Jon Snow nikdy nevidel nič podobného.

Ako mu Olly pripravoval Dlhý Dráp, Lord Veliteľ vyslovil jeho rozsudok nad Janosom Slyntom potom ako tento muž neposlúchol jeho rozkazy. Jon sa snažil ako len vedel, aby sa sústredil na bývalého veliteľa Mestskej Hliadky Kráľovho Prístavu prosiaceho o milosť.

Keď sa Jon pozrel na západ, videl ako sa tam niekoľko mrakov krúti pod náporom vetra. Vyzeralo to takmer, akoby sa vo vzduchu tvorila diera, ale vedel, že to je nemožné. Určite sa blížila búrka, ale to bolo na Múre na dennom poriadku, takže nebol ani trochu prekvapený. Hoci na tých prudkých pohyboch oblohy bolo niečo, čo ho znepokojovalo.

Jon vydýchol. ,,Ak máš nejaké posledné slová, môj Lord, treaz je čas."

,,Mýlil som sa!" Janos prosil ako sa naklonil čakajúc na smrteľný úder. ,,Ty si Lord Veliteľ, všetci ti slúžime! Je mi to ľúto, nielen toto, ale všetko čo som povedal a spravil. Mýlil som sa!"

Jon sa pripravil a jeho sebavedomie mu kleslo, keď pred sebou videl trasúceho sa bývalého Velteľa.

,,Môj pane, prosím! Milosť!"

Jon zaváhal.

,,Pôjdem, sľubujem! Prosím. Bojím sa! Stále som sa bál!"

Jon cítil, ako sa jeho tvár skrútila v hneve. Toto bol muž, ktorý ním ním mnohokrát predtým pohŕdal, nielen pre jeho rastúci vplyv, ale aj pre jeho rodné právo. A konečne, keď mal nad ním autoritu, začal ho ľutovať. Nikdy nebol taký nahnevaný kvôli vlastným pocitom.

Sledoval slzy tečúce po Janosovej tváry, a na jeden moment Jon priznal, že cítil ľútosť. Ale ta ľútosť bola rýchlo preč, keď si spomenul na veliteľovu minulosť - ten povýšenecký pohľad ktorým sa na neho vždy pozeral.

A keď to v Lordovi Veliteľovi Nočnej Hliadky začalo vrieť, švihol jeho mečom a odsekol Janosovi hlavu.

Krv začala tiecť na podlahu a zašpinila jeho topánky, kým podal jeho meč mužovi za ním. Jon sa díval na jeho prácu, na to čo urobil. Necítil žiadnu bolesť ani pocit viny. Jeho pohľad sa presunul na Stannisa Baratheona, ktorý sa na celú popravu díval z balkóna. Kráľ pokýval hlavou na znak uznania.

Ešte predtým, ako odišiel z nádvoria, Jon venoval posledný pohľad prichádzajúcej búrke. Odprisahal by, že videl dieru v oblohe, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala. Ale onedlho si pomyslel, že to bol len výplod jeho fantázie.

•••

Derekove bozky z minulej noci stále držali na Mainej koži, obohacovali ju o jeho vôňu.

Šťastne vzdychla, keď sa postavila z matraca a pobozkala jej spiaceho snúbenca. Vykročila smerom k balkónu a otvorila dvere aby cítila vôňu čerstvo pokosenej trávy. Vykukla, aby našla cestičku, ktorú si včera všimla a pomyslela si, že by sa mohla počas tohto nádherného rána ísť prejsť.

Maia na seba hodila jeansy a tričko, pozdravila pani Travisovú a vyšla von. Spomienka na včerajšiu noc s jej čoskoro manželom ju vnútri zahrievala a pripomenula jej, že to bol jeden z večerov plných eufórie.

V takýchto momentoch si Maia vždy povedala, aké úžasné bolo, že mala niekoho ako je Derek. Od chvíle ako sa prvýkrát stretli v prvom ročníku na vysokej to medzi nimi iskrilo. Derek vravel, že ho fascinovala jej inteligencia, ale Maia sa priznala, že sa do neho zamilovala hlavne kvôli atraktívnemu vzhľadu. Milovala jeho svetlé oči a prirodzene opálenú pokožku, ako keby ho pobozkalo slnko. Bola to proste láska na prvý pohľad. Ale aj tak si vtedy ešte ani nedokázala predstaviť, že toto je muž, ktorého si jedného dňa zoberie. Mala až nezvyčajné šťastie.

Ale v niektorých veciach mala o jej vzťahu s Derekom pochybnosti. Niežeby to nebolo normálne, každý ich mal. Premýšľala prečo bol Derek niekedy taký, aký bol - Niekedy bol až neuveriteľne veselý a niekedy príliš agresívny, niekedy zas smutný. Nikdy ju nezneužíval, ale už nebol ten chlapec do ktorého sa zaľúbila na vysokej. Tieto veci si všimla až pred pár rokmi, ale možno bol len príliš citlivý? Maia bola tiež niekedy taká, ale Derek sa nikdy nesťažoval. Asi len preháňala.

Keď Maia prestala rozmýšľať o jej snúbencovi, uvedomila si, že kráča už vyše hodiny. Utrela si pot z čela a poobzerala sa po okolí. Tráva sa jej točila okolo členkov a sem-tam z nej vytŕčali púpavy. Ale napravo bolo niečo, čo ju zaujalo.

Na malom kopčeku stál veľký strom s bielou kôrou. Bol tak vysoký, až si Maia bola istá, že jeho červené listy sa dotýkajú oblohy. Kým sa pozerala na strom, cítila pár dažových kvapiek dopadnúť na jej hlavu a tak sa rýchlo išla pod neho skryť.

Prechádzala rukami po kôre až kým si nevšimla tabuľu pripevnenú ku koreňu. Tento strom mal nejaké duchovné spojenie, ľudia pri ňom prosili o úrodu a mier, hlavne počas Druhej Svetovej Vojny.

Zahrmelo tak silno, že Maia až vyskočila. Mala pred sebou rovnakú búrku ako videla včera, s veľkou dierou uprostred. Ďalší hrom Maiu vystrašil natoľko, až si povedala, že sa musí vrátiť do penziónu. Nechcela, aby sa o ňu Derek bál.

Keď bola konečne odhodlaná vykročiť, zrazu do stromu o ktorý sa opierala udrel blesk. Okamžite omdlela.

•••

Maia sa zobudila na to, že jej mrznú líca.

Keď prvýkrát otvorila oči, jediné, čo videla boli stromy nad ňou. Boli roztrúsené všade po okolí, akoby ju zvierali v silnom objatí. Vydýchla a uvidela svoj dych ako sa mení na paru. Ako vstávala, jediné, čo cítila boli omŕzajúce prsty.

Maia sa celá roztrasená postavila na nohy a takmer okamžite pocítila na tele studený vietor. Poobzerala sa okolo a okamžite si uvedomila že nie je v Oregone. Tak potom kde bola?

Možno sa stratila a búrka sa zmenila na kalamitu. Snažila sa ignorovať fakt, že bola jar a nebolo bežné, aby napadalo tak veľa snehu. Rozbehla sa a kričala Derekove meno, pre prípad, že by bol neďaleko.

Obzerala sa každým smerom a dúfala, že uvidí Derekovu utrápenú tvár, ale jediné, čo videla bol sneh. Ako bežala, nohy sa jej zabárali do veľkých závejov. Nemohla ani poriadne otvoriť oči, mala pocit, že sa jej tvoria omrzliny - mrzlo a ona mala na sebe len ľahké oblečenie.

Naokolo nikto nebol. Oblasť bola opustená, bola tu sama.

Ešte stále kričala z plných pľúc a modlila sa, aby ju niekto počul. Potreboval to. Cítila, ako jej pomaly prestávajú fungovať kĺby a ako jej krv mrzne v žilách.

Ako keby na ňu niekto tam hore dával pozor. Maia v diaľke uvidela obrovské dvere. Dúfala,že to nebola len fatamorgána a vydýchla si, keď sa priblížila a uvidela obrovské dvere z tvrdého dreva pokryté vrstvou snehu.

Keď prišla k dverám úplne blízko, z celej sily sa na nich so svojím trasúcim sa telom hodila. Už teraz cítila, ako sa jej na ramene vytvára modrina, ale neprestala sa hádzať o dvere a kričať o pomoc. Vnútri niekto musel byť - nech už vnútri bolo hocičo. Z toho, ako to vyzeralo, dvere boli bránou cez veľkú ľadovú stenu. Niekto za ňou musel žiť.

Z jačania jej trhalo pľúca, vysychalo jej v hrdle. Potrebovala vodu. Potrebovala nejakých ľudí, aby sa dozvedela, kde vlastne je.

,,NO TAK!" Vykríkla keď sa znova hodila o dvere. ,,POMOC!"

Pokiaľ to nebol chladný vzduch, tak ju zložila únava. Keď naposledy buchla do brány, cítila zvláštny pocit než spadla na zem. Plakala v zime ktorá ju obklopovala, a cítila ako sa slzy na jej tvári menia na ľad.