Zobudila som sa s nepríjemným pocitom sucha v ústach a tupou bolesťou v hlave. Pomaly som otvorila oči a okamžite ma zalial nával paniky – vedľa mňa v posteli ležal Will.

Chvíľu som naňho nechápavo pozerala, snažiac sa vybaviť si, ako sme sa sem dostali. Potom som si všimla, že som stále oblečená a on tiež. To ma trochu upokojilo, ale otázky zostávali.

Will sa pomaly prebral. Prižmúrenými očami na mňa zamračene pozrel a odfrkol. „Prosím, povedz mi, že toto nie je moja posteľ."

„Nie," odvetila som sucho. „Je moja."

Nadvihol obočie a pomaly sa posadil, zatiaľ čo si pretrel tvár. „Fajn. Pamätáš si niečo?"

„Pamätám si, že Emily nalievala víno, akoby to bol šport, a potom... tma."

„To sedí," zamrmlal a zvalil sa späť na vankúš. „Nemohol som prespať na gauči? Musel som skončiť tu?"

„Netuším," odvetila som a natiahla som sa po pohár vody na nočnom stolíku. Podala som mu ho. „Ale keďže sa nič nestalo, môžeme to asi považovať za výhru."

„Výhru?" opýtal sa sarkasticky, pričom si odpil. „Moja hlava práve protestuje proti tvojej teórii."

„Tvoja hlava by mala byť rada, že som ťa nezabila, keď som ťa našla," odsekla som.

„Aký milý začiatok dňa," zamrmlal a postavil sa. „Kam máš kúpeľňu?"

Ukázala som mu smer. „Tam, ale prosím, nič mi neznič."

„Jasné," odpovedal, pričom sa potkol o vlastné topánky.

Keď zmizol za dverami kúpeľne, chvíľu som len sedela a pozerala na strop, snažiac sa rozlúštiť, čo sa vlastne stalo.

Po chvíli sa vrátil, vyzeral o niečo živšie. „Takže," začal, „plánuješ mi povedať, čo sme robili, alebo budeme obaja predstierať, že si to nepamätáme?"

„Budeme predstierať," odvetila som pevne.

„Fajn." Podišiel k dverám a zastal. „Samantha, nabudúce ma, prosím, nechaj spať na zemi."

„Nabudúce budeš spať vonku," poznamenala som.

Will sa len zasmial a zamával mi na rozlúčku. „Raňajky sú tvoje. Ja idem za povinnosťami."

Keď odišiel, zhlboka som si vydýchla. Tento deň ešte len začal, ale vedela som, že to bude dlhý deň.

Ráno som po sprche zamierila do jedálne. Bol to môj obľúbený čas – čerstvé raňajky, pokojná atmosféra... a Emily, ktorá vždy mala nejaký nový dramatický príbeh.

Avšak dnes bola miestnosť zvláštne tichá. Emily nebola na svojom obvyklom mieste.

„Kráľovná bude chvíľu meškať, ráno jej bolo zle," oznámila mi jedna zo služobných.

Prikývla som a pustila sa do svojich máslových croissantov a šálky teplého kakaa. Bolo to jednoduché, ale presne to som potrebovala.

Keď som dojedala, dovalila sa Emily. Vlečúc sa za sebou ako tieň svojej zvyčajnej energickej podoby.

„Bre ráno," zívla, sotva schopná udržať oči otvorené.

„No ahoj! Vyzeráš... ehm, vyčerpaná," povedala som, snažiac sa byť aspoň trochu diplomatická.

„Fakt ďakujem, Samantha. Tvoja úprimnosť ma vždy dojme k slzám," odvetila sarkasticky a posadila sa vedľa mňa. „Dám sa dokopy a po obede môžeme vypadnúť do mesta."

„Super! Už sa teším, keď konečne navštívim svoj dom," usmiala som sa nadšene.

„O dve hodiny obed. Stretneme sa tu. Mám ešte povinnosti," vzdychla a ukázala na svoje vlasy, ktoré si očividne žiadali záchranu.

Prikývla som a rozhodla sa prejsť po záhrade.

Vzduch bol svieži a na oblohe sa preháňali ľahké oblaky. Rozhodla som sa, že nájdem Willa. Vietor mi našepkával, kde sa nachádza, a tak som zamierila k najbližšiemu hájiku.
„Samantha, počujem ťa," ozval sa jeho hlas skôr, ako som ho stihla zahliadnuť. Zasmial sa a vykročil mojím smerom spoza mohutného stromu.

„Ahoj!" zakývala som mu, keď sa jeho postava vynorila z tieňa.

„Už si sa najedla?" opýtal sa s takmer starostlivým tónom, aký som uňho nečakala.

„Jasné a ty?" opýtala som sa až príliš starostlivo, ,,jedol si niečo?"

„Chlieb a syr," pokrčil plecami. „Nestihol som sa ani poriadne usadiť. Dnešné ráno bolo hektické."

„Hektické? Veď sa zdá, že tu vládne úplná idyla," ukázala som rukou na okolie. Stromy, kvety a štebot vtákov vytvárali dokonalú scenériu.

„Iba na povrchu. Ľudia majú tú zvláštnu schopnosť vytvárať chaos aj tam, kde by ho byť nemalo," poznamenal s jemným sarkazmom, kým sme sa obaja posadili k starému dubu.

„To je pravda," prikývla som a zložila si ruky na kolená. „Ale niekedy chaos nie je na škodu."

„Vážne? Takže ty si fanúšička chaosu?" nadvihol obočie.

„Skôr fanúšička rovnováhy," opravila som ho. „Trochu pokoja, trochu zmätku. Ako v tanci."

„Narážaš na včerajšok?" opýtal sa s potmehúdskym úsmevom.

„Možno. Ale úprimne, tancovať s tebou bola menšia katastrofa. Na to sa nedá zabudnúť."

„Hej, zvládol som to lepšie, než si priznala. Myslím, že z nás mohla byť slušná dvojica, keby si viac spolupracovala."

„Ha! Ty? Ty si bol ten, kto mal dve ľavé nohy!" ohradila som sa a zasmiala sa, až sa mi zaligotali slzy v očiach.

Chvíľu sme sa doberali, až nakoniec zavládlo príjemné ticho. Opierala som sa o kmeň stromu a vychutnávala si pokoj okolo nás.

„Všimol si si, že je tu až príliš ticho?" prerušila som nakoniec ticho a pozrela na Willa.

„Čo máš na mysli?" zamračil sa, akoby sa snažil zachytiť niečo, čo mu unikalo.

„Pozri, vtáky prestali spievať. Nepočuješ to? Je to... divné." Napätie v mojom hlase sa nedalo prepočuť.

„Možno sú len..." začal, no odmlčal sa, keď sa ozval vzdialený lomoz, akoby sa niečo veľké rútilo lesom.

Will sa okamžite postavil a vystrel ruku, akoby ma chcel chrániť. „Zostaň tu," prikázal mi, ale ja som si len prekrížila ruky na prsiach.

Len čo to dopovedal, ďalší zvuk – tentokrát oveľa bližší – nás oboch prinútil zadržať dych.