Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

časť 5.

V sekunde sme sa objavili Mejlindore.
-Naozaj! Prisahám...Zmenila som sa,- dala si ruku na srdce.
-To ti neuverím, až kým nedôjdeme za Willom a on ti neprečíta myšlienky.-
Bez zaklopania som sa v nervoch vrútila dnu k Willovi. To čo som tam uvidela, som uvidieť nikdy nechcela.

-Samantha!!!! Nevieš klopať?!-zvrieskol.
Bol v posteli s neakým ....dievčaťom...

-Fuuuj nechutné,- uštipačne prehodila Kaizen.
-Čo tá tu robí?!- ihneď vstal.

-Vieš čo? Počkáme ťa pred dverami,- navrhla som.
Po chvíli sa objavil.
-Tak čo tu robí!?- otvoril dvere a vyšiel.
-Prichádzam v mieri,- ruky dala pred seba a zasmiala sa.
-Prečítaj jej myšlienky. Kaizen povedz to, čo si povedala mne predchvíľou,- prikázala som jej.
-Zmenila som sa, chcem pomôcť. Už nerobím zle,- zagúľala očami.
-Hovorí pravdu, i keď niečo tu je,- dohovoril Will.
-S čím nám chceš pomôcť?!- pozrel sa na ňu.
-Ona....- hľadala som správne slová.

......

O hodinu neskôr v korunnej sále, kde sme sa stretli všetci. Emily,Jack,Will,môj otec,Thef,Erik a dvaja kráľovia, trpaslíčej ríše a ríše nočných elfov.

-Urobila si čo?!- zvrieskla zúfalo Emily.
-Ták trochu som bola ešte stále nahnevaná za to, že tuto Samantha mi očarovala brata, zmarila všetky moje plány, ja som prehrala, zbavili ste ma čiastočne schopností, až som napokon pomocou zbytkových schopností, odomkla bránu z podsvetia jednému pánovi, ktorí je omnoho starší, skúsenejší a silnejší ako som ja. A tak neako som ho vpustila do ľudského sveta,- zaškerila sa nevinne,- Ja viem, bola to hlúposť priznávam sa mrzí ma to,- obkecávála Kaizen.

Ztrhla sa hádka medzi všetkými. Stuhnuton som pozerala na ostatných.
-Hej!- zvrieskla som po chvíli.
Všetky oči sa upriamili na mňa.
-Nemôžeme sa hádať. S touto vecou už nič nespravíme. Musíme nájsť spôsob ako sa ho zbaviť,- ukľudňovala som všetkých.
-Ale zlatíčko, Kaizen opäť ide proti svetu. Musíme ju potrestať,- vysvetľoval mi otec.
-Will jej čítal myšlienky. Áno,opäť spravila hlúposť, no naozaj to tento krát ľutuje,- obraňovala som ju.
-Nemôžem uveriť, že si sa ma zastala,- rozžiarili sa oči Kaizen.
-Ani ja. Myslela som si, že budeš na strane kráľovstva a Mejlindoru. A v neposlednom rade, na strane tvojej najlepšej kamarátky,- zalomila rukami Emily.
-Em! Musíš byť objektívna!-skočil nám do dialógu Will.
-Najprv však musím podotknúť, s kým budeme mať tú česť sa stretnúť. Lewario,- sklopila som zrak.
-To si prehnala Kaizen!- zvrešťala Emily.
Zasa sa začala bezhlavá hádka medzi všetkými.
-Skôr,- zvýšila hlas Kaizen a upriamila na seba pozornosť,- Ako sa bude snažiť podmaniť si svet, pôjde po svojích starých známych. Bude chcieť zabiť štyroch mágov aby nadobudol rovnaké schopnosti ako Strážkyňa. Ak by sa mu to podarilo bude to už len medzi ním a tebou Samantha.-
-Stráže! Okamžite ju vyžente za hranice! Neopováž sa sem nabudúce už ani len vkročiť! Pretože ťa vlastnoručne zabijem!- zvrieskla Emily.
Stráže v momente schytili  Kaizen. Tá však bola rychlejšia a skočila ku mne.
-Viem, že máte medzi sebou veľké puto! Srdce ťa za ním zavedie. On ti pomôže! Musí!- v sekunde boli stráže pri nej a už ju niesli preč.
-Musím ísť,- skonštatovala som.
-Kam ideš?!-zapišťala Emily,- Máš byť tu! Chrániť svoj ľud!-
-To sa aj chystám urobiť. Nebudem tu sedieť a vyčkávať kým zabije všetkých mágov.-
-Čo máme robiť my?- spýtal sa ma láskavo otec.
-Pripravte sa na vojnu,- preglgla som.
Otcovi skamenel výraz. Prišiel ku mne a pobozkal ma na čelo.
-Dávaj si pozor.-
Prikývla som a odišla z miestnosti.

Po necelej hodine som bola zbalená. Rozhodla som sa ísť sama. Predsa som za to, že utiekol mohla ja.
Ja si ťa nájdem, pomyslela som.
Ani ma neprekvapilo, že som žiaden jeho pocit necítila.
Všetky veci som mala nahádzané do batoha a spokojne som odišla.
Kam vlastne pôjdem?
Mala som však tušenie. Keď odchádzal, bol premenení na draka.
Možno by sa nachádzal v Južnejších krajinách drakov.
Vydám sa teda na juh. Prešla som popri kráľovských hradbách smerom von z mesta.
Netrvalo dlho a ocitla som sa v neďalekom lese za mestom, úplne sama.
Za posledné roky som sa naučila dosť mágie, ktorá by mi pri prežití mala pomôcť. Nemala som však dostatok času.
Ucítila som smútok.
Eddie? Pomyslela som.
Nič. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.
Prechádzala som lesom celú večnosť a napkon sa aj zotmelo. Rozhodla som sa teda ísť spať. Vytvorila som okolo seba ochrannú bariéru a zatvorila oči.
Zdálo sa mi to ako pár sekúnd, čo som zadriemala a hneď ma zobudil divný zvuk.
Nie strašidelný, skôr tajomný a jemný. Čosi v diaľke sa mihlo. V pokľaku som to sledovala.
Niečo za stromom svietilo jasne modro. Rozhodla som sa to ísť preskúmať. Zašla som až za strom.
-To sú len blúdičky,- odfúkla som si.
Blúdičky, sú modré svetielka, ktoré vás zavedú tam po čom najviac ....
Svetielko sa premiestnilo ďalej a ďalej. Vznášalo sa preč odomňa.
Rozbehla som sa za ním. Môže ma samo doviezť tam, kam potrebujem.
Vzduch! Povzniesla som sa a letela za svetielkom, pretože bolo čoraz rýchlejšie.
Odrazu sa vyparilo.
Je tu?
Eddie, počuješ ma? Nič.
Odkryla som vetvičku. Oproti mne stál veľký hostinec z ktorého sa ozývali hlasy. Pomaly som kráčala k nemu. Nevedela som, že tu niečo také máme.
Svoj plášť som si upravila a na hlavu som si dala kapucňu.
Zovrela som v ruke kľučku a pomaly stlačila.
Odrazu som pocítila vôňu jedla, alkoholu spojenú s potom ožrancov.
Určite tu budú mať voľnú izbu.
Prešla som až k pultu, kde čapovala pivo staršia žena s bujným poprsím.
-Lequis Varenui,- pozdravila som a sadla som si na barovú stoličku.
-Lequis Zontrei,- odzdravila žena a premeriala si ma pohľadom,- Čo hľadáš tak neskoro v noci tu v temnom lese dievča?-
-Pravdupovediac, zrejme mäkkú posteľ,jedlo a pitie,- odpovedala som.
-Napitie máme iba pivo a na jedenie chlieb s kuracím stehnom,- spýtavo sa na mňa pozrela.
Prikývla som,- Môže byť. Ďakujem.-
-A pravdupovediac, nemám voľnú posteľ, je mi to ľúto. Poslednú som odovzdala pred hodinou,- letmo odvrkla popri čapovaniu piva.
-To nič. Aj tak ďakujem,-usmiala som sa trpko.
-Môžeš spať somnou srdiečko,- ozval pripitý slizký hlas spoza stolov hneď za mnou.
Otočila som sa . Chcela som vedieť, kto si neodpustil takúto poznámku.
Na jednej zo stoličiek sedel muž. Nemal iba slizký hlas ale aj výraz. Celý čas ma vyzliekam pohľadom. Zamračila som sa. Bol nechutný.
Jeho spolusediaci boli taktiež v nie príliš triezvom stave. Taktiež nechutní, starí chlípnici.
-Takže platí?- žmurkol na mňa.
Pocítila som oheň ako mi prúdi v žilách.
-Robert nechaj ju, to je už dnes piata ženská. Už sa konečne zmier s tým, že tvoj vták sa ti postupne vysuší a ty si už do smrti nevzrneš,- odpovedal neaký chlap zahalený v čiernom plášti, ktorý sedel o štyri stoličky vedľa mňa pri pulte. Zvláštne. Nevšimla som si ho doteraz.
-Čo si to povedal?- starý chlípnik vstal.
Postavili sa aj ďalší traja chlapi za jeho stolom.
-Je to tak. Už si nezašukáš,- pobavene povedal chlapík v plášti.
Pousmiala som sa . Bavila som sa na tých ožranoch.
-Hlavne mi tu nič nerozbite. Všetko čo zničíte mi pekne zaplatíte,- upozorňovala hostinská.
-Neboj sa Maggie, ten starček nevie ani stáť. Nič nehrozí,- cítila som, že sa taktiež bavil.
Stále som bola otočená chrbtom k pultu a on zasa opačne.
-Je ti niečo vtipné slečinka?! Dnes pôjdeš prvá ty! A všetci sa na tebe vystriedame,- posunul stôl a neisto kráčal smerom ku pultu.
Už bol len jeden krok odomňa. Bol tak blízko, že som cítila smrad z jeho úst. Prišlo mi nevoľno.
-Ja ti ukážem, ako na to,- vyceril žlté zuby.
Chytil ma za pravé rameno. Hneď vzápätí vystrelila palica od čierneho plášta smerom k môjmu ramenu a plesla ho po ruke. Trhlo mnou, pretože to bol silný náraz ale nebolelo ma to.
-Sukynsyn! Najprv zabijem teba a potom si to vybavím tuto,- zasyčal.

Po dlhom čase opäť...viete maturity a tak.. budem sa snažiť pridávať častejšie, taktiež som ešte nedokončila korekciu prvej časti...

Chcem však vedieť vaš názor, či sa vám to páči a všetko čo vás napadne tak neváhajte! 😊

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro