Vo chvíli, ako som sa ocitla v dobre vyvoňanej kuchyni som sa zrútila. Podlomili sa mi kolená a klesla som na podlahu len pár centimetrov od stola. Tlak na hrudi zosilnel, až som to už nedokázala zniesť a hlasno som sa rozvzlykala.

„Slečna Alyssa, čo sa vám stať?“ vľúdne ma ohlásil piskľavý hlas. Zdvihla som zrak a predo mnou stál domáci škriatok Laila.

„N- n- nič,“ zavzlykala som. Z očí mi vytryskli slzy, už som ich nedokázala zastaviť. Slzy mi zmáčali líca a mala som pocit, že ma tá ťažoba na hrudi o chvíľu zadusí.

     Sedela som tam, na studenej podlahe kuchyne a neprestajne zvykala aj niekoľko hodín. Tie prekliate slzy sa proste stále valili a valili. Nedalo sa to zastaviť. Neustále mi v hlave vírili slová z toho listu. Vedela som, že stará mama ma nikdy nemala rada a že mi chcela len pokaziť náladu, ale v hĺbke srdca som vedela, že má pravdu. Kat bola perfektná- bola krásna, inteligentná, milá, trpezlivá, mierumilovná, a proste všetko, čo som ja nebola. Nebola som jej dobrým príkladom, nebola som ani len dobrým človekom. Kat si nezaslúžila mať takú hroznú sestru, akou som ja. Stará mama mala pravdu, som hanbou rodiny.

„Prečo vy plakať, slečna Alyssa?“ spýtala sa ma Laila, ktorá ma upokojujúco hladkala po ruka už snáď stý raz. A ja som zo seba stále nedokázala vysúkať súvislú vetu. Stále ma to neuveriteľne bolelo. Pripadala som si, akoby mi niekto zabodol dýku do srdca a zakaždým, keď som mala pocit, že tá bolesť ustáva, ju niekto nemilosrdne potočil a zabodol o niečo hlbšie.

     Laila nebola jediný škriatok, ktorý ma ľutoval. Okolo mňa stáli ešte ďalší traja škriatkovia. Dvaja z nich boli tí dvaja, ktorí s nami sedeli za stolom, keď som tu bolo po prvý raz a tým posledným bola Jess. Zrejme si bola s Potterom blízka, pretože ma neoslovovala menom, ale titulom „priateľka pána Pottera“. Všetci štyria sa ma snažili upokojiť, neustále mi ponúkali čaj alebo nejaké jedlo, čo zostalo z obeda, alebo vreckovky a zmierlivo ma hladili po rukách. Muselo to byť pre nich zvláštne, že im tam vpadlo nejaké rozrušené, uplakané dievča, ktoré nedokáže ani len prehovoriť. Lenže oni by nepochopili, čo prežívam, nepochopili by prečo ma tak veľmi zraňujú obyčajné slová a prečo mi to pomaly trhá srdce na kúsky.

 Pravdou je, že som to nechápala ani ja sama.

     Neviem presne koľko času som tam strávila, ale hádam, že som preplakala väčšinu poobedňajšieho vyučovania. Bola som však príliš rozrušená, aby som si lámala hlavu nad tým, ako zajtra vysvetlím svoju neprítomnosť.

„Laila,“ oslovila som ju, keď ten záchvev plaču trochu ustal, „možno by som si ten čaj nakoniec predsa len dala.“

„Samozrejme, slečna Alyssa,“ úctivo sa uklonila a celá rozžiarená sa pobrala k drezu. Zrejme bola rada, že som sa konečne upokojila a prehovorila.

     Utrela som si líca a zhlboka dýchala, aby som sa znova nerozrevala. Už dlho som takto veľmi neplakala, naposledy, keď zomrela moja čarodejnícka stará mama. Mala som vtedy asi deväť a starú mamu, Edith, som zbožňovala. Bola milá, láskavá, vľúdna a mala ma rada. Nerobila rozdiely medzi mnou a Katherine, obe nás mala rovnako rada. Je to celkom irónia, že toľko bolesti a sĺz mi spôsobili práve staré mamy.   

     Vyhrabala som sa na nohy a chcela si sadnúť, keď som za sebou začula kroky. Obzrela som sa a predo mnou, celý vyplašený a zároveň prekvapený, stál Potter.

„Alyssa?!“ oslovil ma. „Báli sme sa o teba. Všade sme ťa hľadali, Kat je -“ Pri spomenutí svojej dokonalej sestry som zavzlykala. Oči sa mi znova naplnili slzami, tak som si skryla tvár do dlaní. Nohy sa mi podlomili a znova som klesala k zemi.

„Hej, hej, hej!“ hlesol Potter a chvatne ma zachytil.

     Privinul si ma k sebe a upokojujúco ma hladkal po chrbte a vlasoch a pokúšal sa ma utíšiť. Zaborila som si tvár do jeho pleca a znova sa rozplakala. Predtým som sa tak dušovala, že pred ním nesmiem plakať a teraz... Aj dotýkať som sa ho zdráhala. Keby som dokázala rozumne uvažovať, zhrozila by som sa pri pomyslení, že je to už druhýkrát v priebehu dvoch dní, čo som sa ocitla v jeho náručí. Vytlačila som to z mysle. Teraz predsa nezáleží na tom, že je to ten ignorantský magor, čo mi strpčuje život. Dôležité je, že on je jediný, kto pri mne stojí, keď to naozaj potrebujem.

      Potter mi pomohol sadnúť si na stoličku, kľakol si ku mne a snažil sa ma upokojiť.

„P- prepáč, ja-“ zlomil sa mi hlas a hlasno som vzlykla.

„Pokoj, pokoj,“ chlácholil ma. „Som tu, bude to v poriadku, som tu...“ Chytil mi tvár do dlaní a palcom mi utieral slzy.

„Slečna Alyssa,“ piskľavo ma oslovila Laila a položila predo mňa čajník s čajom.

„Ď- ďakujem, Laila,“ povedala som roztrasene. Škriatok na mňa uprel svoje veľké smutné oči a objal ma okolo nôh.

     Potter mi nalial do šálky čaj a podal mi ju. Prinútila som sa upokojiť aspoň tak, aby som sa mohla napiť a prekvapivo, mi teplá a lahodná tekutina pomohla sa uvoľniť. Aj pazúry, ktoré mi bolestivo zvierali hruď, povolili. Utrela som si oči mokré od sĺz.

„Už je ti lepšie?“ opýtal sa nádejne Potter. Prikývla som.

„Takže... bál si sa o mňa?!“ pokúsila som sa o žart, ale vyznelo to úboho ešte aj mojim ušiam.  Potter sa smutne usmial.

„Prekvapivo áno,“ priznal. „Ver či nie, celkom si mi prirástla k srdcu.“

„Ako sa má Kat?“

„Je strachom bez seba,“ povedal. „Ulieval som sa z hodiny, keď sa prihnala aj s dievčatami celá prestrašená do našej ubytovne a hľadala ťa. Vravela, že vám prišiel list z domu a že si z jedálne odišla rozrušená. Bála sa, aby si nevyviedla niečo hlúpe.“

„Jasné, mala strach či si nepodrežem žily,“ prisvedčila som. „Takú radosť by som tej starej ropuche nespravila!“

„Starej ropuche?“ nechápal Potter. „Nie je mi známy fakt, že by tvoja sestra bola stará alebo ropucha.“

„Nehovorím o Katherine.“

„Och!“ hlesol. „Tak potom o tvojej mame? Aj keď ani o nej si nemyslím, že je stará.“

„Potter, rovno povedz, že chceš, aby som ti vyklopila prečo som plakala.“

„Na čo ti to mám hovoriť, keď to už vieš?!“ celkom logicky sa spýtal.

     Vyčaril na tvári úsmev a aj ja som sa trochu pousmiala. Vážne som zvažovala, že mu poviem pravdu. Až vtedy som si uvedomila, že ma drží za ruku. Trochu som sa začervenala a splašene sa poobzerala po kuchyni či nás niekto nevidel. Nepotrebujem živiť klebety o nás dvoch. Vtom ma čosi trklo a očervenela som až po korienky vlasov.

„Uvedomuješ si, čo sa stalo naposledy, keď sme tu boli sami?“ nadhodila som, bočiac od neho pohľad. Netuším prečo som to vytiahla. Nerozprávali sme sa o tom, odkedy... no, vlastne sme o tom nikdy nehovorili. Zo všetkých síl som sa snažila zabudnúť, že sa to niekedy stalo.

„Na niečo také sa nedá zabudnúť,“ zamrmlal. „Ale neodbočuj od témy!“

„Prečo si myslíš, že to poviem práve tebe?“

Mrdol plecami. „Možno preto, že si mi práve rozmočila košeľu a zanechala na nej čierne fľaky.“

„Pre Merlina, to vážne?!“ zhrozila som sa. Musím vyzerať úplne katastrofálne!

„... a možno, len ten chalan, čo ťa rád provokuje chce vedieť, čo sa ti stalo a aspoň raz sa zachovať ľudsky a pomôcť ti,“ pokračoval, akoby som ho nebola prerušila. Pozrela som sa naňho. Vyzeral, že to myslí vážne. Stisol mi ruku, akoby mi chcel dodať odvahy.

„Nič sa mi nestalo, len mi stará mama vyhodila na oči, ako veľmi som ju sklamala,“ povzdychla som si. „Som hrozný človek, Potter a ona má pravdu, keď vraví, že som hanbou rodiny.“

     Oči sa mi zaliali slzami. Nedokázala som pochopiť odkiaľ sa to všetko berie. Jeden by si myslel, že sa mi zásoba sĺz už minula.

„To je tá otravná ženská, ktorá stále nadáva môjmu otcovi, že jej do záhrady nosí trpaslíkov?!“ Zmohla som sa len na prikývnutie.

„A ty jej to veríš?!“ opýtal sa neveriacky. „Tej starej rachotine by som niečo veľmi pekné povedal!“ Zasmrkala som. Znova sa mi chcelo plakať, ale bránila som sa tomu. Už som ukázala dosť slabosti a navyše, na tom, ako sa Potter nazlostil len preto, že mi niekto ublížil, bolo niečo roztomilé. Ani to ma však neprinútilo myslieť si, že stará mama nemá pravdu. Sklonila som hlavu a snažila sa udržať slzy na uzde. 

     Potter ma chytil za bradu a zdvihol mi ju. Prenikavo sa na mňa zahľadel a úplne ma tými svojimi hypnotickými očami odrovnal.

„Nie je pravda, že si hrozný človek, Alyssa,“ povedal, celkom vážnym hlasom. „Si skvelá! Nikdy som nevidel nikoho, kto by sa tak veľmi snažil v niečom uspieť; kto by sa tak ochotne dokázal obetovať pre ostatných;  kto by sa dokázal správať milo ešte aj k ľuďom, ktorých nemá rád... A potom to, ako ušľachtilo sa staráš o svoju sestru. Si úžasná bytosť, Alyssa Eatonová, a tvoja stará mama by mala byť hrdá, že má v rodine takú skvelú metlobalistku, usilovnú študentku a milujúcu sestru.“

     Stratila som reč. To boli tie najkrajšie slová, aké mi kedy kto povedal. A fakt, že vyšli z úst Albusa Pottera, to robil ešte neuveriteľnejšie. Zároveň to bolo po prvý raz, čo mi povedal mojím prvým menom. Bolo celkom pekné počuť ho z jeho úst.

Merlin, však som si to práve nepomyslela?! Som na tom horšie, ako som si myslela.

„Never tej babizni ani slovo!“ presviedčal ma. „Ona ťa nepozná, nevie, kto v skutočnosti si. Nevie, že si taká vynikajúca čarodejnica. A vlastne, je dobre, že to nevie. Mohla by si ju parádne vydesiť!“ Pousmiala som sa, ale kvôli slzám, ktoré mi rozmazali obraz, som nevidela ako sa tvári.

„Je to všetko veľmi pekné, to, čo mi tu hovoríš,“ pomaly som povedala- cez stiahnuté hrdlo bolo problematické dostať nejaké slová, „ale si blázon, ak si myslíš, že ti to uverím.“ Potter si vzdychol.

„Máš však pravdu, že ma stará mama nepozná, ale pokiaľ viem, ani ty ma nepoznáš. V jej slovách je viac pravdy ako v tvojich.“

„O tom sa s tebou hádať nemienim,“ odvetil. Z ničoho nič sa postavil a mnou trochu myklo.

„Poď, vypadnime odtiaľto,“ vyzval ma.

„Nemôžem! Ľudia ma takto nesmú vidieť,“ preľakla som sa a rýchlo si utierala oči a líca.

„Nikto ťa neuvidí,“ ubezpečil ma. „Všetci sú totiž na večery.“

     Šuchtala som sa po chodbách, potkýnala sa na schodoch. Cítila som sa vysilená a slabá ako nikdy predtým. Pomaly sa mi nechcelo ani kráčať- nohy som malá drevené a chromé- a bola som na smrť unavená. Kráčali sme po schodoch na druhé poschodie, keď som zakopla o schod a spadla na kolená.

„Au!“ vyhŕkla som a rýchlo si utrela slzy, ktoré mi vytryskli. Potter mi pomohol na nohy.

„V pohode?“ Prikývla som a snažila sa ignorovať bolesť v kolenách.

„Nie, nie si,“ skonštatoval. „Ukáž.“ Prehodil si moju ruku cez plecia, chytil ma za nohy a vzal si ma do náručia. Najprv ma napadlo, že budem protestovať, ale potom som si uvedomila, že aj tak by som nemala silu vyšliapať na štvrté poschodie. Objala som ho aj druhou rukou, oprela si hlavu o jeho plece a nechala sa odniesť do našej ubytovne. 

     Potter ma vniesol do ubytovne a posadil sa so mnou do kresla. Pevnejšie som ho objala. Nechcela som ho pustiť, bála som sa, že ak to urobím ten pokoj a bezpečie zmiznú a znova na mňa doľahne agónia. Zároveň som si však uvedomovala, že ak ho nepustím, ešte ma tá jeho omračujúca blízkosť, a božská vôňa, pripravia o rozum. Neviem, čo sa to so mnou dialo, ale v poslednom čase naňho moje telo akosi... reaguje. A ja nedokážem prísť na koreň tomu prečo. 

„Tvoja stará mama je hlupaňa, nerob si ťažkú hlavu z toho, čo hovorí,“ prerušil ticho Potter. Zdvihla som hlavu a zadívala sa mu do smutných očí.

„Prečo sa ma tak veľmi snažíš upokojiť?“ spýtala som sa. Oceňovala som jeho snahu, vážne, ale nedokázala som pochopiť jeho zámery.

Zľahka ma pohladil po líci zanechávajúc tam pálčivú stopu. Zadržala som dych.

„Nemám rád, keď ľudia plačú,“ zašepkal- musela som sa k nemu nakloniť bližšie, aby som ho počula.

„Trochu sentimentálny, nemyslíš?“ nadhodila som. Potter sa rozosmial.

„Aspoň máš dôkaz, že aj ja mám srdce.“ Stále ma hladil po líci, takže bolo ťažké sústrediť sa na slová.

„Vždy som si myslela, že nejaké máš, inak by si ma predsa nedokázal tak zapálene neznášať.“

„A zase to neznášanie,“ vzdychol si. „Myslel som, že tú tému sme už uzavreli.“

„Áno, zhodli sme sa, že sme len dvaja ľudia, ktorí sa radi provokujú,“ prisvedčila som, „ale myslíš, že po dnešku to ešte stále bude platiť?“

      Potter na mňa uprene hľadel- z toho pohľadu sa mi v žalúdku roztancovali motýliky. Nahol sa ku mne ešte bližšie a ja som prekvapene vydýchla. Neodtiahla som sa však.

„Nie, to si nemyslím,“ šepol. Pohľad mu na moment zablúdil k mojím od úžasu pootvoreným perám, a potom späť k mojim očiam. Odrazu mi došlo, čo to znamená. Zmohla som sa však len na prekvapené vzdychnutie.

     Potter mi ruku, ktorou ma hladil jemne položil na zátylok a druhou mi zašiel do vlasov. Spojila som si ruky na jeho krku a ťahala ho bližšie k sebe. Nohami som sa mu tesnejšie zakvačila do stehien. Hypnotizoval ma svojimi očami a nútil ma tak nahýbať sa k nemu bližšie. Keď sme sa už takmer dotýkali nosmi a zostávalo nám len pár centimetrov, aby sme sa dotkli aj perami, obrazový priechod sa zrazu otvoril a dnu sa vrútili Kat a Rose s Dom a Roxy v pätách. Prekvapilo ma, že za nimi kráčal znepokojene sa tváriaci Marcus.

     Rýchlo som sa od Pottera odtiahla a on pohotovo spustil ruky z mojej tváre. Povolila som zovretie na jeho krku a ruky si zložila do lona. Na predtým vystrašených tvárach dievčat sa usadil údiv a prekvapenie. Potom, o čosi neskôr, aj úľava.

„Kde si bola? Hľadali sme ťa po celom hrade,“ chcela vedieť Katherine. „Vystrašila si nás.“

„Mrzí ma to,“ povedala som chabo. „Potrebovala som byť chvíľu sama, tak som odišla do kuchyne, kde ma potom našiel Potter.“

„Áno, našiel som ju tam sedieť a popíjať čaj,“ prisvedčil Potter. „Necítila sa veľmi dobre, tak som jej pomohol dostať sa sem.“ Vrhla som na Pottera prekvapený pohľad. Zatajil tú časť, že som sa emocionálne zrútila a plakala mu na ramene. Sama som mala v pláne to trochu prikrášliť; nechcela som, aby ma všetci začali ľutovať ako nejakého slabocha. Ktorým som však naozaj bola.

     Vďačne som sa na Pottera usmiala. Nebadateľne potriasol hlavou. Usmiala som sa ešte srdečnejšie.

„Čo to bolo?!“ vyhŕkla Roxanne a s Potterom sme na ňu vrhli nechápavé pohľady. „Práve ste medzi sebou mali neverbálnu komunikáciu!“ Keby som nebola v takom žalostnom stave aj by som sa rozosmiala.

„Roxy, nech už šňupeš čokoľvek, mala by si prestať,“ poradila som jej.

„Áno,“ dal mi za pravdu Potter, „pomaly ti to začína liezť na mozog.“

„Ale, určite si v poriadku, Alyssa?“ zasiahla Kat a sadla si na operadlo kresla, v ktorom sme s Potterom sedeli.

„Nerob si starosti, Kat,“ ubezpečila som ju. „Iba som potrebovala chvíľu, aby som to spracovala.“

„Nesmieš ju počúvať!“ rozohnila sa. „Stará mama nemala právo napísať ti také veci. Nič z toho nie je pravda a aby videla, ako strašne ma naštvala, hneď zajtra jej pošlem ostrý list, v ktorom jej napíšem, že s ňom nikam nejdem! Nenechám ťa tu na prázdniny samú, sestrička.“  

„Je to od teba veľkorysé, ale nie. Choď tam, veď to sama chceš,“ povedala som jej.

Kat prekvapene zažmurkala. „Nemôžem ťa tu predsa nechať samú s prvákmi!“

„My zostaneme,“ rýchlo navrhla Rose.

„Nie, Rose,“ zamietla som. „Ste predsa pozvaní na prázdniny k strýkovi Billovi do Francúzska.“

„Áno, ale-“

„Chceš tam ísť a ja by som ti neodpustila, keby si tu zostala,“ prerušila som ju. „Budem v poriadku, naozaj.“

    Kat si vzdychla. Videla som na nej, že sa nechce vzdať bez boja, ale keďže sama videla, aká som neoblomná, nechala to tak.

„Ako myslíš,“ povedala napokon a zdvihla sa. „Ale keby si si to rozmyslela, hneď mi daj vedieť.“

„Jasné,“ súhlasila som. „A Kat, prosím, nepíš starej mame nič. Bude lepšie, ak si bude myslieť, že som ten jej list vzala v pohode. Naštve ju to ako nič iné.“ Katherine sa uškrnula.

„Máš pravdu,“ povedala. „Tak, ak budeš v poriadku, my už musíme ísť.“

„Áno, musíme ísť povedať McGonagallovej, že sme ťa našli,“ doplnila Dom. Oni o tom povedali aj McGonagallovej?! Páni, museli byť vážne vydesené!

„V pohode,“ povedala som. „Ďakujem, že ste si robili starosti.“ Prikývli a pomaly vycúvali z miestnosti. Marcus sa vo dverách ešte na mňa otočil.

„Keby si niečo potrebovala, vieš kde ma nájdeš. Ale, myslím si, že máš všetko, čo potrebuješ.“   Zvraštila som čelo. Čo to má znamenať?! Aj keď možno mi už začína zašibávať. Neprekvapovalo by ma to.

    Teraz, keď už som bola pri zmysloch a cítila sa oveľa lepšie ako predtým, začala som sa cítiť trápne, keď som tam tak sedela Potterovi na kolenách. Cítila som sa, akoby sme boli nejaký zaľúbený párik. Páry predsa také veci robia, nie?! Zhodila som nohy na zem a pokúsila sa postaviť, ale Potter sa ponúkol, že mi pomôže. Postavil ma na nohy a ja som si zatiaľ užívala jeho dotyky. Nemala by som, ale čo už...

„Si si istá, že nechceš, aby som ti pomohol až do izby?“ navrhol Potter. Zamietavo som pokrútila hlavou.

„Nie, na jeden deň si toho pre mňa urobil až dosť,“ povedala som. „Navyše, to kúzlo ťa hore nepustí.“

„Tak by si ho odstránila,“ pokrčil plecami.

„To by sa ti páčilo, čo?!“ uškrnula som sa a Potter mi ten úškľabok opätoval.

    Pohla som sa ku schodom a vtom sa mi šialene rozkrútila hlava. Zatackala som sa a na moment sa mi zatmelo pred očami. Snažila som sa to ignorovať a čo najrýchlejšie sa dostať do izby. Lenže moje telo malo iné plány. Nohy zaprotestovali, podlomili sa podo mnou a ja som padala do temnoty.

Taká trochu light kapitola, takže sa novú posnažím pridať, čo najskôr ;) Snáď sa vám pačila :)