Celý deň som bola ako mechom tresknutá. Nechápala som, čo to do Slughorna vošlo. Dať mi za domácu úlohu pripraviť Amortenciu, jeden z najzložitejších elixírov na svete?! A navyše ho musím pripraviť s Potterom? To je kruté! Mám pripraviť najťažší elixír lásky, o akom som kedy počula s človek, ktorého neznášam! Najprv mi dal Slughorn za partnera Pottera a teraz ešte toto! 

Prečo začínam mať pocit, že to mal všetko dopredu premyslené?!

     Po vyučovaní som sa stretla v knižnici s Rose a samozrejme odo mňa chcela počuť vysvetlenie toho rána. Povedala som jej presne tú báchorku, ktorú vymyslel Potter. Dúfala som, že som ju podala presvedčivo a ona mi uverila. Podľa toho, ako hneď zmenila tému, som usúdila, že áno. Potom sa ku mne pridala a spolu sme písali domácu na obranu proti čiernej mágii.

„Aké zadanie ste dostali s Malfoyom na elixíroch?" opýtala som sa jej po chvíli.

„Hmm? Och, máme Eufóriu," odvetila.

„To nie je fér!" zvolala som, až Rose trochu nadskočila. „Nechceš si to vymeniť?! Navyše si myslím, že pre vás sa Amortencia hodí lepšie."

Rose zažmurkala. „Ako to?"

„No, hm... ty a Scorpius ste zohratejší tím, ako ja a Potter," rýchlo som zahovorila. „Scorpius je naviac schopnejší a nemá ruku v dlahe."

Rose sa na moje prekvapenie uškrnula. „Včera ste mi však prišli s Alom celkom zohratí, keď ste sa tam tak váľali od smiechu." Začervenala som sa.

„T- to... to bolo niečo iné!" vyprskla som. „To bola chvíľková slabosť!" Rose sa na mňa veľavýznamne zahľadela, a tak som rýchlo sklopila pohľad späť k domácej úlohe.

„Inak, čo ty a Scorpius?" nadhodila som. „V poslednej dobe ste akosi ticho. Čo sa stalo, už aj ty si podľahla čaru okúzľujúceho Malfoya juniora?!"

„Na rozdiel od teba a Ala sa dokážeme správať dospelo," odvetila stroho. „Uzavreli sme mier, aby sme mohli v pokoji spolupracovať."

„Náhodou, ja sa viem správať dospelo," bránila som sa. „Iba tvoj bratranec nie."

     Zrazu ku mne doľahol zvuk môjho mena.

„Eatonová!" niekto na mňa volal. Teda, hneď som vedela, že ten niekto je Potter, pretože nikto iný ma nevolá priezviskom. Povzdychla som si a ignorovala ho. Aj to však len dovtedy, kým sa rukami neoprel o stôl, za ktorým som aj s Rose sedela. Pustila som brko a civela naňho. 

„Pre Merlina, svet sa asi úplne zbláznil!" vyhŕkla som. „Albus Potter práve vošiel do školskej knižnice. Páni, toto sa musí zapísať do Dejín Rokfortu!"

Potter sa neveselo zasmial. „Poslala ma McGonagallová, aby som ťa našiel."

Zarazila som sa. McGonagallová si ma k sebe volala iba keď som čosi vyviedla. Teraz som si však nedokázala spomenúť, čo také som spravila, že ma chce vidieť.

„Chce vidieť nás oboch," upokojoval ma, „zrejme kvôli nejakým prefektským povinnostiam." Trochu sa mi uľavilo, znelo to rozumne. Prečo musím vždy myslieť na to najhoršie?

     Rozlúčila som sa s Rose a nasledovala Pottera do riaditeľkinej pracovne. Sedela vo svojom obrovskom kresle a očakávala nás.

„Chceli ste nás vidieť, pani riaditeľka?!"

„Áno, posaďte sa prosím," vyzvala nás. S Potterom sme si vymenili pohľady a opatrne si sadli. Spomenula som si za akých okolností sme takto sedeli naposledy a trochu som sa zachvela. Rovnako ako vtedy ani teraz som z toho nemala dobrý pocit.

„No, ako som vám už spomínala, na Vianočnom plese je tradíciou, že hlavný prefekt a prefektka otvoria ples spoločným tancom," začala McGonagallová opatrne, „a myslela som si, že by bolo dobré keby ste už začali ten tanec cvičiť." Mala som sakra pravdu! Toto teda vôbec nebolo dobré! Udalosti minulého mesiace mi úplne vytlačili túto nepríjemnosť plesu z hlavy.

„Mohli by sme sa stretávať raz do týždňa a trénovať," pokračovala McGonagallová.

„Prepáčte, pani profesorka, ale vážne si myslíte, že naše tanečné schopnosti sú na toľko zlé, že musíme s tréningami začať už tri mesiace pred plesom?" nadhodil Potter. Áno, pomyslela som si v duchu. Som hrozná tanečnica! V mojom prípade budú pravdepodobne aj tie tri mesiace málo.

     McGonagallová uprela na Pottera udivený pohľad.

„Áno, očakávala som, že sú," priznala, „nemala som ako tušiť, že ovládate valčík, pán Potter."

„No, vlastne...valčík neovládam," odvetil. Aspoňže tak! Nebudem jediná, kto sa strápni.

„Tak potom, áno, musíme začať už tri mesiace pred plesom." Namrzene som si vzdychla. To znamená menej času na metlobal a úlohy a viac času v Potterovej blízkosti. Úžasné!

„A najlepšie bude, ak začneme už dnes po večery," povedala McGonagallová a tým to uzavrela. Za tých päť rokov na Rokforte som sa už naučila, že sa s ňou nemá zmysel hádať.

     Vstali sme, úctivo sa jej pozdravili a vyšli von. Do večere zostávali ešte necelé dve hodiny, tak som si odišla do našej ubytovne dokončiť úlohy. Potter išiel so mnou. Sadli sme si za stôl, obaja sklonení nad svojou vlastnou úlohou. Po asi desiatich minútach neprestajného vzdychania a zívania z Potterovej strany som to už nevydržala a povedala mu: „Pre Merlina, daj to sem a choď spať! Už to tvoje vzdychanie viac nemôžem počúvať!" Vyzeral zničene. Oči mal podliate krvou s tmavými kruhmi pod nimi a vyzeral vážne hrozne. Uponáhľané ráno na ňom zanechalo následky. Vždy strapaté vlasy mu teraz odstávali na všetky možné strany vo všetkých možných uhloch- ani pojem vrabčie hniezdo by to úplne nevystihoval- a oblečenie mal celé pokrčené a pokrútené. Sama som bola unavená, ale ja som bola zvyknutá pracovať dlho do noci a vstávať skoro ráno. 

     Potter na mňa upriamil svoj pohľad a trochu sa zamračil. Zrejme si ani neuvedomil, že to robil. Pritiahla som si jeho pergamen s domácou úlohou a začala na ňom pracovať.

„Prečo to robíš?" spýtal sa. „Veď aj ty si unavená, vidím to. Mala by si si pospať."

„Prežijem to," ubezpečila som ho. „Rada pracujem, robota navyše mi nevadí a je to súčasť dohody. Navyše, ako si povedal, som neznesiteľná vševedka." Potter sa uškrnul a ja tiež. Prvýkrát v živote som mu dala v niečom za pravdu. Nahlas.

„Ďakujem," povedal a mne padla sánka. Nikdy mi nebol za nič vďačný. Nahla som sa k nemu a ohmatala mu čelo.

„Cítiš sa dobre?" spýtala som sa ho. „Práve si sa mi poďakoval. Určite si v poriadku?" Potter si odfrkol a stiahol zo seba moje ruky.

„Nie si jediná, kto sa dokáže správať milo a dospelo." 

     Potter si odišiel ľahnúť na gauč a ja som sa zostala krčiť nad jeho úlohou. Nebolo to nič ťažké, takže som ju mala hotovú za pár minút. Potom som si z tašky vytiahla knihu, ktorú som si čítala vo vlaku na ceste do Rokfortu, aby som pokračovala. Požičala mi ju Rose so slovami, že je to najlepšia kniha, akú kedy čítala. Zatiaľ som sa dostala do polovice a jediné o čom som bola presvedčená bolo, že ten hlavný hrdina je vážne svetový!

„Eatonová," zamrmlal rozospato Potter a ja som sa naňho otočila.

„Hm?"

„Takmer som zabudol, prečo som sa nevedel dostať k tebe do izby?" spýtal sa. „Predtým som to vedel."

Zasmiala som sa. „Veď práve!" prisvedčila som. „Potom, čo si mi ukradol a zničil všetky habity, som tie schody začarovala, aby po nich nemohol výjsť žiadny chalan, počnúc tebou."  

„Och!" hlesol. „A to si ma nemohla varovať?! Nemusel som si tak bolestivo naraziť kostrč."

„Nuž, môžeš si za to len a len sám."

     Otočila som sa späť ku knihe, ale zarazila som sa. Pozrela som sa späť na Pottera, ktorý už mal zatvorené oči.

„Prečo si to vlastne urobil?"  

„Hm?" zahmkal neprítomne.

„Prečo si mi utekal na pomoc?" zopakovala som. „Nemal si sa tešiť, že možno zomieram a teda ti dám konečne pokoj?" Potter rozlepil oči a uprene sa na mňa zahľadel. Z jeho pohľadu sa mi začínal chvieť žalúdok. Z ničoho nič sa narovnal a pohľad mu o niečo stvrdol.

„Prečo hovoríš také veci? Prečo si myslíš, že by som si želal tvoju smrť?" vyštekol na mňa. „Možno sa hádame, ale to neznamen-" Prerušilo ho zvuk otvárajúceho sa obrazového priechodu. Bola to Rose a Kat. S časopismi v rukách. Pri pohľade na ne som si vzdychla.

„Povedali sme si, že si pred večerou ešte stíhame prelistovať pár časopisov," zašvitorila Kat. Pozrela som sa na Pottera, ktorý sa bez slova zdvihol z gauča, vošiel do svojej izby a tresol dverami.

„Už zase ste sa pochytili?!" opýtala sa Rose. Kat aj ona sa zvalili na gauč a začali listovať v časopisoch.

„Nie tak celkom," zamrmlala som dívajúc sa smerom k Potterovej izbe.

     Kat a Rose odišli len pár minút pred večerou, aby sa stihli upraviť, aj keď som nechápala načo. Časopisy nechali u mňa, pretože som si stále nijaké šaty nevybrala. A vlastne som ani žiadne nechcela. Neznášam nosiť šaty, neznášam tancovanie a vlastne neznášam takéto školské akcie! A fakt, že tam musím tancovať s Potterom mi ku šťastiu vážne nepridával.

     Večera prebehla rýchlo, až príliš rýchlo, na môj vkus. S Potterom sme si splnili naše prefektské povinnosti a potom sme sa znova vrátili do Veľkej siene za McGonagallovou. Potter pri tom so mnou neprehovoril ani slovo a vlastne vyzeral, že vôbec neberie na vedomie moju prítomnosť. Nechápala som, čo sa mu porobilo. Pred pár hodinami sme sa normálne, civilizovane rozprávali a teraz...

„Poďte za mnou," zavelila profesorka a my sme ju bez námietok nasledovali. Viedla nás na siedme poschodie, kde zastala pred holou stenou. Hneď som spoznala, kde sme. Tu sa nachádza miznúca miestnosť! James a Fred tu párkrát mali večierky, na ktoré som, samozrejme, bola pozvaná.

     Profesorka McGonagallová trikrát prešla popred stenou až sa tam objavili obrovské dvere z čiernej mosadze. Vošli sme dnu a ocitli sme sa v obrovskej tanečnej miestnosti s parketom zaberajúcim takmer celú plochu miestnosti. Na kraji stál malý stolík s veľkým, zaprášeným gramofónom.

„Takže, postavte sa do stredu a pozorne ma sledujte," povedala McGonagallová a jej hlas sa odrážal od stien prázdnej miestnosti, „ukážem vám kroky."

     Ukázala nám kroky, ktoré boli na mňa až príliš zložité. Mama ma raz prihlásila na tanečnú, asi keď som mala osem rokov. Jej plán však stroskotal už po prvej hodine, keď videla, že v sebe nemám ladnosť a ten správny rytmus pre tanec. Na rozdiel od nej, keďže ona tancovala ako profesionál. Tanec, navyše, nikdy nepatril k mojim obľúbeným aktivitám.

„Tak a teraz si to skúste spolu," nakázala McGonagallová. Vzdychla som si. Tak to vyzerá, že sa budem musieť Pottera dotknúť. Ale čo som vlastne čakala, keď ide o tanec?

     Postavili sme sa s Potterom oproti sebe, ale ani jeden z nás sa príliš nehrnul dotýkať toho druhého. Len sme tam tak nervózne prešľapovali a zízala do zeme. McGonagallová k nám podišla a prisunula nás k sebe, takže sme sa takmer dotýkali telami.

„Slečna Eatonová, vy položte pravú ruku pánu Potterovi na plece," inštruovala ma McGonagallová. „Vy, pán Potter, položte vašu pravú ruku slečne Eatonovej na pás." Uf! Predstava Potterovej ruky na mojom páse sa mi nijako obzvlášť nepáčila, a predsa, keď sa ma dotkol, prebehla mnou triaška. Prekvapivá a náhla. Zdvihla som hlavu a zadívala sa mu do tváre. Cítil to isté? Oči mal rozšírené od prekvapenia, čo bola dostačujúca odpoveď, ale môj pohľad toleroval len chvíľku a znova sa pozrel do zeme. Nasledovala som jeho príklad.

„Tak a teraz sa chyťte za ruky," pokračovala McGonagallová a my sme ju poslúchli. „Skvelé!" Pozrela som sa na ňu. Jej tvár som nikdy nevidela takú veselú a jej hlas som nikdy nepočula taký vzrušený. Tak sa zdá, že si potrpí na tanec. Niet divu, že zaviedla Vianočný ples ako rokfortskú tradíciu.

    S Potterom sme si skúšali kroky najprv bez hudby a ja som začínala tušiť, že McGonagallová pomaly stráca trpezlivosť. Vôbec nám to nešlo. Neboli sme zohratí, stále sme sa mýlili a stúpali si po nohách.

„Skúšajte ďalej," povzdychla si McGonagallová a odišla na koniec miestnosti k tomu stolíku s gramofónom. Vyčarovala si kreslo a sadla si doň. My sme teda trénovali ďalej.

„Au, to je moja noha, Potter!" zasyčala som, keď mi znova šliapol na špičku.

„Máš sa hýbať rýchlejšie!" odvrkol. „A nemáš si zízať na nohy!"

„Tak my povedz, ako mám zvládať tie kroky, keď si nebudem vidieť na nohy, ty chytrák!"

„Počítaj si kroky," poradil mi.

„Odkedy sa z teba vlastne stal taký odborník na valčík?!" nadhodila som podráždene. Vážne som sa snažila a on ma v jednom kuse kritizoval! Nebola to moja vina, že proste tanec nie je moja parketa a, navyše, bol to on, kto mi stále stúpal na nohy! Radšej to hodí na mňa ako by si mal priznať chybu. Pokrytec jeden!

„Možno vám to pôjde lepšie s hudbou," navrhla McGonagallová. Skôr ako sme stihli zaprotestovať sa zo starého gramofónu začala šíriť príšerne pomalá hudba. Neznášam tieto staré, nudné skladby, pri ktorých má človek skôr chuť vyskočiť z okna ako to počúvať. Teda, aspoň ja.  

„Choďte pekne od začiatku," nariadila riaditeľka. „A, slečna Eatonová, pri tanci udržiavame očný kontakt s partnerom." Zaškrípala som zubami. Akoby som to nevedela! Ale keď to nejde, tak to proste nejde. 

„Pre Merlina, Eatonová!" zvolal Potter karhavo. Chytil ma za bradu a mykol mi ňou nahor, takže som mu musela hľadieť do očí.

„Máš sa dívať sem."

     Z gramofónu sa aj najďalej šírila neznesiteľná hudba a my sme sa snažili zvládnuť tanečné kroky. Stále som mala nutkanie dívať sa kam dávam nohy, ale niečo v jeho očiach ma nútila neuhýbať pohľadom. Spomínam si, že raz o ňom Ella povedala, že má nádherné hypnotické oči a ja som tomu jej tvrdeniu začínala veriť. Nedokázala som uhnúť ani keď som chcela, jeho oči ma držali v šachu a pomaly ma pohlcovali. Nikdy som si nevšimla, že má také krásne oči. A najkrajšie na tom bolo, že tie neuveriteľne krásne oči sa dívali len a len na mňa, akoby som bola jediná vec v miestnosti, na ktorú sa dá dívať. Vpíjali sa do mňa a ja som na moment aj zabudla, čo robím. Prestala som vnímať tú príšernú hudbu aj to, že mi zase šliapol na špičku. Zmohla som sa len fascinovane a s pootvorenými ústami civieť do jeho očí.

„Viem, že som nesmierne krásny, ale nemusíš na mňa takto zízať, Eatonová," zatiahol Potter protivne. „Ešte si začnem myslieť, že si sa do mňa zamilovala." Bola som ako omámená. Musela som párkrát zažmurkať, kým tá omamnosť, ktorá nado mnou na moment prevzala kontrolu, zmizla. Prinútila som sa naňho zazrieť.

„Čo ti sadlo na nos?" spýtala som sa pošepky. „Na chvíľu si bol normálny a teraz si na mňa zase protivný. Máme dohodu, ale ak chceš, aby som ju dodržala, mohol by si sa aj ty správať milo a uľahčiť mi to!"

„Ja som s tým nezačal," odvetil jednoducho.

„A kto, nebodaj ja?!" zvolala som. „Čo také som povedala, že si sa odul?"

Potter na mňa prižmúril oči. „Prečo si myslíš, že by som bol rád, keby si zomrela?"

„A nie je to to, čo si ľudia želajú, aby sa stalo ich nepriateľom?" nadhodila som.

„Nepriatelia? Prečo si taká posadnutá celou tou vecou s nepriateľstvom?" zamračil sa. „Áno, hádame sa, provokujeme, lezieme si na nervy a občas na seba aj fyzicky útočíme, ale nie je pravda, že ťa nenávidím. Proste ťa len rád provokujem. Nikdy by som si neželal tvoju smrť. Veď by som sa bez teba neuveriteľne nudil."

     Prekvapene som vydýchla. Ani som si neuvedomila, že som celý ten čas, kým rozprával, zadržiavala dych. To bola asi tá najkrajšie vec, akú mi kedy Albus Potter povedal. A keďže som sa mu tak uprene dívala do očí, vedela som, že to myslí úprimne. Tak sa zdá, že ten chalan nakoniec nemá srdce z kameňa.

„Tiež nie je pravda, že ťa vyslovene nenávidím, len ťa proste nedokážem zniesť. Ver či nie, ale niekedy dokážeš byť vážne neznesiteľný!" povedala som. „A nie je pravda, že som posadnutá nepriateľstvom, len proste nedokážem vhodne pomenovať, čo sme."

Potter vykrútil kútiky úst do úsmevu. „A čo takto, dvaja ľudia, ktorí sa radi navzájom provokujú?" Zasmiala som sa. „Hej, to by šlo." Nemohla som tomu uveriť. Kedy som sa vlastne s Potterom takto...hm... zblížila?

     Ani sme si neuvedomili, že celý čas, čo sme sa rozprávali sme sa iba pohupovali na mieste. Očakávala som, že nás McGonagallová začne napomínať a prinúti nás začať od znova, ale ona nič. Pozrela som sa ponad Potterovo plece a uvidela som riaditeľku ako s hlavou padnutou na bok spokojne spí vo svojom kresle. Ticho som sa zasmiala a naznačila Potterovi, aby sa tiež otočil. Uškrnul sa.

„Buď je to tou hudbou," povedal, „alebo sme naozaj až takí príšerní tanečníci."

„Myslím, že to bude kombináciou oboch," odvetila som.

     Nechali sme McGonagallovú v pokoji si pospať a potichu sme sa vykradli z núdzovej miestnosti. Celý čas sme sa pritom usmievali, akoby sme práve vyviedli nejakú hroznú vylomeninu.

„Alyssa?" ohlásil ma známy hlas. „Al?" Úškrny nám zmizli z tváre a otočili sme sa na neveriacky hľadiacu Roxanne.

„Čau, Roxy," nervózne som sa usmiala. Uvedomila som si totiž, ako zvláštne to musí vyzerať.

„Čo tu robíte?" spýtala sa nás.

„No, my...ehm...my sme..." koktala som, „...my sme len robili nočnú pochôdzku-"

„A keď už sme pri tom, čo tu vlastne robíš ty?!" skočil mi do reči Potter. „Po večery je zákaz opúšťať svoje ubytovne a túlať sa po škole."

„A čo vy?"

„My sme hlavní prefekti," pripomenula som. „My to máme povolené."

„Áno, ale, čo ste-"

„Roxanne, prestaň nás tu vypočúvať a maž do chrabromilskej veže skôr, než ťa nahlásim nejakému profesorovi," prerušil ju Potter výhražne. Roxanne, ktoré vyzerala, že mu z toho neverí ani slovo, sa urazene otočila a odkráčala smerom do svojej ubytovne.

„Dobrý postreh," uznala som.

Pokrčil plecami a uškrnul sa. „Tým som známy." Žmurkol na mňa a ja som sa nemohla nerozosmiať. Nie len, že to bolo prvýkrát, čo ma Potter úprimne rozosmial, ale zároveň to bolo aj prvýkrát, čo som bola rada, že som hlavná prefektka.    

     Na druhý deň si ma však počkalo vysvetlenie včerajšej noci. Roxanne to už stihla povedať Rose, Dom a mojej sestre, takže som hneď po raňajkách čelila dievčenskej vypočúvacej čate. Neznášala som to.

„Hádam si nečakala, že si niečo také závažné nechám pre seba!" bránila sa Roxanne, keď som jej vyčítala, že to hneď vykvákala.

„Závažné?!" zopakovala som neveriacky. „Čo je na tom, že som s Potterom vychádzala z rovnakej miestnosti?! Bývam s ním, takže to zažívam každý deň!"

„Všetko je na tom závažné, Alyssa," zamiešala sa do toho Rose. Vrhla som na ňu namosúrený pohľad. Ako sa opovažuje hovoriť, že vychádzať z rovnakej miestnosti s Albusom Potterom, pri čom sa nič nestalo, je závažné, keď ona sama sa tajne olizuje so Scorpiusom Malfoyom v opustenom dome?! Mala som vážnu chuť jej to tam všetko vykričať bárs aj pred celou školou. Našťastie som si stihla včas zahryznúť do jazyka.  

„Rose má pravdu, vychádzať z núdzovej miestnosti uprostred noci, osamote, len vy dvaja-"

„Pre tvoju informáciu sme tam neboli len my dvaja," prerušila som ju. „Bola tam s nami aj McGonagallová." Dievčatá sa na moment zatvárili ohromene.

„Dobrý pokus, Alyssa," prerušila ticho Roxy, „ale ja som odtiaľ nikoho iného vychádzať nevidela."

„To preto, lebo zaspala!" bránila som sa.

„Áno, jasné."

     Škrípala som zubami, penila od hnevu, keď okolo, ako na zavolanie, prešiel Potter.

„Á, vidím, že si vo svojej typickej nálade, Eatonová," zatiahol podpichovačne. Jeho slová som však ignorovala, pretože nikdy som nebola taká rada, že ho vidím. Čapla som ho za habit a pritiahla k nám.

„Vysvetli prosím tuto dievčatám, ako to včera naozaj bolo," nakázala som mu.

„No viete, potrebovali sme nejaké pokojné miesto plné súkromia, aby sme sa mohli nerušene a vášnivo bozkávať, tak-" Prerušila som ho silným buchnátom do pleca.

„Potter, povedz im pravdu!" zúrila som a Potter mal z toho srandu. Ďalej som ho trieskala do pleca.

„Prisahám, že ak im nepovieš pravdu, prečo sme boli v núdzovej miestnosti, tak všetkým natáram, že nosíš ružové spodky s pygmejskými chumkáčmi!" vyhrážala som sa. Potter sa prestal smiať a nedôverčivo na mňa pozrel.

„Čo?" rozhodila som rukami. „Aj tak si všetci myslia, že spolu spíme." Rezignovane si vzdychol.

„No čo už. Ale musel som to skúsiť," povedal a uštedril mi šťuchanec pod rebrá.

„Hej!" hlesla som naoko vyčítavo. Potter sa na mňa uškrnul a aj ja sama som musela potláčať úškľabok.

     Potter teda vysvetlil dievčatám, ako to včera skutočne bolo, pri čom nevynechal ani tú časť so spoločným tancom na plese.

„Stačí ti to, pretože už sa fakt ponáhľam do slizolinskej klubovne," obrátil sa na mňa Potter.

„Áno, vďaka," odvetila som.

„V pohode," hrejivo sa na mňa usmial. „Vidíme sa neskôr, Eatonová." Sledovala som ho ako schádza po schodoch do žalárov a keď mi úplne zmizol z dohľadu, otočila som sa späť na dievčatá. Užasnuto na mňa zízali.

„Ty budeš mať vlastné tanečné sólo na Vianočnom plese?!" zvolala neveriacky Dom. Dom milovala tanec. Keby bolo na mne, to sólo by som jej s radosťou prenechala.

„Prečo si mi nepovedala, že tam musíš ísť s Alom?" nadhodila zase Rose.

„Prepáč, ale nebol čas," ospravedlnila som sa. „Najprv som sa s tým sama musela vyrovnať a navyše, vy všetky ste z toho boli také na mäkko... Nechcela som vám kaziť radosť."

„Zdá sa, že si sa s tým už vyrovnala," uškŕňala sa Kat a mykla hlavou smerom kadiaľ zmizol Potter. Roxanne, Dom aj Rose prikývli na súhlas. Merlin, už zase majú nejaké nereálne predstavy o mne a Potterovi! Nemala som náladu to počúvať, tak som sa zvrtla na päte a odkráčala v ústrety mojej prvej hodine.

     Deň prebiehal celkom dobre aj keď pomaly. Dievčatá ma už prestali podpichovať kvôli tej záležitosti s Potterom a zdalo sa, že aj ostatných už omrzelo dookola rozoberať náš neexistujúci vzťah. Bola som na ceste za dievčatami na obed, keď ma pár metrov od Veľkej siene zastavila profesorka McGonagallová. Nezmyselne som začala panikáriť. Nemám sa čoho báť, veď som nič nevyviedla!

„Včera večer som vám zabudla dať toto," povedala a podávala mi snehobielu obálku. „Je to list od vašej starej mamy. Posielala ho muklovskou poštou, takže chvíľu trvalo, kým sa sem dostal." Omráčene som hľadela na list.

„Hm...ďakujem, pani riaditeľka," dostala som zo seba. List od starej mamy?! Prečo by mi už len ona písala?

     Riaditeľka zmizla v jedálni. Využila som pokojné ticho Vstupnej haly, sadla si na schody a rozlepila obálku. Vytiahla som odtiaľ ošúchaný kus papiera, na ktorom stálo:

Alyssa,

píšem Ti v súvislosti s vianočnými prázdninami. Rozhodla som sa tento rok vziať našu rodinu do Írska, na našu starú chatu v horách. Tvoji rodičia ochotne súhlasili a pozvaná je, samozrejme, aj Katherine. Na Teba sa však toto pozvanie nevzťahuje. Tvoja riaditeľka nám poslala list, v ktorom stálo, že si napadla toho Potterovie chlapca. Priznám sa, že si ma nemohla viac sklamať. Prečo nemôžeš byť radšej ako Katherine? Akým príkladom jej to ideš? Myslela som si, že sme ťa vychovali lepšie. Si hanbou našej rodiny a verím, že neúčasť na spoločných rodinných prázdninách Ti bude adekvátnym trestom. Pozdrav odo mňa moju drahú Katherine.

S úctou,

Tvoja stará mama, Helga.

     Cítila som sa ani keby ma niekto bol ovalil niečím ťažkým. Celé vnútro mi oťaželo a nepríjemne mi zvieralo hruď, v očiach ma štípali slzy. Vysvetlite mi, na čo sa vôbec unúvala napísať mi, keď som ju, ako vraví, tak veľmi sklamala?! Ale to je celá ona, zraní city ostatných a pri tom sa ešte tvári, akoby sa nič nestalo. Vždy som vedela, že moja stará mama je chladná, ale nikdy som si neuvedomila, že je až takáto krutá. Odporovala som jej, áno, papuľovala a nikdy som sa nesprávala ta vzorne ako Kat, ale povedzte, zaslúžim si, aby sa ku mne správala takto? A vraj ja som hanbou rodiny...

     Postavila som sa a so srdcom tesne stiahnutým a vnútrom ťažkým ako z olova som vošla do jedálne. Zamierila som rovno ku Kat, ktorá sedela s Fredom na jednom boku a s dievčatami na druhom. Viedli zapálený rozhovor a na niečom sa skvele zabávali.

„Hej, Alyssa, práve som im hovorila-"

„Prečítaj si to, je to od starej mamy," prerušila som ju netrpezlivo a podala jej list. Kat sa v momente prestala usmievať a opatrne si vzala list z mojich rúk. Až vtedy som si uvedomila, že sa mi chvejú. Celé telo sa mi nekontrolovateľne triaslo a musela som dvakrát zažmurkať, aby som odohnala slzy, ktoré sa mi nahrnuli do očí.

„Alyss, si v poriadku?" prihovárala sa mi Rose vľúdne a naťahovala sa po moju ruku. Ale ja som jej nedokázala výsť v ústrety, nedokázala som jej odpovedať a už vôbec som nedokázala ďalej potláčať bolestivé slzy.

     Vyrútila som sa z Veľkej siene a potom som sa rozbehla po schodoch. Nevedela som kam mierim, len som potrebovala niekam utiecť, niekam, kde bolesť pôsobená slovami starej mamy nesiaha. A tak som bezcieľne utekala prázdnymi chodbami hradu, dokým som sa nepristihla, že mierim k obrazu  misy ovocia.