Náramne mi odľahlo,keď som ich uvidela.

-Pozrite sa!Mačka,-ukázala do kúta Thef.
Will sa pozrel rovno na mňa.
-Sam?-zajasal Will.
Všetci sa prudko a neveriacky otočili na mňa.

Ahojte. Dostanem vás odtiaľto.

Will vie čítať myšlienky už dosť rýchlo.
Môj zámer všetkým vysvetlil a spokojne čakali na výsledok.

Prešla som popri mrežách. A zašla za stolík, kde zrejme trávili čas strážnici.

Otvorili sa dvere a vošiel strážnik. Starý vráskavý muž.
-Tak čo chamraď?- osopil sa na nich.
-Pusťte nás!- vzlykla Thef.
-Tak to určite,- uchcechtol sa strážnik.

Premenila som sa naspäť do mojho starého ja. A vyčkávala som, kedy príde až k stolíku.

Škret urobil to čo som očakávala.
Keď ma uvidel, prekvapene odstúpil od stola a nevedel čo má robiť.

-Zem!- vykríkla som.
Spoza podlahy sa naňho valili konáre.
Nezabili ho, iba ho pridržali a umlčali.

Zobrala som mu z pod opadla kľúče a šla ku kamarátom.

-Samantha!- šťastím skákal Erik,- Ty žiješ!-
-Zachránila si nás,- Jack.

Všetci sme sa radostne vyobjímali.
-Len jedna otázka ma trápi. Ako sa odtiaľto dostaneme? Aniž by si nás niekto všimol?-

-To neviem...- odpovedala som úprimne.

V tom sme počuli vrzganie. Všetci sme stuhli.

Vošiel potichúčky Dethen.

-Poďte, odveziem vás odtiaľto. Na vlečke mám kopu sena,- vyriešil náš problém.

-Kto to je!?- zasypel Jack.
-Volá sa Dethen,- rukami som naznačovala nech sa ukľudnia,- pomohol mi dostať sa sem. Je to priateľ.-
-Samantha never mu. Cítim, že klame,- vyprskol Will.
-Čo to vravíš? Poďme! Veď je to naša posledná nádej!- prikázala som.

Všetci ma následovali až na Willa. Urazene sa na mňa pozrel. Zdvihla som obočie na znak či pôjde. Ruky si len prekríží zafuňal a šiel von z cely.

-Tak poďte za mnou,- Dethen otvoril dvere a hneď pred nimi bola pristavená vlečka so senom.

Nikoho nikde nebolo.

-Všetci šli na tú hostinu. Ale musíme sa ponáhľať, čochvíľa prídu aj pre vás,- hnal nás Dethen.

Bez slova sa schovali v sene. Ja som sa premenila na mačku a sadla si na jeho nohy.

Práskol a kone sa pohli. Šli sme čo najrýchlejšie ako to bolo možné.

Poškrabkal ma za ušami. A začala som automaticky priazť.
Cítila som sa v jeho prítomnosti príjemne. Zdvihla som hlavu a on ma pohladkal dvakrát jemne pod bradou.

Zadívali sme sa do očí. No, on hneď pochvíli zrak odvrátil. Bolo na ňom niečo divné.

-Ták a sme za mestom dostatočne ďaleko,- brzdiac kone prehodil.

Všetci vyšli zo sena a ja som sa premenila naspäť.

Poďakovali sme sa a kráčali sme zimnou krajinou ďalej.

-Bol divný,- prehodil po chvíli Will.
-Hmm...tiež si myslím, ale zachránil nás. Nech už sa v minulosti zachoval akokoľvek. Teraz urobil dobrý skutok.-
-Jeden dobrý skutok zo zlodeja nerobí svätca,- oponoval Will.
-Nechajte to už tak,- zrušil naše vadenie Jack.

-Ako dlho ešte? Ja už mimoriadne nevládzem,- odfúkla si Thef,- a mrznem. Neviem ako vy.-

Erik k nej prišiel a objal ju rukou.

-Stmieva sa,- oznámil Will.
-Oddýchneme si a budeme pokračovať zajtra,- prikývol Jack.

-Uhm,- ozvala sa Thef,- chlapci a dievčatá. V bruchu mám hladomor.-
Vystruhala grimasu.

Všetci sme sa zasmiali. Bola to prvá chvíľa od odchodu, kedy sme boli viac uvoľnený.
Našli sme si menšiu jaskyňku v skalách. Svojími schopnostiami som urobila oheň. Hneď nám bolo teplejšie.

Chlapci sa vydali na lov a ochvíľu doniesli troch králikov.

-To je bohužiaľ všetko, čo sme našli,- oznámil smutne Erik.
-To nič,- dala mu pusu na líce Thef a zobrala mu z rúk králikov a sadla si vedľa mňa.

Usmiala som sa. Takže Thef a Erik? Konečne vyzerá šťastne. Aspoň k niečomu táto cesta bola dobrá.

Thef očistila zajacov a ja som ich potom jemne ugrilovala. Najedli sme sa a šli spať.

Ležala som na boku, no niečo mi nedalo spať. Rozhodla som sa poprechádzať sa.

Vstala som a pozrela na ostatných ako spolojne odfukujú. Thef a Erik sa k sebe spokojne túlili.

Vyšla som z nášho úkrytu a vdychovala čerstvý vzduch.
Šla som idúc lesom,tak aby som si zapamätala cestu.

Prišla som až ku koncu kde bol spád. Boli tam len skaly a v údolí sa tiahlo jazierko ktoré sa aj napriek zime ligotalo v mesačnom svite. Oprela som sa o najbližší strom a pozerala na jazero, dúfajúc, že sa táto nočná mora niekedy skončí.

Konáriky za mnou jemne praskli.
-Kto je tam?-obrátila som sa.

Spoza húštiny stromov som videla siluetu.
-No tak! Vidím ťa!- sprísnel môj hlas.
-Sam,- ozval sa pokojne hlas Eddieho.

Oheň! V rukách sa mi objavili plamene ktoré som mala nachystané keby da k niečomu schyľovalo.

-Prosím! Nie!- nervózne rukami ukazoval, že to nieje potrebné.
-Neverím ti! Čo tu chceš!?- vyprskla som.
-Sam. Ja niesom zlý ovláda ma moja sestra. Chcem Vám pomôcť.-
-No iste. A ja som šípková rúženka.-
-Nechcel som nikdy nikomu ublížiť.-

Pomaly sa približoval ku mne. Ruky som mala napnuté pripravené každú chvíľu použiť plamene.
-Prosím. Dôveruj mi,- chytil mi jemne ľavú ruku.

Dívali sme sa z očí do očí. A ja som odrazu cítila, že mu môžem dôverovať.
Oheň som odvolala. Ruky som spustila. Prišiel ku mne a pomaly zdvihol ruku k mojej brade a dvakrát ma pohladil pod ňou.

-Nie!- sotila som ho do zadu.
Oheň!
-Niesi môj priateľ! Vypadni! A modli da aby sme sa stretli, čo najneskôr pretože tebe aj tvojej sestre veľa času už nezostáva!-

Pozrel sa na mňa najorv s výčitkami no potom sa len zamračil a zmizol v lese.

Čo to somnou robí!?

Po dlhom čase opäť ďalší diel! :) dúfam, že sa vám bude páčiť! Čo na neho hovoríte?:) a neviem ako na tom budem, či zajtra stihnem vydať ešte posledný diel v tomto roku ale ak by som nestihla. Prajem všetko dobré mojím čítateľom! Veľa úspešných príbehov, veľkej fantázie do Nového roka a hlavne veľa čítateľov❤️