-Sukynsyn! Najprv zabijem teba a potom si to vybavím tuto,- zasyčal.

Postavil sa a pravá päsť mu vystrelila smerom k čiernému plášťu.
Chlap v plášti sa ruke vyhol predklonom. V momente sa na päte otočil, schmatol mu ruku a vykrivil mu ju o jeho chrbát.
Opilec zasyčal od bolesti. Chlapi, ktorí stáli za ním vytasili meče.
Jeden z nich mi čepeľ priložil k bruchu.
Strpla som.
-Pusť ho! Inak ju prebodnem,- zvrieskol.
-Ale noták páni,načo by vám bola mŕtva?- pousmial sa a pustil opilca.
Ten si ponadával a postavil sa za tých dvoch.
-Teraz vypadneš a necháš nás tu,-chytal si ruku opilec.
-Opýtali ste sa ma vôbec, či mám o vás záujem?- zdvihla som obočie a pousmiala som sa.
-Nemáš na výber zlatko,-slizky sa usmial chlap ktorý nadomnou držal meč.
Schmatol ma za ruku a pritiahol k sebe.
-Asi neviete s kým máte tú česť,- povedala som už vážnym hlasom.
-Bude to asi dcéra neakej suky,- zasmial sa druhý.
-Volám sa Samantha a som Strážkyňa Živlov!- povedal som prísne.
Začala som cítiť v sebe adrenalín. Schytila som ruku toho, ktorý ma držal. Neisto chcel cuknúť ale nepodarilo sa mu vymaniť z môjho zovretia.
Vzduch! Okná sa začali otvárať a zatvárať. Všetci stuhli.
Moje oči začali svietiť na modro.
Moje telo začalo byť chladné. Postupne sa chlad rozlial po celom tele až cez moje ruky presiahol do tela chlapa.
-Pprosím prestaň!- zakňučal.
Neprestala som. Nechcela som ho zabiť, iba poučiť aby podobné veci už neskúšal.
Ruka mu od zimy tak stuhla, že keď som prestala a pustila ho, nevedel s ňou vôbec pohnúť.
Jeho kamaráti priskočili k nemu a dívali sa na zmrznutú ruku.
-Necítim si ruku! Necítim si ruku!- zjapal od zúfalstva.
Mávla som rukou. Oheň! Jeho ruka postupne začala dostávať farbu a on pomaly začal cítiť každý sval.
-Odpusťte nám strážkyňa,- zvýskli od strachu a padli na kolená,- Nevedeli sme.-
-Zmiznite. Mali by ste sa hanbiť,- odfrkla som a otočila som sa k pultu, kde ma už čakalo jedlo a pivo.
Odhladu sa mi už ozývalo aj v bruchu. Pustila som sa teda do jedla.
Zboku si ku mne sadol muž v plášti.
-To bolo úžasné, vidím, že sa vieš obrániť aj sama,- žasol.
-Ďakujem, stálo ma to energiu a tak by som sa rada v kľude najedla,- odbila som ho.
-Volám sa Wick,- predstavil sa .
Pozrela som sa napravo, kde sedel. Svoju kapucňu si dal dole a mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Bol ešte mladý, určite o dva roky mladší odomňa.
-Samantha, teší ma,- usmiala som sa.
-Ako dlho ťa Strážkyňa učila? A ako ťa našla?!- vyvalil na mňa otázky.
-Počuj Wick, nezdôverujem sa cudzím ľuďom, prepáč,- nadýchla som sa a vydýchla.
-Dobre tak teda, nehľadáš strážcu? Alebo poskoka? Prosím. Som veľmi dobrý. Viem čítať aj písať. Viem založiť oheň a dobre variť. Doma ma naučili loviť a som dobrý v šerme. Zober ma zo sebou prosím,- hučal do mňa.
Pomaly ale isto mi na tvári vrela žila od nervov , či mi ešte niekedy dá pokoj.
-Radšej chodím sama. Nikto ma nezdržuje,- snažila som sa ho odbiť.
-Ideš teraz na neakú výpravu?- pýtal sa zvedavo.
-Nebudem sa ti spovedať,- prekrútila som očami.
-Poznám širokú krajinu. Môžem ti byť nápomocný,- snažil sa ďalej.
-Tú poznám aj ja,- zaklamala som.
-Mám zaplatenú izbu na dnes,- dobiedzal ďalej.
Odpila som si z piva.
-Máš izbu?- pozrela som naňho uprene.
-Aano,- zakoktal.
-Tak fajn, platí. Ale spíš na zemi!- zdvihla som sa zo stoličky a namierila som si to ku schodisku. On neváhal a upaľoval za mnou.
Vyšli sme na poschodie.
-Druhé dvere vľavo,-oznámil a predbehol ma aby mohol skôr otvoriť dvere.
Izba nebola žiadny luxus, no stále lepšie ako nič.
V strede izby bola posteľ a na druhej strane bola veľká skriňa vedľa ktorej bol vchod do kúpeľne.
Hodila som si batoh na posteľ a šla do kúpeľne opláchnuť si tvár.
-Takže kedy vyrážame?- nadšene prehodil Wick.
-Keď sa vyspíme,- okríkla som sa z kúpeľne.
Nemala som v pláne aby šiel somnou. Rozhodla som sa vstať skoro ráno a jednoducho sa vypariť.
Ľahla som si na posteľ. Wickovi som hodila perinu a vankúš aby nespal na tvrdej zemi. Zatvorila som oči a v okamihu som zaspala.

Prebudila som sa skoro ráno. Rozlepila som oči a pozerala sa po izbe. Wick tam nebol. Fajn, asi nakoniec aj odišiel preč. Aspoň sa nenápadne vyparím. Rozhodla som sa ísť oknom, pretože by ma v hostinci mohol prichytiť, že odchádzam.
Otvorila som okno a vykukla von. Nebola to veľká výška. Nič čo by som nezvládla. Hodila som batoh na zem a už aj som skočila. Dopadla som na dve.
Schmatla som batoh a šla okolo hostinca.
-Dobre ráno Samantha! Vidím, že si už hore. Ale predbehol som ťa. Šiel som nám kúpiť neaké dobré jedlo na cestu,- nadšene sa za mnou ozval Wickov hlas.
Trhlo mnou, pretože som sa zľakla.
-Do riti! Vydesil si ma!-
-Prepáč nechcel som. Zohnal som ešte dva kone aby sa nám šlo príjemnejšie a rýchlejšie,- veselo zapriadol.
Povzdychla som si. Asi sa ho naozaj nezbavím. Pregúľala som očami.
-Kde sú kone?-
-Za rohom. Idem pre ne.-
Ja sa ho už asi naozaj, naozaj...nezbavím...pomyslela som si.
Po chvíli sa vrátil aj s dvomi krásnymi tátošmi.
-Tak,kam máme namierené?-vzrušene sa opýtal.
-Dračie hory,-prehodila som pokojne s úsmevom.
-Ddračie hory?-zarazil sa.
-Áno, mám tam nevybavené účty.-
-Ale, veď tam žijú draky. Je to dračie kráľovstvo, to je samovražda,-preglgol.
-Nemusíš ísť somnou,- dúfajúc, že odmietne cestu som mu odpovedala.
Zamračene pozeralpred seba no zo sekundy na sekundu sa jeho tvár zmenila na opäť hyperaktívneho mladého chlapca a ja som hneď vedela, že prijíma túto ponuku na samovraždu.
-Výzvu prijímam! Som skúmač a Dračie hory budú o krok k cieľu prebádať celý svet!- zajasal a vyskočil na koňa.
Prekrútila som očami a vysadla na toho svojho tiež....
-Draci bojte sa! Práve vás idú dobyť vždy odhodlaný Wick so Spojeného kráľovstva Mejlindoru a Strážkyňa Živlov nebojácna Samantha! Hejja!-zavelil koňovi a kopol ho do slabín.
Kôň sa splašil a jeho zo seba skopol.
Musela som sa zasmiať.
-V jazdeni ešte zručný niesom,-dodal a šiel za koňom.
A tak sa naša výprava započala.