Draci sa začali rozliezať a prestali si ma všímať.
Nahnevaná som sa otočila na päte a vybrala som sa na miesto odkiaľ som vyšla a kde ma čakali chlapi.
Samantha počkaj, ozvalo sa mi v hlave.
Priletel ku mne čierny drak, bol to Eddie.
-Daj mi pokoj!- odvrkla som.
To sa somnou ani nerozlúčiš?
-A ty? Rozlúčil si sa somnou predtým, než si ma opustil?-vtlačili sa mi slzy do očí.
Hrozne mi chýbal. Mala som strašnú chuť ho objať, cítiť ho, pobozkať ho.
Nie ....odmlčal sa.
Zatvorila som oči a slzy sa mi pustili z tváre. Zaťala som päste.
Chcel by som pomôcť, no nemožem. Prišiel som sem a prisahal som, že budem verný svojmu druhu.
-Ale ty niesi drak! Si človek!- zvrieskla som.
Už dva roky som sa nepremenil na človeka. Neviem aký to je pocit byť zasa človekom. Nemôžem ti pomôcť. Nemôžem presvedčiť Perka, najvyššieho draka. On to tu riadi.
-Všetko sa dá ak sa chce! Všetko sú to len výhovorky! Si zbabelec! Ktorý sa bude radšej tváriť, že sa nič nestalo, akoby mal ísť a bojovať za svet, kde žije. Ale ja niesom zbabelec ako vy! Pôjdem a zomriem za tento svet,hoc som si to nevybrala!-vzlykala som popritom, čo som rozprávala,-Zbohom!-
Obišla som ho a šla ďalej.
Samantha, ozvalo sa za mnou.
Nachvíľu som zaváhala, no napokon som sa k nemu obrátila.
Na jeho dračej tváry som videla smútok a beznádej. To všetko som cítila aj ja.
Milujem ťa. Povedal a odletel do jaskyne.
Chvíľu som tam len tak stála, triasla sa a plakala.
Triasli sa mi nohy, no nakoniec som to nevydržala a zrútila som sa na zem.
Sedela som na zemi ako najväčšia troska.
Z oblakov sa ozývalo hrmenie bleskov. Postupne celá obloha stmavla a začala sa hrozná búrka, ktorú som privolala.
Jered ku mne pribehol a pomohol mi vstať a odtackať sa za skalu, kde bolo naše útočisko.
Po hodine ukľudnenia a neustáleho objímania chlapov, som sa dala dokopy.
-Veľmi mi to je ľúto,ale musím sa čo najskôr dostať domov a preto s vami ďalej nemôžem pokračovať,-prehovorila som roztraseným hlasom po hodine ticha.
-To je v poriadku. Rozumieme ti. Toho bastarda nájdeme aj sami,- usmial sa na mňa Jered.
Pobozkal ma na líce a šli vlastnou cestou.
Odrazu mi niečo zavibrovalo v ruksaku.
-Doriti! Odovzdávanie prác!- pozrela som na budík ktorý upozorňoval na zvyšnú hodinu pred prednáškou.
Pretrela som si rukami oči a nos.
S malým konárikom v ruke som do hliny nakreslila runy na prechod medzi svetmi. Netrvalo dlho a mala som to.
Vymodulovala som elfskú formulku a takmer hneď som sa objavila v New Yorku.
A namiesto svojho bytu, som sa trafila s teleportom do bytových odpadkov.
-Fuj,- zanadávala som si a vyskočila z bední.
V priebehu hodiny som sa dala doma dokopy a utekala do školy. Musím to stihnúť inak ma profesor roztrhne ako žabu.
Nemohla som prestať myslieť čo sa ešte v podstate pred chvíľou udialo.
Eddie ma zradil a pridal sa na stranu drakov, ktorí nechcú spolupracovať a tak musíme nájsť iný spôsob ako zachrániť tieto svety aj bez nich. Najprv pôjde Lewario za svojími starými kamošmi. Bude sa chcieť dostať k ich moci. Keď už bude ovládať všetky živly, pôjde za drakmi a zotročí si toho najsilnejšieho a tak ho budú nasledovať všetci. A nakoniec si podá mňa. Preglgla som.
-Haló. Zem volá Samanthu!-ozval sa Mathew.
-Prepáč nevnímala som ťa. Ahoj,- pokrútila som hlavou aby som sa dostala do reality.
-Pprečo si mi nezavolala?-ozval sa opatrne.
Povzdychla som si. Bolo toho na mňa veľa.
-Prepáč ja. My. To nejde. Chápeš? Bavila som sa a za iných okolností.... si fajn chlapec, ale nemôžem,- snažila som sa koktavo vysvetliť.
-Jasné, chápem...,- skoro hneď zmlkol a pobral sa na rovnakú prednášku.
Zaťala som sánku a prudko buchla do steny päsťou.
Odrazu sa mi pustili pramene sĺz a vedela som, že na prednášku nepôjdem.
Rozbehla som sa na záchody. Zamkla som za sebou a zrútila sa na zem.
Prečo práve ja? Prečo práve ja musím mať taký hovädský život.
Nenávidim sa! Chcem zomrieť!
Áno!
Už žiadne problémy!....
Schytila som batoh a hodila ho o zrkadlo. V momente sa rozbilo na milión kúskov.
Schytila som jeden z väčších črepov a oprela sa o stenu.
Načo to všetko? Prečo som sa vôbec narodila. Nikdy nebudem viesť normálny život. Nemôžem sa zaľúbiť.
Povzdychla som si.
-Ach Samantha,...si úbohá,-ozval sa môj hlas.
-Si hlúpe, naivné, sprosté dievča,- zasmiala som sa.
-Áno!-smiech,- Naivné,- smiala som sa ako zmyslov zbavená.
-A teraz tŕp! Pretože bez teba bude život lepší!-schytila som črep a podrezala si žily.
-Och aká slasť.-
....-Ani nevieš aké máš štastie, dievča,- musela som sa usmiať.
To teplo. Teplá, teplulilinká krv.
Privrela som oči. Rodičia, nájdenie Emily, spoznanie skutočného otca, večné bojovanie, výhra no zároveň prehra. Odchod Eddieho...ten bolestný odchod. To neustále stráženie. Načo to.
-Samantha! Preboha!- ozvalo sa ďaleko.
-Ostaň tu s nami!!! Samantha!!!-stále slabší a slabší hlas.
A po Samanthe ostalo len telo. Prázdna schránka. A celý svet skončil v temnote. Všetko ostalo tmavé, čierne....
Vznášala som sa v tme. Len ja sama.
-To si chcela, nie?- ozval sa môj hlas.
Odrazu sa vytvoril obraz. Nadomnou nariekajúci priatelia .
Vrieskajúca Emily.
-Samantha! Prečo? Mala si nám pomôcť! Kvoli tebe teraz zahynieme!-
-Vždy som vedel, že si zbabelec,- ozval sa Eddie.
-Už niesi viac mojou dcérou!- zaznel otec.
-Sklama...Sklamala si!- ozvalo sa potichu a postupne to začalo stupňovať. Dokolečka dokola. Sklamala si Samantha! SKLAMALA!!! SKLAMALA SI!!!!SKLAMALA SI NÁS VŠETKÝCH!!!!!!!