„Luke, bola naozaj nutná tá panvica? Čo ak sa už nikdy nepreberie?" ozval sa Will. Jeho hlas znel podráždene, ale v jeho tóne bolo aj čosi ako obava.

Luke len pokrčil plecami. „No... zdalo sa mi to efektívne. A, hádam, preberie sa, nie?"

Medzitým som sa pomaly prebúdzala. Najprv som pocítila, ako sa mi telo nepríjemne kolíše. Otvorila som oči a uvedomila si, že sa nejedná o zemetrasenie, ale že som pripútaná k sedlu na koni. Hlava mi dunela, ako keby mi v nej niekto rozozvučal zvon, a moje ruky i nohy boli pevne zviazané.

„Dobré ráno," ozval sa Will pobavene, keď si všimol, že som už pri vedomí. Jeho úškrn bol takmer drzý.

„To bolo naozaj nutné?" zamračila som sa na neho. „Hlava mi ide vybuchnúť."

V tej chvíli som si uvedomila, že z tej blízkosti jeho úsmev vôbec nie je nepríjemný. Naopak – bol... príťažlivý. „Daj si facku, Samantha," okríkla som sa v duchu. „Uniesli ťa, nemôžu sa ti páčiť!"

Potriasla som hlavou, akoby som sa chcela zbaviť hlúpych myšlienok. „Bože, vy ste stále so mnou? Už mi dajte pokoj. Pustite ma a robte si, čo chcete. Nechápem, o čo vám ide."

Will sa zatváril vážne. „Nesieme ťa na zámok, kde budeš predvolaná pred Lilith, našu kráľovnú. Ak ťa usvedčia z čarodejníctva čiernej mágie ako uznávačku Paní Temnej, budeš zbavená života."

Zafučala som a obrátila oči v stĺp. „Bože, vy ste idioti. Už som vám sto krát povedala, že nie som žiadna čarodejnica a už vôbec neslúžim tej lúdre, ktorá nemá žiadny vkus pre módu!" namietala som.

V tom sa všetci začali smiať. Mňa to síce potešilo, že som ich rozosmiala, no nemala som v pláne naďalej ostať s nimi.

„Pozri, môžem si aspoň normálne sadnúť? Cítim sa ako mŕtvy úlovok po love," prosíkala som, hoci nerada.

„Nie, zasa budeš čarovať, alebo niečo skúsiš," namietol rázne Will. „Okrem toho, už sme takmer na zámku. Pár minút vydržíš."

Odsekol. Nemala som už ďalej v pláne sa pýtať na čokoľvek.

Cesta zbehla rýchlo ani som sa nenazdala, otočila som hlavu v smere jazdy a videla som zámok.

„Dobré bývanie, čo?" snažila som sa byť vtipná.

Stavba bola naozaj krásna. Úplne ako z rozprávky. Na bielo natretý hrad s modrými strechami. Hrad mal zhruba štyri strážne veže, no mohlo ich byť viac z druhej strany. Bol obklopený kamennou hradbou a za hradbami bolo mestečko, ktoré bolo tiež opevnené.

Keby som bola nepriateľ a pozrela sa na zabezpečenie, hneď by som sa otočila. Určite by som sa nedobývala cez takúto úroveň.

Vošli sme do mesta cez mestské brány. Niektorí ľudia sa klaňali tým kreténom, iní len niečo zamumlali a bežali čo najďalej preč. Zrejme odo mňa.

Možno sa ma báli, že som zlo. Ako sme šli hore kopcom, prišli sme až k druhému opevneniu.

Pred zámkom ma Will stiahol doslova... z koňa a chytil za povraz, aby som mu neutiekla. Jack a Luke odviedli kone.

Pozerala som sa po okolí a mapovala terén, kadiaľ utiecť. To ma naučila Serena.

Keď ma v tom potiahol a ja som skoro spadla na ústa.

„Hej!" sykla som. „Čo máš za problém?!"

Neodpovedal.

Chodili sme spletitými chodbami, až sme nakoniec dorazili pred obrovské zdobné dvere vyšperkované úplne do podrobna. Bola to trónna sála. Vošli sme dnu. Vo vnútri bolo osem oporných stĺpov, červený koberec, veľké množstvo obrazov a svietnikov na stenách. Vo vnútri stáli strážcovia, no kráľovnej zatiaľ nebolo.

Sklopila som hlavu k nohám. Bola som totiž bosá. Tu by ste nenašli sklo, špinu, žuvačky... aspoň teda nie v lese, kde som žila, takže mi obuv nebola potrebná. Bola mi aj trochu zima, ale veď čo, zvolím si len správny živel a chlad pominie.

„Eeehmm, eeeehm," ozvalo sa.

Toto hlasnejšie zakašľanie ma prebudilo z rozmýšľania. Skrátka...

„Prichádza jej...."

Som taká, stále nad niečím rozmýšľam, konštatujem. Väčšinou o úplných hlúpostiach. Asi mi začína prepínať.

„Samantha?" ozve sa známy hlas.

Už budem mať vlastne 19 rokov. Dobrý vek na to, aby som si konečne niekoho našla. Ahá! Ja nemôžem mať vzťah. 1. pravidlo strážkyne živlov znie: nemať priateľa... priateľ = zlo, katastr.....

„SAMANTHA!!!" prebudí ma z dumania naozaj známy hlas.

Hlavu zdvihnem a koho nevidím. Ejha, tá sa ale zmenila...
Usmejem sa na pozdrav.
Počkať, čo tá tu robí?!

„Emily?" vyjavene som na ňu pozrela.

„Čo tu robíš?" opýtali sme sa prekvapene obe naraz.

„Ja? Nič. A ty?" znovu sme odpovedali naraz.

Zasmiali sme sa. Ako za starých čias. Ale... o tom potom!

„Vaše Veličenstvo," poklonil sa Will, „vy sa poznáte?!"

„Spadla ti sánka, čo? A teraz ma rozviaž a zatvor si ústa, nech ti do nich nenaletia muchy," povedala som mu drzo.

„Sam... Nebuď drzá! Vôbec si sa nezmenila," zasmiala sa.
Will len čumel a nepohol sa.

„Will, tak bude to? Rozviaž ju! A nechaj nás o samote," prikázala mu Emily.
Urobil to a odišiel.

Celý večer sme strávili rozprávaním sa.