Poznáte ten pocit, keď musíte sedieť za stolom a vonku je zrovna ten najkrajší deň nastávajúcej zimy? O to horšie, keď sedíte pri obloku, z ktorého je výhľad do presvetleného parku. Lavičky, posledné kvety, holé stromy, ševeliace lístie na chodníkoch. Všetko zaliate clonou teplých lúčov pomíňajúceho sa jesenného slnka.

Sedel som v kancelárii a predo mnou sa hrozivo týčila hŕba dokumentov, ktoré čakali na spracovanie. Dostali sa ku mne už pred hodinou, no stále som v sebe nenašiel náležitú chuť, dočasne ma opustila vášeň, s akou som len nedávno začal svoje povolanie. Dušou i srdcom som sa ešte stále nachádzal vo vysokoškolských laviciach, na šerých chodbách, kde sa čakávalo na skúšky a v príjemných priestoroch študovne. Áno, znovu som sníval s otvorenými očami, znovu som sa prehrabával galériou všetkých tých obrazcov svojho života a mesta. Kopili sa vo mne po minulé roky s úžasnou vitalitou a živosťou. 

Zvláštne, ako si človek dokáže v sebe uchovať toľké každodenné momenty, s akou vervou sa vedia na dlhé desaťročia zapísať do spomienok, odkiaľ ich je možné vyberať, hrabať sa v nich, ako sa ľúbi vietor hrabať v dievčenských vlasoch, potajme sa na nich chichúňať, ale i zaslziť či podumať.

Ani voňajúca čakanková káva ma neprimäla k práci. Starožitné hodiny nad vyziabnutým vešiakom boli jediným rušiteľom toho vzrušujúceho ticha prichádzajúcej zimy. Všetko akoby sa v meste spomalilo, aj klaksóny utíchli v bázni pred náhlym chladom. Ľudia sa mi zdali unavenejší, ako včera, kvetinárka naproti miesto lákania zákazníkov stískala za pultom šálku čaju a s veľkým potešením si ju prikladala k ústam. Vedľajší obchodík s vintejdž doplnkami ešte veselo driemal a jeho majiteľka práve strkala kľúč do jeho dvier. Obhliada sa do ulice, pozerá na hodinky a tratí sa v tieňoch predajne.

„Oh ! Mal by si sa konečne pozrieť do tých papierov !" zahučalo mi v hlave.

„Idem...hneď, len pokoj...len pokoj," utišoval som ducha a posledný raz sa vystrel v kresle, pričom zrak mi padol na lietajúcu záclonu v obloku empírovej budovy naproti.

Nechápavým pohľadom som sa snažil preniknúť cez bielu sieť záclony, za ktorou sedela mladá úradníčka. Končeky jej vlasov povievali vedno s kávovou parou a podchvíľou sa dotýkali otvoreného obloku. Mala tmavomodré šaty s bielym límčekom. Ešte viac som užasol, keď som videl, ako jemnými prstami sebaisto udiera do starého písacieho stroja. Akoby sa zastavil čas v 90. rokoch.

Nevidel som jej priamo do tváre, no hádal by som jej okolo dvadsaťpäťky. Aký úžasný to bol pohľad. Lúče prebleskovali cez hradby meštianskych domov až ku nej, odrážali sa v obločnej tabuli a sem tam jej zbehli na líce. To slnku sa zažiadalo pobozkať ju.

Náhle mi čosi prešlo hlavou. Vzal som pravítko, postavil sa ku otvorenému oknu a hľadal lúč. Musel som sa poriadne zohnúť, aby sa mi ho podarilo dočiahnuť a nasmerovať ho neznámej úradníčke do tváre. Ale tá si nič zvláštneho nevšimla a venovala sa ďalej svojej práci. S povzdychom som položil pravítko na stôl a letmo sa obzrel do obloku naproti. Spoza záclony hľadela na mňa krásna žena. Chvíľu sme si hľadeli do očí bez akéhokoľvek pohybu. Jej plnými ružovými lícami prebehol jemný úsmev. Zakývala mi. Odkýval som jej a náhle som zacítil v hrudi čosi veľmi pozitívne, životaschopné, pôvabné, poetické. Čosi, čo je veľmi ťažké identifikovať. 

Jeden úsmev.

Jedno kývnutie.

Jeden pohľad.

...a svet je zrazu tak krásny.