10.  kapitola

Nedalo sa povedať, že som bola nahnevaná. To nie. Bola som vytočená, zúrivá, nepríčetná! Rose sa Elly spýtala, čo presne povedal a s každým jej slovom moja zúrivosť rástla. Ten podliak povedal, že sa s ním hádam len preto, aby som zakryla hlbokú náklonnosť, ktorú k nemu chovám a že tá dnešná šou bola len na upútanie jeho pozornosti. No verili by ste tomu?! Nenávidím ho. Ja toho idiota nenávidím! 

     Vstala som od stola a naštvane vypochodovala zo siene. Išla som na štvrté poschodie do našej ubytovne. Ako náhle sa za mnou obraz zaklopil, rozkričala som sa. Dupotala som na mieste a vrieskala ako nejaký retard. Aj tak to nepomáhalo- stále som ho túžila zabiť.

     Sadla som si na schody a čakala naňho. Dostavil sa asi po pol hodine. Hodil tašku na gauč a bez toho, aby si ma všimol sa vydal do svojej izba. Ticho ako myška som sa postavila a vytiahla prútik. Zaváhala som, nemohla som to spraviť. Potom som si však spomenula na tie klamstvá, čo všetkým natáral a opäť vo mne vzkypel hnev. Hnala ma čistá zúrivosť; bola som ňou zaslepená.

     Nemierila som prútik na Pottera a vyslovila prvé zaklínadlo, ktoré mi zišlo na um.

„Furnunculus!“

 Kúzlo ho však tesne minulo a zasiahlo zábradlie na schodoch. Potter sa na mňa šokovane otočil.

„Ty jeden odporný, arogantný, hnusný klamár! Ako si mohol?!“ revala som naňho a ďalej švihala prútikom. Potter tiež vytiahol prútik, ale ja som bola rýchlejšia. Odzbrojila som ho a hulákala naňho ďalej.

„TOTO SI VÁŽNE PREHNAL, ALBUS SEVERUS POTTER!“

„Pre Merlina, upokoj sa, ženská,“ snažil sa ma upokojiť.

„Neupokojím sa! Prekročil si medze, Potter! Takto nechutne si vymýšľať, že ja, JA, som do teba buchnutá?! Zašiel si priďaleko!“ zúrila som. „Kvôli tebe sa mi celá škola smeje za chrbtom! Ale ja to len tak nenechám, ZABIJEM ŤA!“ Poslala som naňho ďalšie spŕšku zaklínadiel. Všetkým sa vyhol, prebehol popri mne a vytrielil von.

„Vráť sa, ty zbabelec, ešte som s tebou neskončila!“ zajačala som a vybehla za ním na chodbu.

     Všetky obrazy v okamihu spozorneli a dívali sa na nás akoby sledovali nejaké napínavé predstavenie. Potter chcel zdrhnúť po schodoch, ale odrezala som mu cestu.

„Ako si si to mohol dovoliť?“

„Nemala si mi streliť tú facku!“ bránil sa Potter. „môžeš si za to sama!“ Zavrčala som. Ešte má tú drzosť tvrdiť, že je to moja vina! Tak ale toto už naozaj prehnal!

„STUPEFY!“ vrhla som ďalšie zaklínadlo. Zľahka sa mu obtrelo o vlasy a zasiahlo obraz za ním. Jeho obyvatelia našťastie stihli včas uniknúť do vedľajšieho obrazu, odkiaľ na mňa vrhali vyčítavé pohľady.

„Sám veľmi dobre vieš, že si si tú facku zaslúžil. Znemožnil si ma pred celou školou!“ jedovala som sa. „Ale tebe to nestačilo, však?!“ Ďalšie kúzlo a zase mimo. Už mi to začínalo parádne liezť na nervy.

„Ale, ale, milenecká hádka,“ sladko zatiahol Zloduch, ktorý sa tam z ničoho nič objavil. Odtrhla som pohľad od Pottera a namierila svoj prútik na Zloducha. Potter to využil a skočil po mne. Chytil mi ruku s prútikom a pokúšal sa mi ho vytrhnúť z ruky. Tuho som ho zovrela v pästi a snažila sa vymotať z jeho zovretia. Zatlačil ma o stenu a zápasili sme ďalej.

     Prútik mi vypadol z ruky a s ťuknutím dopadol na zem. Zaškrípala som zubami. Ruku, ktorú mi nezvieral, som zaťala  do päste a vrazila mu ňou do čeľuste. Teraz vám dám takú malú radu do budúcnosti: nikdy nevrazte nejakému chalanovi do tváre. Bude vás to bolieť viac ako jeho. Mala som pocit, že som si zlomila všetky kosti v ruke.

     Potter povolil zovretie. Chopila som sa príležitosti, odsotila ho od seba a skočila po prútiku. Bola som asi centimeter od neho, keď ma zozadu zdrapil a zvalil na zem. Chytil mi obe ruky, aby som ho nemohla znova udrieť a váhou svojho tela ma pritlačil k zemi. Kopala som, kričala, metala sa, ale nedarilo sa mi vyslobodiť.

„Od teraz sa budeš ku mne správať milo,“ povedal zadychčane. Vykopla som kolenom, ale tesne som minula jeho chúlostivé miesto.

„A tiež na mňa prestaneš útočiť,“ doplnil.

„Snívaj ďalej, Potter!“ zavrčala som a ďalej sa vzpierala.

„Potom vieš, čo sa stane.“

     Silnejšie ma pritlačil k zemi, takže som sa už nemohla hýbať. Zvreskla som, keď mi silnejšie zovrel zranenú ruku.

„Čo sa to tu deje?“ zahrmel  na chodbe hlas profesorky McGonagallovej. S Potterom sme sa rýchlo postavili zo zeme pri čom mi ešte stále zvieral ruky, aby som ho neudrela. Mykala som a krútila rukami, aby som si ich vytrhla z jeho zovretia. Zvieral ma však prisilno a každý pohyb ľavou rukou, ktorou som mu vrazila, neuveriteľne bolel.  Zloduch, ktorý sa na nás dobre zabával, odpovedal profesorke namiesto nás: „Eatonová sa snažila Pottera prekliať, pani riaditeľka. On sa len bránil.“ Ten odporný, podrazácky duch! Toto si s ním ešte vybavím.  

„Ďakujem, Zloduch,“ povedala mu. „Pán Potter, buďte taký láskavý a pusťte slečnu Eatonovú.“

     Pustil ma a ja som si hneď chytila boľavú ruku. Mala som ju celú červenú a hrozne bolela. Super, tak sa zdá, že mi ešte aj zlomil ruku! Mala som silné pokušenie skočiť po Potterovi a vyškriabať mu tie neuveriteľne zelené oči, i keď len za pomoci jednej ruky. Profesorka McGonagallová zdvihla zo zeme môj prútik, ale keď som poň natiahla zdravú ruku, nevrátila mi ho.

„Obaja do mojej kancelárie,“ zavelila. Tvárila sa veľmi prísne a mne bolo hneď jasné, že mám vážny problém.

     Kým sme prišli ku kamennej oblude, za ktorou sa skrývala jej pracovňa, môj hnev vyprchal. Nahradili ho strach, nervozita a mierne výčitky. Reagovala som prehnane. Vážne mi stojí vražda Albusa Pottera za to, aby ma vylúčili z Rokfortu? Chcete odpoveď? Myslím, že áno. Ak by som ho zabila mali by mi dať Merlinov rad za to, že som zbavila svet takého egoistického, odporného debila!

„Sadnite si,“ vyzvala nás a pokynula nám na stoličky pred jej stolom. Urobili sme tak a napäto sme čakali, čo bude nasledovať. Hlas mala pokojný, až príliš pokojný, a to nikdy nie je dobré znamenie.

     Profesorka McGonagallová si sadla do honosného kresla za svojím stolom a zahľadela sa na nás. Môj prútik položila do stredu stola, akoby ma vyzývala nech si ho vezmem. Mala som to pokušenie, ale stačil mi jediný pohľad do jej prísnej tváre a hneď ma to prešlo.

„Slečna Eatonová, je pravda, že ste chceli prekliať pána Pottera?“ spýtala sa ma. Sťažka som preglgla. Ten pokoj v jej hlase ma začínal desiť. Nebola som schopná slova, tak som len opatrne prikývla. To rozpútalo hotové peklo! Profesorka sa postavila, buchla päsťou do stola a rozkričala sa na mňa- po ľadovom pokoji nezostali ani stopy.

„Tak to už je vrchol! Očakávala som od vás, že budete rozumnejšia, zodpovednejšia! Útočiť na iného študenta?! To na Rokforte tolerovať nebudem!“

     Zahanbením a strachom som sa začala na stoličke scvrkávať, až som zostala úplne maličká. Ako môže niekto tak staro a krehko vyzerajúci byť taký desivý?! Ani Potterovi, ktorý meravo sedel vedľa mňa, nevyzeralo byť všetko jedno.

„Prosila som vás, aby ste sa naučili jeden druhého tolerovať, ale ako vidím,  budem nútená zasiahnuť. Takéto správanie je neprípustné!“ zlostila sa. Potter otváral ústa, že niečo namietne, ale McGonagallová ho zahriakla: „Mlčte, pán Potter, nechcem nič počuť!“ Bola by som sa vo vnútri aj škodoradostne zasmiala, keby som nevedela, že som na tom rovnako zle. Čo myslela tým, že musí zasiahnuť? Ako zasiahnuť?

„Už mám z tých vašich neustálych hádok unavená,“ povedala a klesla späť do kresla. Vážne vyzerala unavene.

„Prepáčte, pani profesorka,“ opatrne som ju oslovila, „ale, čo ste mysleli tým, že zasiahnete?“

„Dúfala som, že keď spolu budete bývať v jednej ubytovni naučíte sa spolu vychádzať, ale zdá sa, že som sa mýlila,“ povzdychla si. „Nechám vás po škole, obi dvoch, celý mesiac. Viac spoločne stráveného času vás snáď naučí vzájomnému rešpektu.“

     Po škole?! S Potterom?!  Celý mesiac?! McGonagallová sa asi zbláznila! Veď sa navzájom pozabíjame! Počkať, vlastne mi to Potter zatrhol. No skvelé, dva mesiace musím počúvať jeho posmešky bez toho, aby som mu to vrátila. To radšej nech ma vyhodia...

„Pri všetkej úcte, pani profesorka, ale nemyslím si, že sa spolu naučíme vychádzať. Ani jeden totiž nestojí o rešpekt toho druhého,“ vyslovil Potter nahlas to, čo som si tiež myslela. „Ak vám sľúbime, že sa toto už nikdy nestane...“

„Už mám po krk tých vašich prázdnych sľubov. Koľkokrát ste mi už sľúbili, že sa prestanete hádať a výsledok stále žiadny?!“ zahriakla ho. „Nezaujíma ma či stojíte  o vzájomný rešpekt. Povedala som, že sa naučíte jeden druhého tolerovať, a tak to aj bude!“

„Ja s týmto prekliatym, klamárskym idiotom nikdy vychádzať nebudem!“ vyhŕkla som nenávistne.

„Obávam sa, že budete musieť, slečna Eatonová,“ umlčala ma. „Je tu niečo, čo som vám nepovedala.“

     S Potterom sme sa na ňu zvedavo pozreli. Čo také nám nepovedala? Zrejme to, ale nebude nič dobré, keď sa kvôli tomu musím naučiť znášať Pottera.

„Ako viete, každý rok sa na našej škole koná tradičný Vianočný ples pre študentov šiesteho a siedmeho ročníka,“ pomaly povedala profesorka. „A na tomto plese je zvykom, že ho hlavný prefekt a hlavná prefektka zahája spoločným tancom.“