1.       kapitola

„Kde je?!“

     S krikom som sa vrútila cez presklené balkónové dvere do priestrannej obývačky Potterovcov. Vo veľkom kresle pri krbe sedela Rose s nosom zapichnutým v nejakej knihe. Keď som sa prihnala celá zúrivá dnu, prekvapene zdvihla hlavu a pozrela nechápavo na mňa.

„Kto kde je?“ spýtala sa.

„Ty dobre vieš kto!“ zavrčala som. „Ten tvoj nepodarený, čiernovlasý bratranec!“ 

Rose prižmúrila oči. „Prečo ho hľadáš?“ Ironicky som sa zasmiala. Samozrejme, zabudla som s kým sa rozprávam. Rose Weasleyová, večne je myšlienkami niekde vo svojom svete. Ak sa mi ešte raz niekto opováži tvrdiť, že knihy neoblbujú mozog, ukážem mu Rose ako živý dôkaz!

„Vážne?! Nevidíš na mne nič zvláštne?“ spýtala som sa ukazujúc na seba. Pozornejšie sa mi prizrela. A potom...

„Pre Merlina, čo sa ti stalo?“ vyhŕkla ledva potláčajúc smiech. Keby som aj ja videla niekoho kompletne celého mokrého od niečoho odporne ružového a lepkavého tiež by som sa začala smiať, plus ešte keď má na sebe oblečenie, ktoré sa samo od seba začína zmenšovať...

Áno, presne tak som práve teraz vyzerala ja.

     Zanechala som Rose, ktorá sa teraz až prehýbala od smiechu v obývačke a vybehla som po schodoch nájsť toho kreténa, ktorý mal toto všetko bezpochyby na svedomí. Ocitla som sa na dlhej chodbe s kopou dverí. Presne som vedela, ktoré dvere vedú do jeho izby, pretože som sa im vždy snažila širokým oblúkom vyhnúť. S úmyslom chladnokrvnej vraždy som si to namierila k dverám na konci chodby. Ešte som bola len na polceste, keď sa zrazu otvorili a vyšiel z nich Albus Potter so širokým úškrnom na tvári. Tak teraz som si už bola na tisíc percent istá, že to bola jeho prácička. Pohla som sa k nemu, totálne naštvaná.

„Ty jeden odporný, arogantný, namyslený, poondiaty-“

„Wou, wou, prečo plytváš takými krásnymi slovami na môjho brata?“ skočil mi do reči James, ktorý práve vyšiel z kúpeľne s ešte mokrými vlasmi. Zazrela som naňho. Nemám rada, keď ma niekto prerušuje! James sa na mňa lepšie pozrel a vtedy si všimol v čom tam stojím oblečená. Vybuchol do smiechu.

„To sa ti fakt podarilo, braček!“ potľapkal ho po pleci a začal sa ešte viac rehotať. „Po tomto ťa ale určite zabije,“ dodal, keď si všimol môj zúrivý pohľad. Zreteľne premáhajúc smiech sa vydal po schodoch dolu do kuchyne a nás tam nechal pokračovať v hádke.

     Otočila som sa späť na Pottera, že budem pokračovať, na nešťastie som však bola znova prerušená.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa prívetivý hlas pani Potterovej, ktorá práve vyšla z izby naľavo odo mňa. S falošne nevinným úsmevom som sa na ňu pozrela. Chcela som jej na to niečo zaklamať, ale jej výraz ma kompletne umlčal. Hľadela na mňa akosi zmätene a... pohoršene?

„Pre Merlina, Alyssa, čo sa ti stalo?“ spýtala sa. „Čo to máš na sebe?“ Zamračila som sa. O čom to hovorí? Totálne zmätená som sa pozrela na svoje oblečenie. Problém bol v tom, že už tam žiadne nebolo! Moje rifľové šortky a ramienkové tričko sa tak zmenšili, až úplne zmizli a ja som tam teraz stála iba v spodnom prádle, ktoré bolo celé mokré a ružové od tej nechutnej gebuzini.

„Ja...ja...neviem,“ koktala som zahanbene, neschopná pozrieť sa jej do očí. „Sedela som vonku na záhrade a máčala si nohy v bazéne, keď sa na mňa zrazu čosi vylialo. Skončila som mokrá, lepkavé a ružová... a nahá.“

„Dobre, no ale radšej sa choď obliecť, o chvíľu bude večera.“ S týmito slovami sa od nás odvrátila a tiež zišla o poschodie nižšie.

     Zazrela som na Pottera, ktorý sa išiel zadusiť od potláčaného smiechu.

„Ešte sme neskončili!“ precedila som cez stisnuté zuby. Zvrtla som sa na päte, uštedriac Potterovi facku mojimi dlhými, svetlohnedými vlasmi a odpochodovala som do kúpeľne. Zamkla som za sebou, zbavila sa aj posledných kúskov oblečenia a vkĺzla do sprchy. Celý čas som si pritom v mysli opakovala, ako strašne Albusa Pottera neznášam.

    Už je to päť rokov, čo sa poznáme, ale ja nikdy nezabudnem na deň, kedy sme sa stretli. Na deň, kedy sa začalo naše sústavné hádanie a neznášanie sa. Bol to môj prvý rok na Rokforte a ja som robila všetko preto, aby som bola vo všetkom najlepšia. Študovala som všetky dostupné knihy a domáce úlohy som si robila s predstihom a o dosť dlhšie, než pôvodne mali byť. Jedného dňa som si písala úlohy v knižnici a keď som vychádzala všetky pergameny, brká a knihy mi popadali na zem. A na moje nešťastie, práve vtedy išiel okolo Potter. Zdvihol jeden môj pergamen a keď videl, že to bola domáca z elixírov, ktorú sme mali odovzdať až o dva týždne, začal sa smiať a mať hlúpe poznámky. Pochopiteľne  som sa naštvala(sebakontrola bola vždy moja trinásta komnata), začali sme sa hádať a nakoniec to vyústilo tak, že som ho mlátila nejakou riadne hrubou a starou knihou všade kam som dosiahla. Oddelila nás až profesorka McGonagallová a obom nám dala trest. V Sieni slávy som sa potom k nemu snažila správať milo, pretože Rose bola moja spolubývajúca a ja som si nechcela nechať pokaziť naše kamarátstvo len kvôli jej hlúpemu bratrancovi. Skončilo sa to však ďalšou hádkou. Vtedy som naše nepriateľstvo pripisovala tomu, že sme mali jedenásť a boli sme len malé, hlúpe decká. Lenže prešlo päť rokov a náš vzťah sa len zhoršil. Asi to bude preto, že on sa stále správa ako hlúpe, nevychované decko! Je to škoda, pretože zvyšných Potterovcov aj Weasleyovcov mám vážne rada.

     O pätnásť minút som už celkom suchá, oblečená a zbavená ružovej farby vychádzala von na večeru. Keďže je koniec augusta, je logické, že jeme vonku. Za veľkým jedálenským stolom už sedeli všetci okrem Roxanne a, vďaka Merlinovi, Pottera. Vkĺzla som na sedadlo medzi Jamesa a Freda, ktorí sa pri pohľade na mňa neubránili úškrnu.

„Nič nehovorte,“ vzdychla som. Skvelé, na toto ma určite nenechajú tak ľahko zabudnúť! To je jedna z nevýhod priatelenia sa s Potter-Weasleyovským klanom.

„Tak čo, porazila si Albusa v tej hádke?“ spýtala sa ma Dominique, ktorá sedela oproti mne.

„Prosím ťa, Dom!“ zasmial sa Potter, ktorý práve vyšiel von, aby sa k nám pripojil. „Kedy ma už len ona v niečom porazila?“

„Keby sa tam neobjavila tvoja mama, porazila by som ťa, rovnako ako vždy!“ odvrkla som mu. „Vážne, Potter, ako dlho sa ešte budeš skrývať za mamine sukne?“ James vedľa mňa sa skoro udusil tekvicovým džúsom a aj všetci ostatní vyprskli do smiechu. Potter na mňa škaredo zazrel a zamračil sa. Zjavne však nemal na jazyku nijaký schopný argument, pretože mlčal a ja som si zatiaľ vychutnávala svoje malé víťazstvo.

„Neporazíš ma vo všetkom,“ odsekol po chvíli.

„Chceš sa staviť?“

„To má byť výzva, Eatonová?“

„Pre Merlina, Potter, skús na to prísť sám. Zapoj mozgové závity,“ povedala som. „Och, prepáč, zabudla som, veď ty žiadne nemáš!“ Potter zaťal ruky do pästí a z celej sily sa snažil upokojiť. Nemohla som si pomôcť, sladko som sa usmiala. A verte, že ja takýmito úsmevmi neplytvám. Iba ak to naozaj stojí za to. A pohľad na Pottera, ako sa zo všetkých síl snaží zmierniť hnev, ktorý som, samozrejme, spôsobila ja, veru naozaj stál za to!

„Už sa to nesie,“ zašvitorila pani Potterová a položila na stôl hlavný chod- kačicu pečenú na pomarančoch. Všetci sme si poriadne naložili, pretože z toho poobedňajšieho odtrpaslíkovávania záhrady sme poriadne vyhladli.

     Chvíľu nebolo počuť nič iné než cinkanie príborov a slastné mrmlanie. Keď sa pani Potterová vzdialila do domu po koláč, Potter zrazu povedal: „Prijímam tvoju výzvu, Eatonová.“ Všetci zdvihli pohľady od svojich tanierov a hľadeli na Pottera.

„Fajn! Stavím sa, že ťa dokážem poraziť-“ odmlčala som sa, aby som porozmýšľať, v čom som celkom dobrá, „... že ťa porazím v pokri.“

„V pokri?“ zopakoval Potter neveriacky. „Veď ani neviem ako sa to hrá!“

Usmiala som sa. „Bojíš sa, Potter?“

„Jasné, že nie!“

„Tak potom v čom je problém, trasorítka?“

„Dobre, tak teda v pokri,“ rezignoval celý popolavý od hnevu. Uškrnula som sa. Keďže je môj otec mukel, nielen že dobre viem, čo to poker je, ale mám v ňom už aj menší tréning. Potter, proti mne nemá šancu!

     Po skvelej večeri sme sa všetci utiahli do Jamesovej izby, ktorá bola zo všetkých najväčšia. James, Fred, Rose a Dom si posadali na pohovku a ostaní(teda Roxanne, Potter, Hugo a moja o rok mladšia sestra Katherine) na dlážku, keďže gauč nebol dosť veľký pre všetkých. Upriamili svoju pozornosť na mňa a ja som ich začala oboznamovať s pravidlami pokra.

„Ešte stále môžeš vycúvať, Potter,“ nadhodila som, keď som im to hovorila už druhýkrát, ale on sa stále tváril rovnako zmätene. Narovnal plecia, hrdo vystrčil bradu a odhodlane pokrútil hlavou.

„Idem do toho.“

„Ok, skočím teda po všetko potrebné,“ poinformovala som ich.

     O päť minút neskôr som sa už vracala naspäť aj s pokrovou súpravou. Niekedy je vážne výhoda, bývať hneď vedľa Potterovcov.

„Tak fajn, som tu. Si pripravený na to, že ti nakopem riť?“

„Uvidíme, kto nakope riť komu, Eatonová.“ Prevrátila som oči v stĺp. Jasné, večný optimista Potter!

     Sadli sme si na zem oproti sebe a ostatní si posadali okolo nás, aby mali čo najlepší výhľad. Začala som miešať karty, keď odrazu Potter vyhŕkol: „Počkaj! Najprv by sme si mali určiť trest, pre toho, kto prehrá.“

„Čo takto, že ten, kto prehrá, bude musieť prebehnúť po ulici celkom nahý?“ navrhla Roxanne so širokým úsmevom. Všetci sme na ňu vrhli pohľady, ktoré hovorili: „to si robíš srandu!“. Vážne, to dievča nie je normálne! Všetko, čo vypustí z úst má niečo spoločné s nahotou!

„A čo takto, že ten, kto prehrá, bude musieť celý mesiac robiť to, čo mu ten druhý povie?“ navrhol James.

„Ale platilo by to až od začiatku školského roka,“ doplnil Fred. Zamyslela som sa. Hm, využívať Pottera celý mesiac ako sluhu?! To znie celkom lákavo.

„A čo ak odmietneme spraviť niečo, čo nám ten druhý prikáže?“ spýtal sa Potter. Výborne, Potter, len buď nervózny!

„Potom bude musieť prísť na metlobalový zápas tak, ako ho pán Boh stvoril,“ zamiešala sa do toho zase Roxanne. Znova sme na ňu zazreli.

„Keďže nemáme nič lepšie-“ začala Dom.

„- tak ten, čo to nedodrží bude musieť priletieť na metlobalový zápas celkom nahý,“ dopovedal James. Ten nápad sa mi vôbec nepozdával, ale čo môžem stratiť? Váhavo som prikývla a Potter môj príklad nasledoval.

     Rozdala som karty, žetóny aj všetko, čo bolo potrebné, ešte raz som v skratke zopakovala pravidlá a začali sme hrať. Samotná hra však netrvala viac ako hodinu. A hádajte čo. Ten bastard vyhral! Porazil ma v mojej vlastnej hre! Ten podliak mal určite len začiatočnícke šťastie! Ale aj tak, prehrala som! Teraz musím stráviť celý mesiac ako poskok Albusa Pottera!