Som vážne zvedavá, čo poviete na novú kapitolu ;)

Marcus sa hneď zase odtiahol, takže som nestihla na jeho bozk ani poriadne zareagovať. Ešte nikdy ma nikto nepobozkal. Teda raz, ale to som ešte chodila do škôlky a tvár toho chalana si už ani nepamätám. Ale toto je Marcus, ten neuveriteľne úžasný a neodolateľný slizolinský strážca. A pobozkal ma! Len tak, preto lebo to sám chcel. Neuvedomila som si, že sa mu páčim v tomto zmysle a vlastne neviem či sa mi ON páči v tomto zmysle. Je bohovsky krásny to áno, ale ešte sme poriadne neprešli ani štádiom poznávania sa a už mám skočiť do vzťahu s ním...? Do pekla s tým, priveľmi filozofujem! Bozkáva sa skvele, tak čo riešim? Zdrapila som ho za košeľu a pritiahla k sebe, aby som ho mohla znova pobozkať. Nevzpieral sa, pod svojimi perami som cítila ako sa tie jeho roztiahli do úsmevu krátko pred tým než mi bozk ,oveľa vášnivejšie než som očakávala, opätoval.

     Nemám poňatia ako dlho to trvalo, ale predpokladám, že dlho, pretože som už nemala vôbec žiadnu zásobu vzduchu. Bol to dobrý bozk, aspoň predpokladám, keďže to bolo po prvýkrát, ale nebolo to také, ako to opisujú v knihách. Tam je to vždy také intenzívne, ako lesný požiar, ktorý vás celkom pohltí a vy stratíte pojem o čase a priestore, pretože jediné, čo si uvedomujete je ten bozk a blízkosť tej druhej osoby. Je to niečo silnejšie ako vy sami, čo vás premôže a vy chcete stále viac a viac... A presne také to nebolo. Tak zúfalo som chcela, aby bolo, zúfalo som túžila niečo cítiť, ale nešlo to. Mám Marcusa rada, ale tak sa zdá, že iba ako kamaráta. Možno keby mi dal trocha času...

     Odtiahla som sa od neho a v momente som mala chuť zdupkať. Nevedela som, čo mu povedať, ako reagovať. Ako ľudia reagujú potom, čo niekoho pobozkajú, ale uvedomia si, že to nie je ono? Veľa by som chcela, však?!

„Ja, um, si teda pôjdem spraviť úlohy,“ povedala som. Najradšej by som si sama sebe uštedrila facku. Väčšiu sprostosť som už nemohla povedať! Ale čo, nie som práve človek, ktorý dobre zvláda takéto situácie.

„Och, áno, jasné, aj ja už musím ísť,“ odvetil. „Ahoj.“

„Maj sa,“ odzdravila som a pratala sa preč. Brala som schody po dvoch, čo nebol dobrý nápad keďže som mala na sebe opätkové čižmy. Zakopla som o posledný schod a pristála na kolenách. Au, z toho bude určite riadna modrina! Pripomeňte mi, aby som za to Pottera ešte zabila.

     V tú noc som vôbec nespala dobre. Vlastne som vôbec nespala, iba som sa prehadzovala v posteli a snažila sa nemyslieť na Marcusa a ten bozk. Navyše som bola taká neuveriteľne hladná... Tie tri dni bez poriadnej stravy si začali vyberať svoju daň. Už som to viac nevydržala v tej tichej miestnosti nasiaknutej len mojimi doternými myšlienkami. Odkopla som perinu, našuchla si papuče, pre istotu si vzala z nočného stolíka prútik( duch Zloduch je niekedy vážne zlomyseľný) a vykradla sa z izby a následne aj z ubytovne.

     Ani som si poriadne neuvedomila kam idem až kým som sa neocitla v podzemí pred obrazom misy z ovocím. Pošteklila som hrušku, ktorá sa nenormálne zachichotala- pre istotu som sa radšej obzrela cez plece či tam nestriehne Filch alebo Pani Norrisová. Vzduch čistý. Preliezla som cez obraz a hneď ako som sa ocitla v hrejivej, voňavej kuchyni, som sa uvoľnila. Omámila ma lahodná vôňa jedla. Ako námesačná som vošla hlbšie, presne k tomu miestu, kde sme dnes sedeli s Marcusom a... zamrzla som v pohybe. Za stolom sedel v pyžame odetý Potter a napchával sa čokoládovým koláčom.

     Trvalo mu asi minútu, kým si ma všimol. Keď sa tak stalo skoro sa udusil koláčom, ktorý si práve napchal do úst.

„Čo tu, do pekla, robíš?“ zamumlal s plnými ústami.

„Ja?!“ našla som znovu svoj hlas. „Skôr, čo tu robíš ty!“

„No prepáč, ja sem chodím už od prvého ročníka!“ zvolal. „Iba ja a pár vyvolených vieme, ako sa sem dostať a ja pochybujem, že si jednou z nich.“

„Ty si o tomto vedel?“ prekvapene som sa spýtala. Potter na mňa nikdy nepôsobil ako ten typ, čo sa rád túla po hrade a objavuje stále nové a nové tajné miesta.

„Samozrejme, môj starší brat predsa pozná každý jeden tajný priechod v hrade.“

„Och!“ hlesla som. Niekedy zabúdam na ten detail, že James a Potter sú bratia. Keby som ich nepoznala, nikdy by som nepovedala, že sú príbuzní, na to sú až príliš rozdielni. Napríklad James sa nespráva ako totálny debil, no vlastne, trochu áno, ale s ním je aspoň sranda. A jeho mám rada. Na rozdiel od jeho mladšieho brata.

„Takže?“ spýtal sa Potter. „Kto ti to prezradil?“ 

Skôr než som si to stihla poriadne premyslieť, vyšlo zo mňa: „Marcus.“

„Ja som to vedel!“ buchol rukou do stola. „Čo s ním máš?“

„Nič!“ rýchlo som povedala. Do líc sa mi v momente nahrnula krv, ale v žiadnom prípade Potterovi nepoviem, že sme sa bozkávali.

„Vieš, aj napriek tomu, že je tu šero, dokážem rozoznať, že sa červenáš.“ Očervenela som ešte viac.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Pretože máš dosť bledú pleť, ktorá v tom šere dosť rezonuje, ale teraz ti trochu stmavla,“ vysvetlil mi. „Takže, čo s ním máš?“

„Prečo by som ti to vlastne mala povedať? Nič ťa do toho nie je!“ hnevala som sa. „Nechápem prečo sa s tebou vôbec bavím, prišla som sa sem najesť!“

     Sadla som si za stôl oproti nemu a chcela si odkrojiť z jeho koláča, ale on ho stiahol z môjho dosahu.

„Ten je môj, vezmi si svoj!“ osopil sa na mňa. Prevrátila som očami. Rozhliadla som sa po kuchyni pátrajúc po nejakej chladničke alebo podobne.

„Jess, prosím ťa, priniesla by si nám ešte nejaké jedlo,“ ozval sa Potter. Nechápavo som sa otočila a uvidela som drobného domáceho škriatka, ktorý sa krčil za Potterom a ládoval do seba čokoládový koláč.

„Samozrejme, pán Albus,“ zapišťal škriatok a hnal sa ku skrinkám.

„To vôbec nebolo nutné,“ povedala som.

„Nič bližšie poďakovaniu z teba asi nedostanem,“ odvetil a vrátil sa k svojmu koláču.

     Škriatok predo mňa postavil tácku prekypujúcu všakovakými tortami a zákuskami.

„Ďakujem,“ potichu som poďakovala. Škriatok sa úctivo uklonil a vrátil sa za Pottera, ktorý mu podal ďalší kus koláča.

„Prečo nemôže sedieť s nami?“ nadhodila som. Zdalo sa mi nefér, že ona tam musí sedieť na zemi, zatiaľ čo mi máme pri stole kopu miesta.

„Bojí sa ťa,“ nezaujato odpovedal Potter. „Predtým sedela, ale zľakla sa ťa.“  Nastalo ticho. Jeho slová ma prekvapili. Nepripadal mi ako niekto, kto by nechal domáceho škriatka sedieť s ním za jedným stolom. Aj keď, samozrejme, mohol klamať. Niečo v jeho hlase ma však prinútilo dosť o tom pochybovať.

     V tichosti sme obaja jedli svoju porciu jedla, až dokým som nebola plná do prasknutia. Odsotila som od seba tácku a chvíľu mlčky pozorovala Pottera. Bol mi otočený chrbtom a potichu sa rozprával s Jess. Bolo to, akoby mi naznačoval, že sa radšej bude rozprávať s domácim škriatkom ako so mnou, ale to nebolo to, čo ma zarážalo. Zarážalo ma, že sa s ňou rozprával. A celkom nenútene a milo. Toto nebolo správanie, ktoré by som od Albusa Pottera očakávala. Prinútila som sa od nich odtrhnúť pohľad a vstala som od stola.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtala sa Potter a vyskočil zo stoličky.

„Kam asi? Spať.“

„To si nemyslím,“ povedal a chytil ma za ruku, aby mi zabránil odísť. „Neodpovedala si mi na otázku.“

„Ako to myslíš, povedala som, že idem spať!“ snažila som sa vytrhnúť z jeho zovretia.

„Čo máš s Marcusom?“ opýtal sa znova a ja som sa na chvíľu prestala brániť. Prečo to tak zúfalo chce vedieť?

„Prečo sa neopýtaš jeho? Je tvoj kamarát, určite ti odpovie,“ skúsila som. Potter odtrhol zrak odo mňa a zapichol ho do zeme.

„Už som sa ho pýtal,“ zamrmlal. „Ale chcem to počuť aj od teba.“ Hľadela som naňho, úplne šokovaná. Marcus mu to povedal?! Prečo mu to, pre Merlina, hovoril? Viem, že kamaráti si väčšinou také veci hovoria, ale to za ním musel hneď bežať?! Ja som to tiež Rose ešte nepovedala.

„Ja to pravda, že ťa pobozkal?“ spýtal sa. Vážne mu to prezradil. Teraz som to bola ja, kto zapichol pohľad do zeme. Hanbila som sa naňho pozrieť. Čo všetko mu vlastne Marcus povedal? Povedal mu, že ani preňho to nebolo bohviečo? Vysmeje ma teraz Potter za to, že sa neviem dobre bozkávať?

„No, je to pravda?!“ naliehal. Odvážila som sa naňho pozrieť. Díval sa na mňa, ale nepozeral sa mi do očí, zízal mi... na PERY. Ten bastard mi zízal na pery!! A to zase MŇA donútilo zízať na tie jeho! Tak sme tam asi päť minút stáli v úplnom tichu zízajúc si na pery. A mňa celkom nezmyselne napadlo, aké to asi je pobozkať ho. Parádne zvrátené!

     Neviem presne prečo ma to tak dopálilo. Asi preto, že ho neznášam a v tento deň to bolo už po druhýkrát, čo som o ňom mala takéto myšlienky. Keď raz cítite, ako sa na vás lepia jeho svaly a dotýkajú sa vás jeho ruky a potom, keď si po dlhom zízaní uvedomíte, že ma dosť lákavo vyzerajúce pery, začne byť ťažké sústrediť sa na nenávisť k nemu. V duchu som si za to vynadala. Potom som voľnou rukou schytila z tácky šľahačkovú tortu, ktorú mi Jess priniesla a capla mu ju rovno do tváre.

    Potter, ktorý zostal kompletne ohromený, ma pustil a ja hlúpa namiesto toho, aby som využila príležitosť a odišla, som zostala a začala sa nenormálne smiať.

„Och, takže tebe je to vtipné, Eatonová?“ Nezmohla som sa na odpoveď, iba som sa začala ešte viac smiať, až ma začínalo bolieť brucho. Tiekli mi slzy, takže som nemohla vidieť Pottera, ako zobral do ruky kus zo svojej torty a a hodil ho do mňa. Šokovane som otvorila ústa. Potter sa rozosmial a po chvíli váhania aj ja. Ešte stále s rehotom, som chytila ďalší zákusok a hodila ho doňho.

     Takto sme sa tam rehotali a ohadzovali zákuskami, dokým nám úplne nedošli zásoby. Otočila som sa mu chrbtom, aby som sa poobzerala po nejakej ďalšej munícii, ale Potter ma zachytil, ja som sa nejakým spôsobom pošmykla a skončili sme na zemi. Nohami mi tlačil nohy k podlahe a jednu moju ruku zvieral vo svojej.  Potterovi z vlasov odpadol kus nejakej torty a ja som sa znova rozosmiala. Prestala som ako náhle som si uvedomila, že on sa nesmeje a stále ma tisne k studenej podlahe kuchyne.

„Um, pustíš ma?“ spýtala som sa. Nevenoval mi pozornosť. Zase mi zízal na pery a pri tom si hrýzol svoju spodnú peru. Mala som chuť naňho zakričať, aby prestal, pretože ma to neuveriteľne lákalo. Ale nebola som schopná slova,  jeho pery ma fascinovali. Akoto, že som si nikdy nevšimla ako sladko vyzerajú?!

     Vzoprela som sa mu. Jedna časť môjho mozgu, ktorá bola stále príčetná mi pripomenula, že je to stále Albus Potter, ten nepolepšiteľný idiot, ktorý mi už od jedenástich robí zo života peklo, nezávisle od toho, ako lákavo vyzerajú jeho super plné pery. Chytil mi však aj druhú ruku a silnejšie ma pritlačil k zemi, takže som sa nemohla ani pohnúť.

„Zatvor oči,“ povedal potichu. Moja fantázia sa v momente rozbehla na plné obrátky. Myseľ mi zahltili obrazy všetkého, čo by sa mohlo stať, keby som tie oči vážne zatvorila. Keďže som ležala na zemi s nohami a rukami prišpendlenými k podlahe a na mňa sa svojimi svalmi tisol chalan, ktorý bol ešte celkom atraktívny(to som musela uznať už aj ja), viete si predstaviť, akými smermi sa moje myšlienky uberali. No čo?! Mám šestnásť, pre Merlina!

„V žiadnom prípade!“ vyprskla som naštvane. Najhoršie na tých výjavoch bolo, že vyzerali tak lákavo...

„Zatvor oči, Eatonová!“ naliehal. Hodnú chvíľu som sa naňho len mračila, potom som však urobila, ako mi kázal. Telo sa mi v sekunde uvoľnilo a už mi ani nevadilo byť pod ním uväznená. Vážne, tie hormóny sú riadna sviňa!

     Minúty sa vliekli, ale stále sa nič nestalo. Začínalo ma to štvať. Samu seba som sa však snažila presvedčiť, že to nebolo preto, že som chcela, aby sa niečo stalo. Predstava, ako sa ma Albus Pottera dotýka a, Merlin uchráň, ako ma bozkáva, bola viac než desivá! A predsa...práve sa ma dotýka a moje telo sa nevzpiera. Prečo sa nevzpiera? Prečo sa mi krv po jeho dotykoch nebúri a žalúdok nezviera odporom? Aké mocné kúzlo to na mňa uvrhol, že moje obrany úplne zlyhali...?!

Tuším sa to volá šarm.

     Začula som nejaký buchot, a tak som otvorila oči, aby som sa pozrela, čo to bolo. V momente, ako som ich otvorila som však videla Pottera, ako sklonil hlavu a prisal svoje pery na moje, ale úplne inak ako predtým Marcus. Potter sa na mňa sebavedome, vášnivo vrhol, takže som ani nestihla uhnúť. Nie že by som chcela! Nerada to priznávam, ale bolo to vážne skvelé! Jeho pery boli také naliehavé, ale zároveň mäkké a sladké, že som sa hneď uvoľnila a nechala ho nech ma bozkáva. Dokonca som aj zavrela oči a opätovala mu ho. Vložila som doňho všetku vášeň a hnev voči jeho osobe, akú som v sebe bola schopná nájsť.

     Pustil mi ruky a ja som mu ich bleskovo omotala okolo krku a stiahla ho bližšie k sebe. Vzdychol oproti mojim perám a pustil sa bozkávať ma zúrivejšie, akoby hladoval a moje pery ten hlad zmierňovali. Vsunul podo mňa svoje ruky a pevne ma objal. Pritisol si ma viac k svojmu telu a ja som potichu zastonala. Zrejme to počul, pretože ma pevnejšie stisol a ja som mu vošla prstami do strapatých vlasov. Boli také hebké! Obtočila som si ich okolo prstov a jemne ho za ne ťahala zatiaľ, čo on ďalej drvil moje pery. Bolo to také perfektné, že čas a priestor okolo nás na moment úplne prestali existovať.