-Dobre ráno spiaca princezná,- pozdravila ma Kaizen keď som vošla do kuchyne.
-Čo to robíš?-
-Robím nám kávu.-
Prišla som ku zapnutej kanvici a vypla ju.
Naliala vodu do hrnčekov. Oheň! Po pár sekundách bola voda takmer v bode varu.
-Husté,- zobrala si pohárik.
-A šetrné,-šla som do chladničky a vybrala mlieko.
-Tak, čo budeme dnes robiť?- opýtala sa Kaizen.
-Rob si čo chceš. Ja musím o hodinu do roboty.-
-Super. Tak pôjdem s tebou,- pokrčila plecami.
-Nie nepôjdeš,- odfrkla som.
-Prečo nie? Môžem ti pomôcť,- odmlčala sa nachvíľu,- Nemám kam ísť ale dobre niečo si už snáď nájdem,- povedala smutno a sklonila hlavu.
-Fajn! Ale ničoho sa nedotkneš, budeš sedieť na zadku a čítať si noviny!-prikázala som.
Prikývla.
Mlieko som naliala do misky a nasypala som do nej nesquik.
Sadla som si za stôl a zjedla svoje raňajky.
Odchadzajúc som sa jej prihovorila.
-Daj si čo chceš. Ja idem do sprchy. O polhodinu odchádzame.-
Odišla som.
Po sprche som sa obliekla.
-Poď papať Stella,- brala som ju na ruky a zaniesla k miske plnej jedla pre mačky.
Kaizen ma celý čas pozorovala.
-Poď lebo nestihnem otvoriť v čas,- vyzvala som ju.
Obuli sme sa vyšli z bytu.
Prechádzali sme ulicami.
-Dnes je príjemne teplo,- skonštatovala.
-Uhm.-
Po chvíli sme boli v kaviarni. Odomkla som a spravila obvyklú rutinu.
Kaizen si sadla k poslednému stolu a pozeravala von oknom.
Prišli prvý zákazníci. Starý manželský pár.
Priniesla som im to čo stále. Umývala som poháre ktoré mi zostali od včera. Postupne chodili ďalší a ďalší ľudia. Keď som obslúžila všetkých vrátila som sa k riadu. Pozrela som na Kaizen, ktorá naďalej pozerala von oknom.
Povzdychla som si.
Zobrala som hrnček a urobila doňho horúcu čokoládu. Zobrala som hrnček spolu s novinami s inzerátmi o bývaní a robote  a šla ku Kaizen.
Dala som jej to všetko na stôl. Pozrela na mňa prekvapene.
-To si nemusela. Ďakujem.-
O dvanástej sme sa boli najesť v mojej obľúbenej činskej reštaurácií a potom sme sa opäť vrátili do kaviarne.
Na moje prekvapenie sa môj profesor vôbec neukázal.
Celé doobedie zbehlo rýchlo vďaka návalu ľudí.
Keď som zdravila posledných ľudí otočila som sa na miesto, kde mala sedieť Kaizen,ktorá tam však nebola.
Obzrela som sa po kaviarni. Bola za pultom a umývala poháre.
-Čo to robíš?-podozrievavo som sa na ňu pozrela.
-Pomáham.-
Už som šla dvere zatvoriť a vynadať jej, keď v tom vošla do kaviarne paní,ktorá kaviareň viedla.
-Dobrý deň. Aká ...nečakaná návšteva,- vystrúhala som nervóznu grimasu.
Pozdravila sa slušne a vošla dnu.
-Prišla som neohlásene, pozrieť sa na chod mojej kaviarne,- hovorila pomaly,v tom sa pozrela na Kaizen za pultom,- Samantha kto to je?-
Sakra. Bude zle.
-Volám sa Kaizen. Len som pomáhala Samanthe s pohármi,- vysvetľovala.
-Takže výpomoc?-zatvárila sa vážne.
V tom ale povolila tvár a usmiala sa.
-To je vynikajúce! Začínaš zajtra spolu so Samanthou. Máš už neaké skúsenosti?-
-Jja, robila som ako čašníčka,- natešene odpovedala.
Neveriacky som sa na obe pozrela. To snáď nemyslia vážne!?
-Ďakujem Vám,- natešene zajasala.
-Tak ja idem. Poupratujte tu. Pekný večer obom,- rozlúčila sa a odišla.
Celý čas som stál pri dverách ako obarená vodou.
-Čo sa ti stalo? Vyzeráš akokeby si videla ducha,- nechápala.
-Prečo mi lezieš do života? Najprv ubytovanie, teraz práca?!-
-Je to len dočasné,- vysvetľovala.
Upratali sme spoločne a odišli naspäť domov.
Kaizen navarila večeru.
-Fíha! Je to otrávené?- podpichla som ju.
-Hahaha,- ironicky odfrkla.
Zobrala som si tanier s jedlom a zjedla ten jej výtvor. Bolo to ku podivu dobré.
Po jedle som bola taká unavená, že som hneď aj zaspala.

-Budíček! Zaspali sme,- triasla mnou Kaizen.
-Kaizen vypadni z mojej izby, lebo ťa premením na ľadový cencúľ!-hrozila som jej.
-Samantha!! Zaspali sme! Musíme hneď do roboty!- triasla mnou ešte viac.
-Čo?- pootvorila som oko,- Čože? Zaspali? Preboha!-
Strhla som sa a vyskočila z postele. Zasmiala sa nad tým. Rýchlo som si zobrala čisté spodné prádlo a obliekla sa. Kraťasy a obyčajné čierné tričko.
-Spravila som raňajky,-oznámila.
-Fú aspoň najesť sa stihnem,- vzdychla som si.
Potom som si však spomenula, že som nedala jesť Stelle. Postavila som sa zo stoličky.
-Pokojne seď. Stella už papala,- pokojne dodala skôr než si odhryzla z hrianky.
-Oukej. Tak ďakujem,- nechápavo som si sadla a dojedla raňajky.
Zobrala som kľúče, kabelku mobil a potrebné veci. Obuli sme sa a šli do práce.
V robote som Kaizen dala čistú zásteru.
Povedala som jej aby obslúžila manželský pár a celý čas som ju pozorovala.
Šlo jej to.
V tom vošiel dovnútra chlapec. Bol to Mathew. Akonáhle ma uvidel rozžiarili sa mu oči a doširoka sa usmial. Šiel si sadnúť k jednému zo stolov.
Ach bože.
-Kaizen? Môžeš ho prosím ťa obslúžiť?-poprosila som ju.
-Je to tvoj zákazník,- uškrnula sa.
Vedela , že ho obslúžiť nechcem. Z hlboka som sa nadýchla a vzala tacku.
-Ahoj. Čo ti prinesiem?- pozdravila som ho.
-Kávu bez mlieka a k tomu máslový croissant,- poprosil,- Nemôžem ťa na niečo pozvať?-
-Som v robote.-
-A čo po robote?-usmial sa.
-A čo tak vôbec?-ironicky som mu úsmev vrátila.
Zasmial sa.
-Si zlatá, keď si neprijemná,- vyšli mu z úst.
Zahryzla som si do pery.
-Káva bez mlieka a máslový croissant. Bude to všetko?-
-Áno,- pousmial sa.
-Oukéj.-
Otočila som sa na päte a kráčala preč k baru.
-Balil ťa.-
-Môžeš prestať?- otrávene som povedala.
-Páčiš sa mu. A je sladký! Choď s ním niekam!-
Zaliala som kávu a zohrievala croissant.
-Neučili ťa rodičia, že počúvať rozhovor druhých je neslušne?-vyprskla som.
Položila som kávu a croissant na tácku.
Sklopila hlavu a povedala po tichu.
-Ja s Eddiem sme nikdy nepoznali svojích rodičov. Žili sme jeden pre druhého,- zobrala tácku a šla k Mathewovi, kde mu to položila na stôl.
Ako prišla naspäť ospravedlnila som sa.
-To nič..Ja len, nikdy som nemala takúto príležitosť a je to len posedenie. Nič viac. Neodmietla by som,- povedala smutne a vrátila sa k riadom.
-Tak fajn!-
Prešla som k stolu kde sedel Mathew. Sadla si oproti nemu.
Zdvihol oči od kávy a hľadel mi rovno cez oči až do duše.
-Čože čože?- zaškeril sa.
-To...pozvanie,- opatrne som vyslovila,- stále platí?-
-Jasné! Môže to byť zajtra o siedmej večer? Kino?- opýtal sa milo.
Bože. Starý otrepaný zvyk ísť na rande do kina.
-Čo tak divadlo?- pousmiala som sa.
-Večera?-prižmúril oči.
-Prechádzka?-
-Lunapark?-
-Strelnica?-
-Strelnica? Mám byť tvojím terčom?- zamračil sa.
-Lukostreľba,- vysvetlila som.
-V tom prípade budem veľmi rád tvojou obeťou amorovho šípu,- vyplazila jazyk a hneď na to sa sladko usmial.
Prekrútila som očami a šla k pultu ku Kaizen, ktorá zrejme všetko počula.