zobrali si svoje veci a začali sa obliekať. Potter si omotával šál okolo krku  a pritom vykukoval von oknom.

„Myslím, že nás nesledovali, ale radšej to skontrolujem.“ Podišiel k dverám, odomkol ich a potiahol kľučku. Dvere sa otvorili na štrbinku a znova sa pribuchli. Potter sa do nich zaprel, ale nepodarilo sa mu ich otvoriť o nič viac.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa a podišla bližšie. Potter naspäť zavrel dvere a odmotal si šál.

„Tak sa zdá, že sme spolu zase uviazli, Eatonová.“