Rozprávali sme sa o tom, ako odišla a stala sa kráľovnou, o tom, ako sem-tam navštevuje svet, z ktorého sme. O tom všetko hovorila Emily s takou ľahkosťou, akoby to bol úplne bežný príbeh. Napriek tomu som v jej hlase cítila skrytý smútok, možno nostalgiu. Aj ja som sa jej zdôverila. Povedala som jej všetko – o mojich schopnostiach, o Serene a o tom, ako ma uniesli jej strážcovia. Každé slovo sa mi ťažko dralo z úst, no Emily ma počúvala so záujmom, súcitom a... občas so šokovaným výrazom.

„Áno, áno, prepáč," ospravedlňovala sa rýchlo. „Musela som prijať určité opatrenia, pretože sa tu premnožilo veľa zvedov Temnej. Ale vidíš?! Vďaka mne sme sa znova stretli! Nie je to úžasné? Hneď ťa zavediem do tvojej izby. Od teraz sa tu cíť ako doma!"

Objala ma pevne, až som cítila jej vôňu, niečo medzi kvetmi a korením. Potom ma viedla spletitými chodbami paláca. Nebyť jej, určite by som sa stratila v tejto nekonečnej symfónii dverí a schodov. Nakoniec sme prišli k jednému z masívnych dverí. Emily uchopila kľučku, pomaly ju stisla a otvorila. Vošli sme dnu.

Zapla svetlá a pred mojimi očami sa zjavila tá najluxusnejšia izba, akú som videla za posledných šesť rokov! Bolo to ako sen. Nemohla som odtrhnúť oči od červenej izby s tmavým, lesklým drevom. Dominovala jej veľká manželská posteľ s bielymi povliečkami, vedľa nej drevený nočný stolík s lampou. Naproti posteli stál toaletný stolík, tiež z dreva, a nad ním viselo veľké zrkadlo, ktoré akoby sledovalo každý môj pohyb.

Vedľa kozmetického stolíka boli dvoje dvere – jedny napravo a druhé naľavo. Emily sa na mňa ešte raz usmiala, no ja som si to ani neuvedomila, bola som taká očarená tým priestorom. A až keď som sa otočila, zistila som, že odišla.

Podišla som k ľavým dverám, stisla som kľučku a pomaly ich otvorila. Svetlo sa zaplo automaticky. Kúpeľňa! Bola nádherná – čistobiela, lesklá, s elegantnými líniami. Vaňa, umývadlo, toaleta, skrinka na uteráky a malý prádelník – všetko pôsobilo tak dokonalo, akoby to sem niekto naaranžoval len na výstavu.

Pristúpila som k umývadlu a pozrela sa do zrkadla. Môj obraz ma zarazil. Bola som strhaná. Kruhy pod očami, vlasy v neporiadku – všetko svedčilo o tom, že som spala sotva pár hodín za posledné dni. A tá jazda na koni? Otrasná. Rýchlo som si opláchla tvár studenou vodou, dúfajúc, že ma trochu preberie. Pravé dvere som si nechala ako prekvapenie na zajtra.

Vrátila som sa k posteli. Bola mäkká a voňavá, s jemnými povliečkami, ktoré mi pripomenuli domov. Hodila som sa na ňu, stiahla si čižmy a v tej chvíli som upadla do hlbokého spánku.

„Vstávaj, nemôžeš tu stráviť celú mladosť," ozval sa zo sna známy hlas.

„Ešte chvíľu," zamumlala som, otočila sa na druhý bok a pevnejšie som sa zabalila do periny.

„O hodinu sa podávajú raňajky, účasť je povinná. Vyjdeš z dverí, dáš sa doľava, na konci chodby zídeš schodiskom dole a dvere napravo sú jedáleň. Budem ťa čakať," povedala Emily stručne, tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu. Len čo zavrela dvere, izba opäť stíchla, akoby si celý dom vydýchol.

Ležala som ešte chvíľu, neochotná vzdať sa mäkkosti postele. Tento luxus bol cudzí mojej povahe, no príjemne ma obklopil ako starý, zabudnutý spomienkový sen. Nakoniec som sa však premohla a vstala. Horúca sprcha v útulnej kúpeľni ma prebudila a rozmaznala zároveň. Pri pohľade na odraz v zrkadle som si všimla kruhy pod očami.

Keď som vyšla zabalená v uteráku, všimla som si jedny neotvorené dvere. Moja zvedavosť ma, ako vždy, premohla. Opatrne som ich otvorila a ostala som stáť v nemom úžase. Predo mnou sa rozprestrel šatník, ktorý vyzeral skôr ako butik než miestnosť. Riadky šiat, nohavíc a topov, dokonale usporiadané, akoby čarodejný krajčír túto scénu stvoril len pre mňa. Niektoré kúsky vyzerali známe, iné ma fascinovali svojou exotickosťou.

Nakoniec som si vybrala jednoduché čierne tielko, tmavé džínsy a pohodlné tenisky. Vlasy som si vysušila pomocou schopností, ktoré mi zjednodušovali život, a cítila som jemný nádych hrdosti. S takýmto darom nemôže byť nič ťažké, však?

Pripomínajúc si Emilyine inštrukcie, vykročila som na chodbu. Steny boli zdobené obrazmi. Jeden z nich, portrét starej ženy, ma upútal. Emilyina babka, napadlo mi. V jej očiach sa skrývala sila a smútok. Akoby sa pozerala priamo na mňa, hodnotila, merala ma.

Točité schody boli nádherné, pôsobili ako niečo z iného sveta, no môj krok sa na nich neisto zarazil. Dom bol tichý, no zároveň živý, každé škrípanie dreva akoby šepkalo svoje tajomstvá. Schodisko ma priviedlo na dolné podlažie a ja som zamierila na koniec chodby k dverám napravo.

Keď som ich otvorila, Will tam stál, polonahý, s vlhkými vlasmi a drobnými kvapkami vody na jeho hrudi. V tej chvíli som bola úplne paralyzovaná.

„Oh... ja... prepáč..." slová mi uviazli v hrdle. Tvár mi horela a ruka mi automaticky zakryla oči. Moje srdce mi búšilo v hrudi tak silno, že som si bola istá, že to musí počuť aj on.

„Stratila si sa?" ozval sa pobaveným tónom. Jeho smiech bol ľahký, nenútený, ale ja som ho vnímala ako šíp, ktorý ma presne zasiahol.

„Nie, teda... áno... vlastne... raňajky," koktala som nezmysly a chcela som sa prepadnúť.

„Hneď ti to ukážem," povedal. V jeho pohľade som však zachytila niečo, čo som nedokázala rozlúštiť. Sklopila som oči, nechcela som, aby ma takto videl. Otočila som sa rýchlo na päte a vyšla von, no moje kroky boli neisté.

„Samantha, spamätaj sa," zamrmlala som si pre seba a stiahla si vlasy z čela. Tento svet nepotrebuje ďalšiu nerozvážnu dievčinu, ktorá sa nechá rozptýliť pohľadom na dobre stavané telo.

Po chvíli sa Will objavil, tento raz už oblečený, a ja som sa prinútila ovládnuť svoju nervozitu. Keď sa ponúkol, že mi ukáže priestory, zaváhala som. Niečo v jeho pohľade bolo príliš intenzívne. Nechcem to. Nemôžem to.

„Nie, ďakujem. Už viem, kam ísť," odpovedala som odmerane a vykročila sama. Neobzrela som sa, hoci som cítila jeho pohľad na svojom chrbte. Držala som si odstup. Tak to musí byť.

Trošku taká light epizódka , no i hope u enjoyed! :)