-Odkiaľ že si to vlastne?- zvedavo som sa opýtala.
-Zo Silkordu,-odpovedal.
-Prečo si sa rozhodol cestovať?-
-Moji rodičia zomreli a ja som už nemal domov,- odpovedal nervózne.
-To ma mrzí, viem aké to je. Moji rodičia sú mŕtvy tiež. Teda, adoptívny. Myslela som, že sú moji pravý rodičia, no ukázalo sa , že môj otec a mama sú vládcovia elfskej ríše. Myslela som, že vystrelím z kože keď som sa to dozvedela,- zasmiala som sa.
-Nevedel som, že Strážkyňa si už našla náhradu.-
-Učila ma asi šesť rokov. Ujala sa ma a v podstate zachránila. Ja som o toto nemala záujem, no nemala som na výber.-
-Oddýchneme si nachvíľu?- opýtal sa nesmelo.
-Samozrejme, môžeme,- prikývla som.
Kone sme nechali na lúke, aby sa trochu najedli.
-Načo vlastne ideme do Dračích hôr?-vyzvedal.
-Idem si po svoj poklad,- vyjadrila som sa dosť neisto.
Neisto dostatočne na to, aby nevedel o čo ide.
-K drakom? Nie je to samovražda?-
-Áno, tak trochu. Ale za tu cenu, to stojí.-
-Počuješ to?! Mali by sme sa skryť!-znervóznel.
-Kľud. Už neexistuje nikto kto by mi dokázal ublížiť,- pomyslela som na Lewaria a nasucho som preglgla.
Spoza stromov sa ozývali kone. Mnoho koní.
-Silkordská stráž! Odhoďte zbrane,-ozval sa mocný hlas spoza stromov.
Ochvíľu sa objavili aj postavy mužov na koňoch.
-Volám sa Samantha a som Strážkyňa Živlov,objaviteľka Stromu Sĺz a chránenkyňa Mejlindoru. Žiadam vás, aby ste zložili zbrane. Nie sme nepriatelia.-
Kapitán mohol byť o pár rokov starší odomňa. Mal tmavohnedé dlhšie vlasy a jemné strnisko.
Najprv zaváhal, no potom povolil svaly na tvári.
-Ospravedlňujem sa Strážkyňa, no hľadáme mladšieho chlapca, ktorý je obvinený zo zločinu,- vysvetlil kapitán.
-Ako vyzeral?-
-Má hnedé krátke vlasy, nízkej postavy. Volá sa Marius ale prezývajú ho aj Wick.-
-Do kelu!- zanadávala som.
Obrátila som sa za svoj chrbát, no Wick tam už nebol.
-Je preč! Zmizli všetky moje veci!- hromžila som.
-Dostaneme ho, nasadaj!- natiahol ruku na znak toho, že mám vysadnúť.
Neváhala som a podala som mu ľavú ruku. Kapitán mal takú silu, že ma v momente vyšvihol na svojho koňa a neubehla ani sekunda kopol mu do slabín a už sme cválali za zlodejom.
-Kapitán tadiaľto!- zakričal jeden z jeho stráží.
Zabočili sme prudko do prava a ocitli sme sa v hustejšom lese, kde nám do tváre plieskali konáre.
-Nemôžeme ísť ďalej na koňoch,- ubrzdil svojho tátoša kapitán.
-Myslím, že viem kam šiel,- hneď mi napadli Dračie hory.
Vravela som mu o tom, ako tam na mňa čaká poklad.
-Jeho cesta smeruje k Dračím horám,- povedala som isto.
-Ako to môžeš vedieť?-
-Viem to, povedala som mu, že ma tam čaká bohatstvo. Nemyslela som však drahokamy a peniaze.-
-Tak sa teda vydáme do Dračích hôr. Aj keď budeme čochvíľa vidieť tie prekliate hory, sú to stále tri dni cesty na koni,- popohnal svojho koňa opačným smerom von z húštiny.
-Aké sú rozkazi kapitán?- opýtal sa ho mladší vojak.
-Erien a Kain pôjdete s nami. Ostatní sa vráťte domov a oznámte pánovy, že sme šli do Dračích hôr a čoskoro sa vrátime aj s tým zlodejom!- zahlásil rázne kapitán.
Vojaci poslušne prikývli a odcválali. Dvaja muži podstatne starší od kapitána a aj odomňa, s nami ostali.
-Tak poďme priatelia, aby sme nestrácali čas.-

O dva dni neskôr:

-Kapitán! Našli sme opäť jeho stopu. Hory máme pred sebou. Bude šťastie, ak ho nájdeme živého. Nemyslím si, že odtiaľto vyviazne živý,- ohlásil Kain.
-Ideme ďalej. Chcem ho živého alebo mŕtveho. Bez tela neodídeme,- odpovedal Jered,-Samantha, čo sa deje?-
Hneď ma podoprel. Celý svet sa mi krútil. Cítila som návaly zlosti, prekvapenia...a vedela som, že nie sú moje.
-Nnič. To nič, je mi fajn,- odvrkla som rýchlo.
Pokračovali sme peši.
-Začínam panikáriť,-ozval sa Erien po čase.
Kain sa zasmial: -Prosím ťa, čo by už len z nás mali draci? Také staré mäso by im nechutilo. Za to zjesť čerstvé mäsko kapitána alebo Strážkyne, to bude pre nich iste lákavejšie.-
-Ďakujem pekne Kain,- pozrel sa naňho otrávene Jered.
-Ideme vôbec správne?-opýtal sa Kain.
-Súdiac podľa škriekania drakov, si myslím, že ideme správne,-odpovedal mierne vystrašený Erien.
Škrekot sa začal zvyšovať až sme sa napokon ocitli oproti hlavnému sídlu drakov.
-Čo teraz?! Zabijú nás.-
-Keď budeš vrieskať, nepomôžeš nám,- napomenul Kain Eriena.
-Toľko drakov,-žasol Jered.
Skrývali sme sa za pomerne veľkým balvanom.
-Tak čo robíme?-opýtal sa Kain.
-Ideme dnu,- odpovedala som mu odhodlane.
-Zbláznila si sa?!- okríkol sa Erien a následne si dal ruku na ústa.
-Erien má pravdu, zabijú ťa,- šepkal Jered.
-Som Strážkyňa, nezabúdajte,-žmurkla som.

Vystrela som sa a vykročila som neisto jednou nohou smerom k veľkému brlohu.
Ozvalo sa však hlboko tlmené: "ČLOVEK!"
A tak som zastavila a celá stuhnutá sa pozerala na to , ako všetci draci odrazu zagresívneli a niečo,alebo niekoho hľadali.
Snažila som sa splynúť s prostredím ale pri pohľade na toľko drakov v rôznych farbách a veľkostiach, som bola celá bez seba.
Netrvalo dlho a všimol si ma jeden z drakov, ktorý si ma ihneď obmotal okolo chvosta. A tak som sa ani nenazdala a bola som v spároch draka, odkiaľ som sa nemohla vymotať.
-Človek!-ozvalo sa z papule draka.
Ihneď ma odniesol k brlohu, kde bola väčšina drakov, ktorí na mňa skúmavo pozerali.
Už sa našiel? Rozčúlene mi znelo v hlave.
Mocný modrý drak mnou zatriasol dole hlavou.
-Nemá žiadne drahokami!- zhrozene zavrčal.
-Dosť! Prestáň! Prosím!- ozvala som sa.
-Polož ju na zem!-započula som ďalší ešte silnejší hlas.
Modrý drak bezprotestu poslúchol a položil ma na zem. Všetci draci sa prizerali.
-Volám sa Samantha a som Strážkyňa Živlov,objaviteľka Stromu Sĺz a chránenkyňa Mejlindoru. Neprišla som vás okrádať. Prišla som poprosiť o pomoc,- uklonila som sa drakom.
Draci neváhali a uklonili sa mi tiež.
-Prečo žiadaš našu pomoc?-ozval sa rovnaký hlas, ktorý prinútil draka aby ma dal dole.
-Blíži sa nebezpečenstvo a táto krajina a krajina iného sveta, bude potrebovať každú pomoc,- zamračila som sa.
-My už nebojujeme,- ozval sa jeden z drakov.
-Áno, to jepravda! Už niesme krotení, ani nijako obmedzovaní!-ozval sa ďalší.
-Ja vás nechcem obmedzovať na slobode. Nemám v pláne vytvoriť opäť Dračích jazdcov, no nebudeme mať na výber. Lewario utiekol zo svojho väzenia. Určite viete veľmi dobre, čo je zač. Nechcela som vás tým zaťažovať, ale blížiaca sa vojna sa týka aj vás. Lewario nebude váhať a prvá jeho cesta bude smerovať do Dračích hôr, aby si našiel druhého draka,- vysvetľovala som vážnosť situácie.
-Nebudeme viac bojovať!-
-Už nezabíjame!-
-Náš svet je tento! Prečo by sme mali bojovať aj za ten druhý!-
-Vypadni Strážkyňa!-
Ozývalo sa odvšadiaľ.
Srdce mi búchalo hrozne rýchlo. V tom som vedela, že je tu. Hlavu som zdvihla a pozrela som na jednu zo skál. Bol tam on, v dračej podobe.
-Ľutujeme Strážkyňa, ale nemáme ako pomôcť. A teraz prosím ťa, odíď,- ozval sa drak mocným hlasom a zaliezol naspäť do brlohu.