-Takže sme práve vstúpili do zimného pásma!?- žasla som.
-Áno vládneme tu spolu. Chránime túto krajinu už od pradávna a budeme chrániť ešte mnoho stáročí,- opovedal mi Aquillo.

-Ako sa dostanem do ohnivého pásma?- opýtala sa.

Pomaly sme leteli dole a ja som si vychutnávala čerstvý vzduch. Tu v tejto zemi nikdy nesneží a tak som sneh nevidela už 6 rokov.

Pristáli sme.
-Neďaleko žijú divoký trpaslíci. Škreti. Máme s nimi dohodu a nevchádzame na ich územie, preto musíš v ceste pokračovať sama,- oznámil Winder,-k ohnivému pásmu sa dostaneš tadeto.-

Ukázal mi smer.
Rozlúčili sme sa a odišli.

Ešte že môžem ovládať svoju vnútornú teplotu a v tomto mraze,hoc som ľahko oblečená, mi nieje zima.

Kráčala som pol dňa.
Po dlhej dobe som si urobía prestávku a šla ďalej. Snažila som sa vystopovať Willa, no žiadne stopy som nenašla.

Vykročila som jednou nohou a stúpila som do prázdna.
-Čo do pekla!?- padala som dolu.

Vzduch! Zjemnila som si dopad. Iste by táto výška kohokoľvek zabila. No ja žijem.

Povzdychla som si . Oheň! V ruke sa mi objavil menší plamienok aby som nečerpala silami. Porozhliadla som sa okolo. Nebola to len jama. Bol tu tunel.

Konkrétnejšie tunel s jednou chodbou ktorá sa zrejme tiahla až vonku.
Aspoň som v to dúfala.

Pomaly som vykračovala chodbou. Nič zaujímavé iba chodba zložená z kameňov. Po dlhšej chvíli som konečne uvidela svetlo a vyšla von.
Moje zmysli sa hneď zapli a schovala som sa za hrubší ihličnan aby ma nebolo vidno.
Predomnou stál starší škreti-muž.

Starček zhlboka vzdychal. Siahol po diviakovi a horko ťažko ho nakladal na voz, no akokoľvek chcel, nedarilo sa mu to.

Nemohla som sa na topozerať a tak som k nemu prišla.

-Môžem Vám pomôcť?- slušne dom sa opýtala.

Bol zaskočený. Najprv sa ma zľakol a nedôverčivo si ma premeriaval no potom súhlasil.
Raz dva som mala diviaka naloženého vďaka svojej sile.

-Ďďakujem,- horko zo seba vytiahol.
-To je v poriadku,- usmiala som sa.

-Môžem ti ponúknuť jedlo a pitie?- povedal milo,- neďaleko mám skromný príbytok.-
-Ďakujem.-
-Vďačne.-

Cítila som, že mu môžem veriť. Rozpovedala som mu môj príbeh. Všetko. A on sa tváril tak, že tomu rozumie.
Po pár minutách sme došli do jeho príbytku. Vyzerali to skôr ako taký bunker, ktorý sa nachádzal v strome.

Vošli sme dnu. Musela som sa skrčiť aby som sa zmestila. Ponúkol mi jedlo a pitie. A začali sme sa rozprávať.

-Hľadám svojích priateľov. Nepočuli ste o nich?-
-Keďže nebývam priamo v dedine, veľa som toho nepočul. Avšak, je pravda,že má dnes Quall-náš kráľ. Hostinu, pretože našli neskutočný úlovok. No, s istotou ti neviem povedať, či tam sú aj tvoji priatelia,- pravdivo hovoril,- My divokí škriatkovia , ľudí a iné rasy v láske nemáme. Preto žijeme tu v ústraní.-

-A kde je to vaše mesto ??- chcela som prísť na názov no nepodarilo sa mi.
-Quallter. Mesto je pomenované po kráľovi Quallovi. Máš šťastie, pretože diviaka nesiem jemu. Môžeš ísť somnou. Ale budeš sa musieť neako zamaskovať...vieš ,som jeden z mála ktorý uznáva jedného boha - Starú matku prírodu. No škriatkovia majú teraz mnoho bohov a ublížili by ti. Sme náramne dobrí bojovníci.-

-Chápem. Učila som sa premenu na zviera, no neviem v nej vydržať dlho.-
-Pred mestom môžeš ostať takto a keď sa k nemu priblížime sa premeníš. Nebudeme dlho, nanajvýš hodinu.-

Dohodli sme sa a hneď aj odišli.

Po dlhej chvíli som konečne uvidela hradby.
Premenila som sa na čiernu mačku.
Ležala som v kĺbku pri ňom.
Ako sme prichádzali, drevené hradby sa približovali.

-Kto prichádza!?- zvrieskol mohutný hlas.
-To som ja Dethen, nesiem diviaka na hostinu.-
-Pusťte ho!- ozvalo sa.

Drevená brána začala vŕzgať až sa napokon otvorila.

S vozom sme vošli do dediny. Nebola to najmenšia dedina. Mierili sme si to priamo smerom hore. Až k hlavnému domu kráľa Qualla ako ho nazývali. Cestou sa Dethen pozdravil s množstvom ľudí.

-Hody! Hostina! Štyri ľudské stvorenia sme našli! Ľudiá tešte sá. Dnes sa nažerieme,- behal sem a tam ožran vykríkujuc.
Dethen sa na mňa mrzuto pozrel.
Takže sú tu.
-Je to diviak pre kráľa!?- prísne sa pozrel strážca
-Nevedel by si mi odpovedať aj na menšiu otázku? Samozrejme nie zadarmo,- hodil mu zlatú mincu,- kde sú väzni?-
-Dole v starej väznici,- rýchlo povedal a odišiel aj s diviakom.

-Odveziem ťa tam,- čítajúc myšlienky mi odpovedal na nepoložemú otázku.

Ako sme ta došli, vyskočila som z voza.
Bola to obyčajná kamenná väznica. Rozhliadala som sa kde je vstup. Keď som našla hlavné dvere otočila som sa , aby som poďakovala a rozlúčila sa, no Dethen tam už nebol.

Z pohľadu Eddieho:

V ten istý deň o pár hodín neskôr.
-Tak ako sú na tom?- horkoťažko zo seba vypľul slová Luke.
Usmial som sa,- Neboj sa. Ona všetkých zachráni.-

Muhehehhe neskomplikovala som Vám ten dej viac?:D ak áno bolo to mojím zámerom aby ste si chytali hlavy že watafak :D tak čooo :) aké su typy na pokračovaniee? 🤔😁