Listovala som tam už asi hodinu, oči mi behali po stránkach, no nemohla som uveriť vlastným očiam. Každý riadok odkrýval niečo, čo sa zdalo byť čoraz podivuhodnejšie. Ako ovládať svoje schopnosti. Ako vytvoriť zo žijúcich figúrok malé bytosti, ktoré sa neskôr dajú oživiť. Príručky na výrobu elixírov, návody na cestovanie medzi svetmi, a dokonca, ako skrotiť draka. A nakoniec som narazila na niečo, čo ma úplne zastavilo. Ako nájsť waquari. Niečo, čo som predtým len zahmlene počula v legendách.

No najväčšia šokujúca vec bola, že moja babka bola strážkyňou... pred Siennou!

Zrazu všetko do seba zapadalo. Babka, ktorá neustále cestovala, ktorá sa vytratilá pred šiestimi rokmi a nikdy sa nevrátila. Vyhlásili ju za mŕtvu, ale ja som vedela, že to bola len maska, ktorá skrývala pravdu. Bola to ona, kto strážil hranice medzi svetmi.

Kniha sa dávala každej strážkyni, a každá si tam zapisovala svoje skúsenosti, svoje objavy. Až na Siennu. Niekde hlboko som cítila, že práve ona nikdy knihu nenašla.

Zhlboka som sa nadýchla. Toto všetko... to bol dôvod, prečo som sem prišla. Nezostávalo mi nič iné, len pokračovať ďalej.

Vrátila som sa do izby, kde som sa cítila ako v inom svete. Náš dom, ktorý bol mojou pevnosťou počas detstva, teraz pôsobil cudzím a vzdialeným. Na stole ležal môj batoh, a ja som doň začala hádzať veci – mobil, fotky, knihu. Potom som si všimla peniaze, ktoré tam boli. Brucho mi už škvrčalo, a tak som sa rozhodla vybrať sa na niečo k jedlu.

S posledným pohľadom na môj dom, som si uvedomila, že to je možno posledný krát, čo ho vidím.

Vyšla som von na ulicu, presne tou istou, ktorú som poznala zo svojho detstva. Na rohu oproti škole sa nachádzala vintage kaviareň, ktorú som mala vždy rada. Cítila som, ako ma vtiahne spomienka na staré časy, keď som sa sem s kamarátmi vybrala na koláčik po škole.

Vošla som do kaviarne a okamžite som zacítila tú známu vôňu čerstvo uvarených nápojov a pečiva. Napravo sa nachádzal biely drevený pult, za ktorým stáli barové stoličky. Naľavo boli drevené stoly a stoličky, všetko v teplých, príjemných tónoch. Steny boli pokryté bielymi nátermi a ozdobené obrazmi alebo poličkami s kvetmi a knihami. Všetko bolo stále také, aké to bolo, keď som tu bola naposledy. Cítila som sa opäť doma.

Sadla som si k stolu pri okne, tak, aby som mala výhľad na vchod. Za chvíľu prišla milá čašníčka, o niečo staršia ako ja, a spýtala sa ma, čo si prajem.

„Vypražaný syr s hranolkami a kečupom," odpovedala som s úsmevom.

„Jasné, a niečo na pitie?" opýtala sa s úsmevom, ktorý bol stále rovnaký.

„Pomarančový džús," povedala som a ona odkráčala preč.

,,Hneď to bude."
,,Ďakujem."

Vrátila som sa ku knihe. Začala som čítať.

„Ovládanie živlov odjakživa nebolo jednoduché. Vyžaduje si to čistú myseľ a hlboké sústredenie. Po čase si na to telo zvykne, ale stále, aj keď je strážkyňa v rozruchu, schopnosti sa dajú využiť..." pokračovala kniha.

Nalistovala som ďalšiu stránku. „Spriaznené duše môžu mať rôzne podoby... Môžu to byť ľudia, elfovia, ale aj zvieratá... Každá strážkyňa si vytvorí puto, ktoré jej dá pocit, že je milovaná ako nikdy predtým..."

A pokračovala som ďalej. „Pravidlá strážkyň spísané Katherine."

Katherine... Moja babka. Bolo to ona, kto tieto pravidlá napísal. Takže predtým pravidlá neexistovali? A teraz som ja tretia strážkyňa, ktorá ich musí dodržiavať?

Nikdy sa nezamilovať – milovaný objekt rozptyľuje strážkyňu a všetko končí nešťastím.Nepoužívať schopnosti proti dobru.Po čase hľadáme novú strážkyňu.

Zatvorila som knihu a vložila ju späť do batohu, aby som sa mohla venovať jedlu. No práve v tom momente som zrazu počula hlas od dverí. „Samantha?"

Zdvihla som hlavu, keď som počula Erikov hlas od dverí. V srdci mi niečo zovrelo. Prvýkrát za šesť rokov som ho počula a aj keď som sa snažila tváriť pokojne, v mojej hlave sa začali striedať vlny minulosti a súčasnosti. Erik stál tam, trochu zarazený, ale rozpoznateľný, akoby zrazu aj tie roky, ktoré prešli, zanikli.

„Samantha?" ozval sa znovu, tentoraz s trochu väčším prekvapením v hlase.

Zamračila som sa a v hlave si nadávala. Nezvládla som to. „Ahoj Erik," povedala som letmo a snažila sa vyhnúť jeho pohľadu. No on, samozrejme, nenechal nič na náhodu.

„Haló? Nevideli sme sa šesť rokov a ty jediné, čo povieš je 'Ahoj Erik'? Samantha! Veď ty žiješ! Čo tu robíš? Kde si bola tak dlho?" prišiel ku mne bližšie.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zachovať chladný pohľad. „Erik. Nemám čas na vykecávanie. Bola som preč. Vrátila som sa len pre veci a odchádzam znova," odpovedala som bez väčších emócií.

„Ako si to predstavuješ?" pokračoval. „Ty ma len tak opustíš a prídeš a zasa to spravíš?"

A tu to prišlo. Vedela som, čo bude nasledovať. Erik sa nikdy nezaprel. Jeho divadlo bolo tak známe. Sklonil hlavu, zahral, že je sklamaný a v okamihu jeho pohľad zmäkol, ako keď hovorí tie najromantickejšie repliky z filmov. „Vidíš?! Boli sme spolu od šiestich rokov do dvanástich a boli by sme spolu až do teraz, keby si ma neopustila!" začal 'akože' plakať.

Súčasne som si prekrížila ruky a zahryzla do jazyka, aby som nevybuchla smiechom. „Erik, mali sme šesť rokov," povedala som mu.

„A teraz sme tu! A ty chceš opäť bezslova zmiznúť," pokračoval s prehnaným plačom.

„Dobre, dobre, sadni si, ty hovado!" povedala som, už si nevediac ako sa inak dostať z tejto situácie. Znovu som mu podľahla.

„Hurá," zasmial sa a sadol si k stolu.

„Čo ti prinesiem?" prerušila nás čašníčka.

Erik ju oslovil menom, a hneď potom sa obrátil na mňa s úsmevom. „Lucy, urobila by si mi prosím kávu?" Načiahol sa cez bar a dal jej bozk na líce. 

Lucy sa na nás ešte milo pozrela, ale niečo v jej pohľade naznačovalo, že sa jej na tom niečo nepozdáva. „Jasné, káva príde hneď," povedala a už sa vybrala preč.

Erik sa otočil ku mne, urobil dramatickú prestávku. „A ty? Čo robíš? Ako sa máš? A kde študuješ?"

Zachvela som sa, ale udržala som sa. „No vieš, ja neštudujem. Som na takej... voľnej nohe." Odpovedala som mu, ako to mal rada, rýchlo a bez zbytočných podrobností.

„Zaujímavé," pozrel na mňa s miernym zamyslením. „Veď si chcela ísť študovať psychológiu. Prečo sa tomu nevenuješ? Bavilo ťa to."

Zovrela som ruky, aby sa mi neroztrhlo pomyselné vrece s nervozitou. „Proste som stratila záujem," snažila som sa odbočiť. Nemohla som sa s ním púšťať do konverzácií, ktoré nemali konca.

„A na ako dlho si tu?" opýtal sa, zatiaľ čo si sadol k stolu a pozrel na mňa s očami, ktoré akoby stále držali kúsok nádeje.

„Zaplatím účet a odchádzam," odpovedala som jednoducho.

„To nemyslíš vážne. Veď si na voľnej nohe. Nemusíš nikam odchádzať."

„Musím odísť, istí ľudia ma potrebujú," odpovedala som s chladným tónom.

„Si dílerka drog?" zo žartu sa spýtal.

„Bože, nie!" Zasmiala som sa. 

Ticho padlo, keď Erik zostal zmätený. „Aspoň mi povedz kam ideš, a ja prídem na návštevu."

„Nemôžem. A zrejme by si tam ani tak netrafil."

Po dlhej odmlke, ktorá medzi nami visela ako ťažký závoj, som sa pomaly zdvihla zo stoličky. Cítila som, ako každým pohybom narastá tlak v hrudi, ako sa vkráda do mysle pocit neúprosného konca. Už som sa roky snažila utiecť pred minulosťou, ale teraz sa mi zdalo, že sa k nej vraciam.

„Tak ja už pôjdem. Rada som ťa videla. Drž sa a buď šťastný," povedala som to rýchlo, aby som sa sama presvedčila, že to zvládnem. Jemne som ho potľapkala po ramene, aj keď som cítila, že to bolo len gesto pre mňa, aby som sa oslobodila.

On sa na mňa pozrel. Jeho pohľad bol tichý, smutný, ako niečo, čo sa nedá vyjadriť slovami.

„Dobre, tak ahoj. Dávaj na seba pozor. Dúfam, že sa ešte uvidíme," jeho slová boli ako tieň, ktorý sa zrazu natiahol cez moje rozhodnutie, naplnený nejakou dávno potlačenou nádejou.

„Nechcem ti klamať, preto ti poviem pravdu. Nie je pravdepodobné, že sa tu ešte niekedy objavím," odpovedala som priamo, no v hĺbke duše som cítila, že to bolo ešte ťažšie, ako si priznávam. Vždy sme mali to puto, ktoré sa ani časom nedalo úplne roztrhnúť.

On mlčal, ako by sa snažil spracovať moju odpoveď. Nikto z nás nevedel, čo sa teraz stalo, ale všetko sa zdalo byť úplne jasné. Bez ďalších slov som zaplatila, poďakovala som čašníčke, ktorá ma len mlčky pozorovala, a vydala sa von.

Kráčala som pomaly po uliciach, vnímajúc každý krok ako akýsi rozlúčkový rituál, každý pohľad do okien obchodov ako spomienku na to, čo všetko tu ešte bolo, a čo už nebude. Mesto, ktoré sa zdalo byť rovnaké, aj keď v ňom už nič nebolo rovnaké.

Po chvíli, ktorá sa zdala byť nekonečná, som sa opäť ocitla pred tou starou, rozpadnutou budovou. Chvíľu som tam stála, hľadela na jej opadanú fasádu, ktorá už nemala ani náznak toho, že kedysi bola krásna, že mala život. Nakoniec som sa rozhodla ísť dnu. Výťah v tejto budove bol už roky nepoužívaný, jeho dvere sa ledva zatvárali a vnútri bolo stále cítiť vlhkosť a starý prach. Vošla som doňho. Roky slúžil ako portál medzi svetmi čakala, že niečo príde. Ale nič.

S vypätím všetkých síl som vyšla von.

„Do riti!" zanadávala som.

Zrazu som sa cítila ako idiot. Takto sa nedostanem nikam. Ale stále som to musela skúsiť. Naštvaná, no odhodlaná, som vytiahla knihu. Listovala som rýchlo, snažila sa nájsť niečo, čo by mi pomohlo.

„Prenos medzi svetmi," hovoril text. „Ak sa chcete preniesť pomocou rún, stačí nakresliť túto runu, vojsť dnu a povedať:

Elen sila lumenn omentilmo aye ar' mae govannen Aa' menle nauva calen ar' ta hwesta e' ale'quenle."

Pozrela som sa na papier, nervózne si prechádzala rukou po stranách stránky, snažiac sa pochopiť, čo to vlastne znamená.

„Super. Takto sa dostanem domov, no nemám nič, s čím by som mohla písať, sakra," pomyslela som si. Kde, preboha niečo zoženiem?

Smutne som sa rozhliadla po opustenej miestnosti, keď mi pohľad padol na klinec, ktorý ležal pri starej skrini. „No, tak snáď sa to ráta," povedala som si, a začala rýpať klinec do zeme.

Bol to ťažký proces, no čím viac som sa sústredila, tým viac som cítila, ako sa niečo v mojej vnútornej sile pohlo. Robíš to dobre Samantha, pomyslela som si

Zrazu som počula tiché kroky za sebou.

„Čo to robíš?" opýtal sa známy hlas.