Potter mi povedal, že nech som po večeri prichystaná vyraziť. Ale kam, to nemám poňatia, pretože mi to nepovedal. Nerada to priznávam, ale bola som celkom zvedavá kam pôjdeme. A oveľa dôležitejšie, čo tam budeme robiť. A tak hneď po večeri a po splnení našich prefektských povinností som sa náhlila do svojej izby prezliecť sa. Natiahla som si na seba čierne skiny džínsy a predĺženú krémovú košeľu s dlhým rukávom. Zo skrine som si ešte pre istotu zobrala čiernu, koženú bundu a zbehla po schodoch do spoločenskej miestnosti. Potter tam už bol, vo svojich džínsach a krátko rukávovom sivom tričku sedel na gauči a čakal na mňa.

„Tak, už mi povieš kam ideme?“ spýtala som sa ho. Zdvihol pohľad a pozrel na mňa. Očami si ma dôkladne premeral od hlavy po päty. Zamrzla som v pohybe; nikdy nič také neurobil. Začína ma desiť. Čo sa s ním porobilo?

„Ešte nie,“ zamietol. „Má to byť prekvapenie.“ Podráždene som si vzdychla. Neznášam prekvapenia!

    S Potterom sme vyšli z ubytovne a zišli o poschodie nižšie. Keďže bolo krátko po večierke museli sme byť sakra opatrní. Každú chvíľu som sa obzerala cez plece či nás nešpehuje tá prekliata pani Norrisová. Vďaka Merlinovi sme mali šťastie, nikto nás nesledoval. Potter zrazu zastal pred sochou jednookej čarodejnice, poklepal po nej svojím prútikom a niečo zašepkal. Nepočula som však čo. V soche sa objavil otvor, preliezli sme ním a ocitli sme sa v nejakej tmavej, neosvetlenej chodbe, kde bolo parádne chladno.

„Lumos,“ zamrmlala som a z konca môjho prútika vytrysklo biele svetlo.

„Poď za mnou,“ zavelil Potter a pustil sa tmavým tunelom. Povzdychla som si a nasledovala ho.    

     Kráčali sme studeným, temným tunelom niekoľko minút, ktoré sa mi zdali ako veky. Tesnejšie som sa zamotala do bundy, ale nepomáhalo to. Stále som sa od zimy triasla na celom tele. Keď už mi od zimy začínali drkotali aj zuby chodba začala konečne stúpať. Nedala som si pozor a zakopla som o schod, zajačala som a vystrela ruky pred seba, aby som stlmila pád. Našťastie ma zachránili Potterove rýchle reflexy. Omotal mi ruku okolo pása a postavil späť na nohy. Jeho dotyk ma príjemne zohrieval a jeho blízkosť vo mne oživovala spomienky na tú noc, keď si ma pevne pritískal k svojmu svalnatému telu.

„Hm, vďaka,“ zamrmlala som a vymotala sa z jeho objatia.

„Nabudúce sa pozeraj pod nohy,“ povedal mi.

„A ty  by si ma nabudúce mohol varovať, že predo mnou niečo je,“ vrátila som mu. Podráždene si vzdychol a znova sa mi otočil chrbtom. Posvietila som si prútikom pod nohy a pokračovali sme v ceste.

     Nenávidím schody! Nenávidím ich! Trvalo nám snáď celú večnosť kým sme po nich vyšliapali. Prestávalo ma to baviť, vážne som mala chuť sa otočiť a vrátiť sa do hradu. Možno tento tunel nikam nevedie a Potter ma sem vtiahol len preto, že dúfal, že buď zamrznem, alebo nakoniec umriem od vyčerpania. Svietila som si pod nohy takže som si nevšimla, že Potter zrazu zastal a takmer som doňho narazila hlavou.

„Už sme na mieste?“ spýtala som sa.

„Pst!“ zahriakol ma a napäto počúval.

     Zahryzla som si do jazyka a tiež počúvala. Nepočula som nič, iba svoj a Potterov prerývaný dych. Potter zrazu vystrel ruky k stene a zatlačil na ňu. Až vtedy som si všimla, že stojíme pod padacími dverami. Potter ich na štrbinku otvoril a nakukol dnu, potom ich otvoril viac a vtiahol sa dovnútra. Rinulo sa odtiaľ matné svetlo, tak som zhasla svoj prútik a zastrčila si ho za nohavice. Z otvoru sa vystrčila Potterova ruka, chopila som sa jej, snažiac sa ignorovať, aké je príjemne mäkká a hebká, a vytiahla sa dnu.

     Nachádzali sme sa v nejakej zaprášenej, zatuchnutej miestnosti plnej nejakých škatúľ. Potter mi naznačil, aby som bola potichu a vykročil po drevených schodoch. Už zase! S povzdychom som sa vydala za ním. Došli sme k nejakým starým, ošúchaným dverám, spoza ktorých sa šírilo cinganie a tlmená vrava.

„Tvár sa čo najnenápadnejšie,“ poradil mi Potter. Otvoril dvere a vošli sme dnu. Ovalila ma akási sladkastá vôňa a podľa toho, čo som videla, sme sa nachádzali v nejakom obchode. Zakrádali sme sa za pultom, a potom, keď už sme boli mimo neho, sme sa vystreli a tvárili sa, akoby sme tam boli celý čas. Poobzerala som sa. Bolo tam len málo ľudí a všade naokolo boli sklenené nádoby so sladkosťami od výmyslu sveta. Netrvalo mi dlho, kým som si uvedomila kde sme. Boli to Medové labky. Potter ma vzal do Rokvillu.

     Vyšli sme von do pomaly tmou zahaleného mestečka. Využila som, že sme sa na ulici ocitli sami a rozkričala sa na Pottera.

„Zbláznil si sa?! Chceš, aby nás tu niekto načapal?!“ hnevala som sa. „Je sobota, hoci kedy môže prísť nejaký profesor a vylúčiť nás zo školy! Poznáš predsa Hagrida, rád si vo voľnom čase zájde na pohárik k Trom metlám!“

„Pre Merlina, ukľudni sa, Eatonová!“ zahriakol ma Potter.

„Nemôžem sa upokojiť! Čo ak nás tu niekto spozná a pošle sovu McGonagallovej?“ nadhodila som. „Ak budem musieť s tebou stráviť po škole ešte nejaký mesiac navyše asi sa zbláznim!“ 

„Nikto nás neuvidí,“ ubezpečil ma. Ďalej som sa neškriepila. Znova raz ma prekvapil. Nikto nás neuvidí, to je jediné, čo povie?! Žiadne vety typu „Ani ja nemám záujem s tebou byť po škole o mesiac dlhšie“ alebo „Radšej by som sa zavadakedavroval ako byť s tebou po škole ešte dlhšie“? Vážne, čo sa to s tým Potterom deje? Začínam mať oňho strach.

Ale vážne iba malý.

     Potter ma zatiahol do Troch metiel, usadil ma k nenápadnému, odľahlému stolu úplne vzadu krčmy a odišiel si vypýtať drinky. Bolo tam vážne veľa, väčšinou postarších a dosť hlučných, čarodejníkov, ktorí vyzerali, že si ani nevšimli, že sme neplnoletí študenti Rokfortu, ktorí majú už dávno po večierke a majú spať. Na to boli príliš pripití. Nikto z nich tiež nevyzeral byť povedomí, no madam Rosmerta, majiteľka Troch metiel by nás mohla bonznúť McGonagallovej... Kým bol Potter preč, rozmýšľala som či by som nemohla zdrhnúť a nepozorovane sa dostať späť do hradu. To sa zdalo ako rozumné riešenie. Pomaly som sa postavila, že sa prebijem davom a nenápadne prekĺznem popri Potterovi von. Lenže v momente, ako som sa postavila zo stoličky som ho videla, ako kráča smerom ku mne s nejakou fľašou a pohármi v ruke. Toľko k môjmu veľkolepému plánu na útek!

     Potter položil fľašu a poháre na stôl a s nadvihnutým obočím na mňa hľadel. Bude lepšie, ak si niečo vymyslím.

„Iba som si chcela vyzliecť bundu,“ obránila som sa. „Je tu teplo.“ Ešte chvíľu si ma podozrievavo premeriaval, potom mykol plecami a sadol si na stoličku oproti. Vyzliekla som si bundu a prehodila ju cez operadlo stoličky. Zrazu som začula hlasno tresnúť dvere. Strhla som sa a rýchlo sa pozrela či to náhodou nie je Hagrid. Našťastie to bol len nejaký obézny, plešatý chlap, ktorého som určite v živote nevidela. Sadla som si oproti Potterovi a spýtavo naňho zízala. Stále mi nevysvetlil, čo za úlohu to mám splniť.

„Hm, takže...“ začala som, „kvôli spoločnosti si ma sem zrejme nepriviedol.“ Neodpovedal. Upieral na mňa tie svoje hypnotické, neuveriteľne zelené oči a stále nič nehovoril. Trochu som sa z toho jeho prenikavého pohľadu zachvela.

„Napijeme sa,“ povedal konečne.

     Načiahol sa za fľašou a obom nám nalial do pohárov, mne o dosť viac ako sebe. Posunul pohár predo mňa, zdvihla som ho a on zase svoj.

„Na zdravie, Eatonová,“ povedal a odchlipol si- oči mu pri tom nezbedne žiarili. Čo je na pití ďatelinového piva také nezbedné?! Keby to nebol Potter, kto predo mnou sedí, začala by som si myslieť, že sme na rande. Merlin, rande s Potterom?! Nikdy v živote!

      Rýchlo som sa napila z pohára a... vyprskla som tekutinu späť do pohára. Fuj! Nebolo to ďatelinové pivo, ako som sa nazdávala, bolo to niečo oveľa nechutnejšie a viac alkoholové. Pozrela som sa na Pottera, ktorý sa spokojne uškŕňal popod fúzy. Prižmúrila som naňho oči.

„Čo?“ opýtal sa nevinným hlasom, „ohnivá whisky ti nechutí?“ Ohnivá whisky?!

„Ako ti to mohli predať?“ chcela som vedieť. „Veď ešte nie si plnoletý!“

„Preto je dobre, že tak skvelo ovládam kúzlo pomätenia, nemyslíš?“ Ohromene som naňho civela. To nemyslí vážne!

„Ty si porušil školský poriadok a vtiahol ma po večierke do Rokvillu, použil kúzlo pomätenia na úbohú madam Rosmertu a to všetko len preto, že ma chceš opiť?!“ opýtala som sa neveriacky. Konečne mi totiž došlo, čo mal za lubom. Potter sa lišiacky usmial, nahol sa ku mne a potichu povedal. „Je na čase, aby naše „nevinné dievčatko“ ukázalo svoju pravú tvár.“      

     O hodinu aj niečo neskôr som si do pohára naliala posledné kvapky whisky, ktoré vo fľaši zostali. Bola som opitá, vedela som to. Telo som mala v jednom ohni a mala som pocit, že sa tam každú chvíľu uvarím, hlava sa mi krútila ako na kolotoči a mala som náhlu chuť sa smiať, tancovať a spievať. Všetko naraz. Ale nevzrušovala som sa nad tým. Páčil sa mi ten opojný pocit ľahkosti, voľnosti a bezstarostnosti. Obsah pohára som vypila na jeden hlt.

„Hups,“ zasmiala som. „Tuším nám došlo pitie.“ Potter sedel v nezmenenej polohe a zatiaľ čo ja som vypila celú fľašu, on pomaly usrkával zo svojho do poly plného pohára, ktorý si nalial na začiatku. Položila som prázdny pohár na stôl a oprela sa na stoličke. Porozhliadla som sa naokolo hľadajúc nejaké rozptýlenie.

„Nudím sa,“ posťažovala som sa. Potter ma ignoroval.

     Vzdychla som si a vyvrátila hlavu do hora. Zízala som na strop a snažila sa prísť na nejaký spôsob, ako sa v tejto nudnej diere zabaviť. Ani neviem ako a zrazu som si hmkala melódiu nejakej pesničky. Bola chytľavá a vážne, vážne dobrá. Rozosmiala som sa, a potom začala potichu spievať. Bola to tá istá pesnička, ktorú ma Potter donútil spievať vo Veľkej Sieni v prvý deň školy. Netuším prečo ma napadla práve tá pieseň, ale bola celkom rýchla  a rytmická. Začala som spievať hlasnejšie a keď som zbadala Potterov udivený výraz, zachichotala som sa. Vyzeral náramne komicky.

     Postavila som sa na stoličku. Zakrútila sa mi hlava a skoro som sa sklátila na zem. Našťastie som však udržala balans a znova sa nenormálne rozosmiala. Všetko je také vtipné, keď je človek opitý. Vystrela som sa a začala som spievať od začiatku. A riadne nahlas, až ma z toho začínalo bolieť hrdlo. Hlučná vrava v krčme pomaly utíchla a všetky oči sa upreli na mňa. Skvelé, konečne mám publikum! Uškrnula som sa a vyliezla na stôl, aby ma bolo lepšie vidieť. Pokračovala som v pesničke, ale po chvíli som si uvedomila, že neviem ako tá pieseň pokračuje, tak som tam začala trepať kadejaké slovo, ktoré mi prišlo na jazyk. Takže sa tá neznáma muklovská pesnička zmenila na akúsi kombináciu Celestýny Warbeckovej a pijanskej piesne Hrdina Odo. Návštevníkom krčmy to však zrejme nevadilo, pretože sa na mňa srdečne usmievali a niektorí dokonca spievali so mnou.

     Dospievala som a všetci mi začali odušu tlieskať, tak som sa im za veľkého smiechu elegantne uklonila. Také elegantné to však nebolo. Zamotali sa mi nohy, neudržala som rovnováhu a sklátila sa na podlahu. Šialene to bolelo, ale ja som sa tomu iba schuti zasmiala. Pretočila som sa na chrbát a ďalej som sa zvíjala od smiechu. Sklonila sa nado mňa Potterova ustarostená tvár. Jeho výrazu som sa tiež dobre zasmiala.

„Macko, zdvihni ma,“ napodobnila som Melaniein presladený hlas a vystrela k nemu ruky. Zľutoval sa nado mnou,úbohým podnapitým dievčaťom a pomohol mi vstať zo zeme.

     Keď všetci videli, že som živá a zdravá začali kričať nech zaspievam ešte niečo. S radosťou som im vyhovela. Prebehla som na druhú stranu miestnosti smerom k baru, nejaký neznámy muž mi podal ruku a pomohol mi naň vyliezť. Keď som nadobudla riadnu rovnováhu, za ohromného povzbudzovania som z plného hrdla začala spievať : „Hrdinu Oda domov priniesli,

                      do jeho rodných miest.

                      Naveky ho do zeme uložili

                      a jeho prútik na dva prelomili.“

Nemala som najmenšie tušenie odkiaľ poznám slová tej piesne, ale boli chytľavé. Spievala som ich stále dookola a dookola a pri tom som tancovala, skákala a hádzala vlasmi. Tiež som sa aj veľa smiala, čo zapríčinilo, že som už vôbec nemala dych. Navyše mi bolo tak príšerne horúco! Skopla som si topánky a rozopla vrchný gombík na košeli. Moji diváci začali nahlas pokrikovať. Všimla som si Pottera ako vstal od stola a začal si prebíjať cestu ku mne. Zrejme si ma chce obzrieť zblízka. Zachichotala som sa a rozopla ďalší gombík. Potter podišiel k pultu.

„To stačí, Eatonová,“ povedal. „Už si spravila dostatočne veľkú šou.“

„Nechaj ju!“ zahučal nejaký muž.

„Áno,“ súhlasil s ním ďalší, „nech pokračuje!“

     Rozopla som ďalší gombík a ušla z dosahu Potterovi, ktorý po mne chňapol. Skoro som sa pri tom strepala na zem. Potter mi však bol v pätách, využil moju chvíľkovú dezorientáciu a potiahol ma za členok. Padla som mu rovno do náručia. Postavil ma na nohy, prehodil mi cez plecia moju bundu, a potom si ma prehodil cez plece ako nejakú handrovú bábiku. Zvreskla som, a potom som sa nenormálne rozosmiala. Vtom som si však uvedomila, že ma odnáša preč z krčmy. Tresla som ho päsťou do chrbta.

„Hej, prečo mi kazíš zábavu?!“ oborila som sa naňho. Neodpovedal. Moji obdivovatelia sa na mňa sklamane dívali. Zrejme som pre nich bola jediným zdrojom zábavy.

„Ďakujem vám, boli ste úžasní!“ zakričala som odo dverí a poslala im vzdušný bozk. „Niekedy si to zopakujeme. Ale dovtedy, ahoj!“ Potter ma vytiahol von a zavrel za nami dvere. Nahlas som sa rozosmiala. Do pekla, som taká vtipná!

     Potter sa so mnou vrátil do Medových labiek a aj napriek mojim protestom ma vtiahol do tmavého tunela, na cestu späť do Rokfortu. Chcela som utiecť späť, ale Potter ma stále mal vyloženú na pleci a navyše, všetky predošlé endorfíny vyprchali a začala sa mi parádne krútiť hlava.

„Júú, sme na kolotočííí!“ vyhŕkla som. „Roztoč ma rýchlejšie!“

„Sklapni, Eatonová!“ zahriakol ma Potter.

„Ničiteľ zábavy!“    

„Tomu ty vravíš zábava?!“ neveriacky sa spýtal. „Skoro si im tam urobila striptíz!“

Zasmiala som sa. „Nehovor mi, že by si to nechcel vidieť,“ dráždila som ho.

„Áno, samozrejme, po ničom inom netúžim viac, ako vidieť ťa nahú,“ poznamenal sucho. „Ešte sa mi o tom aj sníva.“ Zarazila som sa.

„To vážne?! Sníva sa ti o mne?“ Chvíľu mlčal, akoby zvažoval svoju odpoveď.

„Občas,“ priznal po chvíli. „Zakaždým ťa na konci premením na žubrienku.“ Uštedrila som mu buchnát do chrbta.

„Si zlomyseľný!“ vynadala som mu.

„Nie, som len úprimný,“ bránil sa.

     Ďalej sme kráčali mlčky. Potter musel dávať pozor pod nohy a ja som sa zo všetkých síl snažila udržať oči otvorené. Hlava sa mi stále krútila, ale teraz mi bolo ešte aj akosi zle od žalúdka a doliehala na mňa únava.

„Ako dlho ešte?“ spýtala som sa Pottera.

„Ešte kúsok,“ odvetil. Znova zavládlo ticho. Začali mi klipkať oči, a tak som sa pokúsila začať rozhovor, aby som sa udržala v bdelom stave.

„Môžem sa niečo spýtať?“

Potter si odfrkol. „Aj tak si spravíš po svojom.“ Musela som uznať, že mal pravdu.

„Prečo si ma pobozkal?“ spýtala som sa. Neviem, prečo som sa spýtala práve na toto. Mala som kopu vecí, na ktoré som sa ho chcela opýtať, ale nakoniec zo mňa vyšla táto hlúposť. Na ktorú už navyše aj poznám odpoveď. Či...?

„Prečo to chceš vedieť?“ opýtal sa ma. Neušlo mi, že jeho hlas znel akosi napäto a nevyrovnane.

„Len chcem vedieť či si naozaj taký odporný, manipulatívny bastard, ako sa nazdávam,“ úprimne som odvetila, „alebo to proste len bola chvíľková slabosť.“

„Neviem, myslím, že to bola len chvíľková slabosť,“ priznal. „Bol som len zvedavý, čo sa na tom Marcusovi toľko páčilo.“ Takže Marcus mu povedal, že sa mu to páčilo?! Páni, to mi dosť lichotí! Na tvári sa mi rozhostil úsmev.

„Ale v tú noc som si aj trochu vypil,“ pokračoval. „Keby som bol plne pri zmysloch, neurobil by som takú somarinu.“

     Jeho slová mi zmyli z tváre natešený úškrn. Takže pobozkať ma bola somarina?! Cítila som sa, akoby ma bol niekto kopol do žalúdka. Samozrejme, že som nečakala, že povie, že to spravil, pretože po tom nekonečne túžil, no aj tak ma jeho slová zasiahli. To bude zrejme tým alkoholom.

„Prečo si pil?“ opýtala som sa. „Nepôsobíš ako človek, ktorý holduje alkoholu.“

„To ani ty a pozri sa na seba,“ odbil ma. Zasmiala som sa.

„Ale vážne, prečo si pil?“

„Prečo myslíš, že to poviem práve tebe?!“ povedal podráždene. Moje otázky sa mu zrejme nepáčili. Takže sa mu muselo stať niečo nepríjemné, keď takto reaguje.

„Možno preto, že som na mol ožratá, asi za chvíľu omdliem a zajtra si nebudem pamätať ani slovo z toho, čo si povedal.“   

     Zavládlo ticho, kým rozmýšľal či mi prezradiť pravdu. Napäto som čakala, čo povie.

„Už sme tu,“ prerušil ticho. Vzdychla som si. To nebolo to, čo som chcela počuť. Teraz už z neho odpoveď nedostanem.

„Teraz buď ticho,“ upozornil ma. „Ak nás niekto uvidí, sme nahratí.“ Vyliezli sme z otvoru v soche a ocitli sme sa na vyhriatej, slabo osvetlenej chodbe na treťom poschodí. Potter ma potichu niesol na štvrté poschodie, kde zastal až pred obrazom, za ktorým sa skrýval priechod do našej ubytovne. Obraz presne predo mnou, na ktorom bol namaľovaný nejaký prešedivený muž s okuliarmi, na nás hľadel prižmúrenými očami. Potom nesúhlasne pokrútil hlavou a zatskal.

„Tá dnešná mládež!“ vzdychol si.

„On rozpráva!“ vyhŕkla som nahlas. „Ten chlap rozpráva!“

„Drž hubu!“ zahriakol ma Potter a rýchlo preliezol otvorom v obraze. Podišiel ku gauču a hrubo ma naň zhodil. Do hlavy mi vystrelila ohromná bolesť a na moment sa mi zahmlilo pred očami.

„Ty si taká strašne sprostá!“ nadával mi Potter. „Nepovedal som ti, že máš byť ticho?!“

„Hej, upokoj sa, mami,“ zatiahla som, „bolí ma z teba hlava.“

    S ťažkosťami som sa pozviechala z gauča a vyšla po schodoch naľavo do svojej izby. Aspoň som si myslela, že do svojej. Vošla som dnu a zmätene som sa rozhliadla okolo seba. Nevyzeralo to tam veľmi chrabromilsky. Nestihla som sa však nad tým veľmi zastavovať, pretože sa mi zdvihol žalúdok a ja som sa rýchlo rozbehla ku kúpeľňovým dverám. 

     Do izby som sa vrátila až po nejakom čase, úplne vyčerpaná a slabá. Hlava sa mi neprestávala točiť a videla som rozmazane. Dokázala som však rozoznať obrysy Potterovej postavy opierajúcej sa o rám kúpeľňových dverí. Mysliac si, že je v mojej izbe som sa k nemu pohla, že ho vykopnem. Urobila som však iba jediný krok a hlava sa mi zatočila tak veľmi, že som ani nevedela kde je sever. Všetky rozmazané tvary splynuli do jednej veľkej machule a celý svet očernel.

Čo poviete na novú kapitolu? :)