Vošla som do miestnosti, ktorá bola takmer celá zarastená hustými, živými koreňmi. Tie vystupovali zo stien a podlahy, akoby sa miestnosť stala súčasťou lesného sveta. V strede miestnosti sedel Will, zviazaný koreňmi, ktoré ho pevne obmotávali od členkov až po hruď. Dokonca mu zakrývali ústa, čo znemožnilo akýkoľvek protest.

Jeho pohľad bol ostrý, keď ma zbadal. Jeho oči hovorili jasne: O tomto sa porozprávame.

Zastala som uprostred miestnosti, premerala si situáciu a pomaly zdvihla ruku. Jemné pohyby prstov aktivovali kúzlo, ktoré korene okamžite odvolalo. Začali sa uvoľňovať, šúchať o seba a syčať, akoby nerady pustili svoju korisť.

Najskôr sa uvoľnili tie, čo mu obopínali ústa. „Trvalo ti to," zamrmlal s podráždením v hlase, keď konečne mohol prehovoriť.

„Mala som iné veci na práci," odvetila som vecne, akoby to bola najbežnejšia vec na svete.

Pomaly som rozpletala ďalšie korene, ktoré sa vplyvom môjho kúzla stiahli do stien ako hady vracajúce sa do úkrytu. Napätie v miestnosti však zostalo.

„Áno, jasné," pokračoval Will, keď už mohol voľne dýchať. „Lebo uväzniť človeka, ktorý ti zachránil život, a potom ho nechať hodiny čakať, je normálny postup?"

„Zvládla by som to sama," odsekla som a konečne naňho zdvihla pohľad.

Will sa zasmial, no bolo to bez humoru. „Samozrejme, vyzeralo to, že máš všetko pod kontrolou, keď ti šlo o krk."

„To nebola tvoja starosť," odvetila som sucho a prekrížila si ruky na hrudi.

„Neboj sa, nabudúce sa ti vyhnem oblúkom," vyprskol Will, zlostne si masírujúc zápästia.

„Dobrý nápad," poznamenala som sucho, mávla rukou smerom k dverám: „Cesta je voľná."

Will si ma chvíľu premeriaval, akoby uvažoval, či mi ešte niečo povie. Nakoniec pokrútil hlavou a zamieril k dverám. Pri odchode sa ešte otočil. „Máš šťastie, že mám viac rozumu než ty."

Neuhla som pohľadom. ,,Ty si úplne... úplne...!" začala som nadávať, pričom som sa už vôbec nesnažila kontrolovať.

Will si odfrkol, otvoril dvere a zmizol za nimi. Ostala som stáť na mieste, zhlboka vydýchla a pozrela na steny, z ktorých sa pomaly stratili posledné známky koreňov. 

Nervózne som zatínala sánku a nadávala na hlúpeho Willa, ktorý si o sebe myslí asi veľa. Pritom to je taká somarina! Muži si fakt myslia, že bez nich sa Zem absolútne netoči...

Dvere sa znova otvorili, no tentokrát vošla Emily, jej červené líca naznačovali, že práve bežala. „Samantha, čo sa deje?" spýtala sa zadýchane. „Bola som vonku, keď sa odrazu zatiahlo nebo a začalo sa blýskať nad celým kráľovstvom. Povedz mi, že v tom nemáš prsty."

Zamračene som na ňu pozrela, ale nepovedala som nič.

Emily zdvihla ruky a urobila pár krokov bližšie. „Sam, no tak. Nemôžeš tu len tak stáť a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Vyzeráš, akoby si práve niekoho prekliala na sto rokov."

„Ráno bolo úplne super," odpovedala som, ,,ale samozrejme tvoj stupidný strážca Will musí skaziť každú zábavu."

Emily však trvala na svojom. „Zabudni naňho... Čo keby sme spravili ples?"

Skepticky som sa na ňu pozrela. „Ples?" Skoro mi zabehla slina. Takto rýchlo zmeniť tému som nečakala.

„Áno, ples!" vyhlásila nadšene a posadila sa na stoličku, akoby ma už videla v najkrajších šatách.

 „Pozveme každého, oblečieme sa do tých šiat, ktoré nikdy nenosíme, zatancujeme si a – najdôležitejšie – aspoň na chvíľu zabudneš na toho tvrdohlavého hrdinu."

Na perách sa mi objavil slabý úsmev, hoci som sa snažila tváriť vážne. „Možno to nie je úplne zlý nápad," pripustila som.

Emily nadšene zatlieskala. „Vidíš? Tak to je dohodnuté. Teraz mi už len povedz, v akých farbách chceš výzdobu."