Princezná Twilight mnohé noci nespala. Výčitky svedomia ju priklincovávali ku jemnej hmle krúžiacej v jednom z početných bohato zdobených zrdkadiel. S obavami a záujmom hľadela do obrazu, ktorý sa matne vynáral spoza šedých obláčikov. Pozorovala, ako malá modrá pegaska bojuje o svoj život, ako sa dobitá vracia z lesa Everfree, ako ju zelená jednorožka v mágii tresne o stenu. Slzy sa stali už samozrejmosťou, kopytami si zakrýva ústa, aby nevykríkla. Vlasy sa jej rozstrapatili a tak pokazili Galantin komplikovaný účes. Tušila, že nadšená z toho nebude, a bude pekne sarkastická a nepríjemná, ale vedela, že pestúnku, kaderníčku a módnu poradkyňu (pre ňu, Flasha, dvojčatká a dieťatko v jej brušku) v jednom nikde nenájde.
Manžel síce princeznú upozorňoval, aby sa zbytočne nestresovala, hlavne keď je tehotná, ale Twilight nedokázala odolať. V odraze jej očí sa mykalo hmle stonajúce žriebätko, žiara. Alicornke sa spriečila srsť, slzy znásobili svoj objem a kopýtka musela pritlačiť k ústam o niečo pevnejšie, ako mala v pláne. Pred ňou stál malý wolfpony, vydesený a skuvíňajúci. Zatvorila svoje fialové oči. Nedokázala sa na to viac dívať.
,,Mami?"
Fialová alicornka sa preľaknuto otočila smerom za detským, no hlbším hláskom, a zbadala malú alicornku s načervením po kopytách, krídlach a rohu, strapatou tmavomodro - čiernou hrivou a žiariacimi hviezdami. Ani ich pomerne veľký objem nezabránil šíreniu svetla zo stredu hlavy v tvare mesiaca.
,,Moonfire, zlatíčko, čo tu robíš?"
Štvorročná Moonfire na ňu vrhla svoj nevinný a preľaknutý pohľad sprostredkovaný jedným tmavomodrým a druhým fialovým okom.
,,Počula som ťa vzlykať."
Twilight Sparkle sa pri pohľade na jej dcéru roztopilo srdce.
,,Znova si nemohla spať?"
Moonfire potriasla hlavou, ukazujúc súhlas.
Princezná vedela prečo. Vie, že energiu nezíska zo spánku, získa ju z noci. Vždy to vedela, ale bála sa čokoľvek urobiť. Aj keď je s ňou spojená istým materinským pudom, stále niekde v hĺbke topí pocit, že to dieťa nieje jej.
,,Čítala si si? Prezradíš mi, čo?"
Moonfire prikývla s veľkým entuziazmom , priam chorobným nadšením.
,,Čítala som Teórie Starswilla Beardeda, ich pravdivosť či dôsledky a román Okrídlené tajomstvo."
Princezná, zvyklá na to, že jej štvorročné dieťa číta knihy, ktorým mala problém porozumieť aj ona v dospelosti sa milo a materinsky usmiala.
,,Rozumela si všetkému?"
Žriebä sa nenápadne zapýrilo.
,,Nie vždy. Niektoré slová nepoznám..."
Princezná zahrabla svojim fialovým kopytom do kobylkinej jemnej hrivy, kľakla si do výšky detských rozdienych očí a usmiala sa.
,,To nevadí. Nechaj, nech ťa slová zaplavujú ako hudba..."
Malé dieťatko sa s nevinnosťou usmialo. Rumenec sa s líčok vytratil a srsť nadobudla svoj obvyklý sivastý odtieň.
Matke niečo prebleslo mysľou. Náhle volanie. Volanie Luny. Zvuk kvalitovo pripomínal niekoľkonásobnú ozvenu v útlej tmavej jaskyni, no nepotrebovala význam slov, vedela, o čo Luna znova žiada. Tušila, že už musí. Matka čaká. ,,Mami?"
Twilight vzala do kopýt náhrdelník v tvare štvrť mesiaca, tmavšieho ako tieň. Bol nabitý kúzlom, schovaným v obsidiánovo - diamantových útrobách. Zvláštne na tomto diamante, rozdelenom na polovicu bolo, že nik nepoznal jeho pôvod - diamantom sa nazýval len pre vonkajšiu podobnosť, očarujúci lesk a krásu. Fialovým kopytom prevesila náhrdelník okolo malého Moonfireinho kŕčku, s ktorým okamžite zreagoval. Telom maličkej prešla fialová žiara.
Kobylka si prvýkrát za svoj krátky živôtik zívla. Nikdy necítila tak silný tlak na viečka, malátnosť v tele aj mysli. Ledva sa dokývala ku dverám svojej izbičky, kde s posledných síl vlietla na posteľ. Posledné, čo sa jej podarilo započuť boli len Twilightine kroky, smerujúce k miestnosti, patriacej dvojičke Moonshade s druhou časťou tajomného náhrdelníku v roztrasených kopytách fialovej farby.

Princeznú noci nikdy nepremkol taký pocit vzrušenia a strachu zároveň. Tmavé telo bolo nabité nadšením, i obavami, myseľ preplnená zvedavosťou, no i nervozitou. Dnes v večer sa to stane. Konečne ich spozná viac, uvidí ich vnútro, ich túžby i des, ten najtemnejší rastúci na korienkoch srdca. Povznesene kráčala po chodbe smerom k vlastnej veži a veselo, no tichúčko si pohmkávala melódiu Vzdušnej piesne. Na jej ceste do komnát stretla však nepríjemné prekvepenie.
,,Luna?!"
Celestia vyzerala ako stiahnutá so svojej obvykle žoviálnejšej kože - vyzerala zmorená, uťahaná, skoro ako dobitý pes.
,,Panebože, sestrička! Dnes som mala tak náročný deň! Predstav si..."
Aj napriekom rozsiahlych strát energie nikdy nestrácala prehnanú dramatickosť, schopnosť sa ľutovať a otravovať s tým poníkov naokolo v podobe celých litánií o strašne vysilujúcich papierovačkách, zdánlivo jednoduchých úlohách či demoštráciách. Luna ju vždy prebodávala pohľadom, no dnes si to nepotrebovala skaziť.
Celestia sa na ňu zadívala s akčným záujmom.
,,No ty vyzeráš dnes inak... čo sa stalo? Hádam len mesiac nesvieti jasnejšie?"
Biela princezná slnka nieje vždy až taká "vtipná" kaša, no vďaka jej "pod všetky mačky" náladu sa transformovala na väčšiu mrchu, čo obyvateľom Equestrie neveští nič dobré, pretože táto alicornka patrí medzi tie typy, pri ktorých o týchto náladách musí vedieť celý svet. Luna sa nenechala zastrašiť. Pevne vypela svoje krídla a hrdo vyhŕkla:
,,Idem dnes navštevovať sny mojich detí."
Tiina tvár sa zlomila do ešte žalostnejšieho výrazu. Z jej rúžových očí vyšľahla nenávisť.
,,Keby ich dáš mne..."
Tmavomodrá princezná ju rýchlo zrušila.
,,Vieš, že nemôžeš, ako ja, Tia... Viem, že ty deti mať nemôžeš, ale svoje som ti dať nemohla pre ten istý dôvod, prečo ich nevychovávam pod svojími krídlami..."
Zmorenú sestru to tvrdo zasiahlo. Rozhodla sa nepokračovať v konverzácii a odkráčala opačným smerom rovno do mäkkej, pohodlnej hodvábnej posteli zdobenej baldachýnom a nekonečným počtom páperkových vankúšov.

AUTHOR'S IMPORTANT NOTE
Je to dosť odfláknuté... no, tak prepáčte, že som nevydávala, a za to, že táto kapitola nieje až tak dobrá a nemá 1000 slov. Toť vše.