Po robote som sa zastavila v škole na dvojhodinovú prednášku o psychológií, k danému profesorovi.
-Tak, na dnešok je to všetko. Uvidíme sa pozajtra a čakám, že urobíte tú slohovú prácu na tému: Najsilnejšie puto medzi osobami,- dohovoril posledné vety profesor.
Všetci sa začali zdvihať na odchod.
Zobrala som si zošity do ruky, vstala som a poberala sa ku východu.
Vyšla som na hlavnú chodbu kde sa to len mlelo študentmi. Nikoho som nepoznala. Nemala som ani záujem.
Bola som už takmer pri východe keď do mňa niekti vrazil a mne z rúk vypadli všetky zošity.
-Prepáč mi to, ponáhľal som sa,- ozval sa mužský hlas.
-To nič,- odvrkla som a zohla som po učebnice.
Typickí študenti. Bezohľadní, namyslení. Starajú sa len o seba a nehľadia ani len pred seba.
-Počkaj pomôžem ti,- predbehol ma ten chlapec.
Spoločne sme pozbierali zošity a postavili sa.
Uvidela som ho prvý krát. Svalnatejší chlapec s príjemným úsmevom. Mal svetlohnedé vlasy a modré oči.
-Ešte raz sa ospravedlňujem,-podal mi zošit.
-To je v poriadku,- prijala som.
Chvíľu sme si len hľadeli do očí. Potom som si však uvedomila, čo robím a zažmurkala som. Prebrala som sa. Samantha! Musíš ísť domov!
-Umm, tak ja už pôjdem. Maj sa,- vyhrkla som rýchlo a otočila sa na päte.
Šla som čo najrýchlejším krokom ku dverám. Už som ich šla potlačiť, keď sa za mnou ozval.
-Volám sa Mathew,- nervózne zakričal.
-Teší ma Mathew,- otočila som sa naňho a vykročila z dverí.
Hoc bol príťažlivý, žiadní chlapci ma nezaujímali.

Odomkla som dvere na byte a v momente som bola doma. Pri dverách ma privítala moja chlpatá spoločníčka Stella. Poškrabkala som ju za úškom a ona hneď začala priazť.
Bola som hrozne hladná a tak som si narýchlo urobila cestoviny s tuniakovou omáčkou. Delikatesa. Sadla si pred televízor a pozerala film.
Zazvonil mi mobil. Natiahla som sa poňho a zdvihla. Bol to Erik.
-Čau Erik!- natešene som ho pozdravila.
-Ahoj! Ako sa máš?-
-Celkom to ujde,len som unavená pocelom dni. A čo vy? Ako sa máte?-
-Čochvíľa budeme traja! Tak mi napadlo, neprišla by si cez víkend za nami? Pozrieť nás?-
-Jasné veľmi rada. Tak voláme si ano?-
-Super tešíme sa!-
-Aj ja. Pozdravuj Thef.-
-Odkážem.-
Položila som. Aspoň jedno pozitívum na dnešok. Vyložila som si nohy na stôl pred sebou. Prepínala som kanály, keď niekto zabúchal.
Kto môže klopať takto večer?!
Prešla som k dverám a pozrela sa cez kukátko. Bola to Kaizen.
-Vypadni!-skričala som cez dvere.
-Prosím otvor,- doprosovala sa.
-Nie! Choď preč! A vôbec, odkiaľ máš moju adresu?!-
-Prosím. Chcú ma zabiť,- búchala na dvere.
-Kaizen, všetci ľudia čo poznáš ťa chcú zabiť, nieje na tom nič zvláštne,- chvíľu som váhala a rozhodovala sa, či ju vpustím dnu alebo poslúchnem profesora.
Ale ako ma učili: priateľa si drž blízko a nepriateľa ešte bližšie.
Nemá takmer žiadne schopnosti. Pokusí sa o niečo, bude premenená na popol.
Prekrútila som oči. Povzdychla som si, otvoril dvere a ukázala Kaizen, že má ísť dnu.
Šla rovno do obývačky.
-Páni. Máš to tu pekné,- zajasala.
-Môžeš prejsť k veci? Kto ťa chce zabiť?-
-Nepustila by si ma dnu,- povedala nervózne,- Prosím. Nemám kde spať. Prišla som o všetko. Prosím ťa ako Eddieho sestra,- vravela vážne.
-Odkedy si taká milá?- zdvihla som neveriacky obočie.
-No ták Samantha, ver mi. Viem, že sme sa nezoznámili v najlepších podmienkach,- povedala opatrne,- Ale môžeme to napraviť nie?-
Natiahla ruku ako by sa chcela zoznámiť.
Pozerala som na ňu nehybne či si robí srandu.
-Nie? Tak dobre,- ruku si dala opäť k telu a hopsla na sedačku.
Stála som v chodbe a pozorvala ju.
-Nemáš niečo na jedenie? Som trochu hladná,- prehodila po chvíli.
To ma takto bude otravovať dlho? Pomyslela som si.
Prešla som do kuchyne a nabrala som jej do misky cestoviny.
Šla som do obývačky.
-Takže, ako dlho ma mieniš oxidovať?-
-Nechaj ma u seba mesiac a vypadnem,- zobrala si misku a vidličku.
-Prosím? To ani náhodou. Deň!-
-Dva týždne,- prosikala.
-Štyri dni.-
-Týždeň. Pre Eddieho,- urobila smutné oči.
-Fajn! Týždeň! Ani o deň viac. Vyvedieš niečo a zabijem ťa,- pohrozila som jej.
-Moje schopnosti sú slabé. Ledva pohnem vázou. Nič nespravím. Viem, že mi nedôveruješ. Ale som ti naozaj vďačná a ďakujem.-
Vyvalila som oči a skoro sa udusila,- Ty ďakuješ? Mocná neporaziteľná vládkyňa sveta Kaizen, Temná paní mi ďakuje,- zasmiala som sa.
-Fajn rob si vtipy,- odvrátila zrak.
-Takže...,- začala som konverzáciu,-Čo si robila po tom, čo sme ťa porazili?-
Chcela som to vedieť. Ešte stále som jej nedôverovala. A ak bola dva roky tu. Ako to, že si ešte nenašla bývanie, robotu. Ak sa zmenila.... Čož podľa mňa pravda nie je. Musí za tým niečo byť.
-Šla som preč. Našla som cestu z Mejlindoru a objavila sa priamo tu. V New Yorku. Bola som chvíľu na ulici, keď si ma všimol jeden pán a zobral k sebe. Ja som mu pomohla, no on ma oklamal. Zistila som to až prineskoro a tak som bežala preč od neho. Keď som ťa nadránom uvidela ako otváraš kaviareň, vedela som, že mi pomôžeš,- dojedla jedlo a položila misku na stôl.
-Čo je zač ten chlap? A čo ti urobil?- chcela som zistiť.
-Ddohodil mi jednu robotu. V bare ako čašníčka, no a vysvitlo, že som mala robiť aj niečo iné. Najprv to vyzeralo ako ..umm,- zamyslela sa,- nevinné dotyky a potom...potom som zistila ...čo je zač. Tak ano.-
Odvrátila zrak.
-Tak...Ideme spať?- napokon sa mi pozrela do očí a navrhla.
Zmráštila som obočie lebo to čo vravela, mi nesedelo.
-Áno.-
-Tak kde budem spať?-
-Tu. Zoznám sa. Kaizen toto je gauč, gauč toto je Kaizen. Dobrú noc,- povedala som otrávene.
Pri odchode som zo skrine zobrala deku a hodila ju po nej.
-Ták vďaka,- povedala s úsmevom.
Zhlboka som sa nadýchla a šla do svojej izby.
Ľahla som si na posteľ a hneď som zaspala.

Ahojte! Tak ako sa vám pozdáva táto kapitolka? Čo si myslíte ? Naozaj sa zmenila Kaizen? Alebo máte aj iné otázky? Budem rada za každú hviezdičku ale hlavne za váš názor :) pekný večer!:)