Keď som prišiel domov, rodičia boli ešte v robote. To mi vyhovovalo. Prvé, čo som urobil, bolo, že som vošiel do kúpeľne a zobral zo skrinky strojček, ktorým si otec holí bradu. Nedával som žiadny nástavec, len som ho zapol a začrel ním do vlasov.

Do tých mojich buzerantských vlasov, kvôli ktorým mám len problémy.

Vykosím sa dohola a budem vyzerať drsnejšie. Dúfam.

Najťažšie išla zadná strana hlavy, lebo tam si nevidím, a ani nemám také dlhé ruky. Nejako som to tam oholil a pozrel som do zrkadla na výsledok.

Moje vlasy mali možno dva milimetre, vďaka čomu som mal oveľa menšiu hlavu. V prvom rade som sa však zohol nad vaňu a osprchoval si hlavu, aby ma nepichali drobné vlásky zo strihania. Potom som poupratoval umývadlo. Zobral som vlasy a hodil ich do smetí.

Bol som o niečo pokojnejší, ale od ideálu to malo veľmi ďaleko. Spomenul som si na prípady, keď chlapci v mojom veku kvôli šikane spáchali samovraždu. Musím sa priznať, že mi to prebehlo hlavou. Ale potom som si spomenul na mojich milovaných rodičov, ktorí ma prijali takého, aký som. Na moju rodinu, ktorá ma tiež mala rada.

A spomenul som si na Terku, ktorú by moja smrť zničila. To viem naisto.

Mám ľudí, pre ktorých sa oplatí žiť. Ktorí mi robia raj na zemi.

A potom sú tu Matúš, Filip a Adam, ktorí mi robia peklo na zemi.

------------------------

Písal som si úlohy, keď mama prišla z roboty. Vošla do izby, aby ma pozdravila, ale keď ma uvidela, zľakla sa.

"Preboha, Maxík, čo to máš s hlavou? Kde sa ti podeli vlasy?"

"Musel som ich ostrihať, mami. Prekážali mi."

"Prekážali? Však si vždy mal svoj účes rád."

"Áno, ale to bolo predtým. Potom som ho už znenávidel."

"Čo myslíš tým 'predtým'?"

Zosmutnel som. Musím jej povedať, čo sa dnes stalo cez prestávku na záchode. Vyklopil som jej to všetko. Aj to, ako učka poslala Terku po mňa na záchod, aj to, ako Matúš, Adam a Filip za to dostali len poznámku.

Mama mala slzy v očiach. Keď som skončil, povedala: "Zajtra ideme s otcom do školy. Vyžiadame si stretnutie s tvojou triednou, aj s triednou tých chalanov. Nenecháme to len tak. Poznámka je za ten čin veľmi málo. Keď tak nad tým rozmýšľam, asi bude treba hovoriť aj s riaditeľom, pretože tí traja hrubo porušili nielen školský poriadok, ale hlavne ukazujú, že z nich nevyrastie nič dobré. A ak sa to nezlepší ani potom, budeme sa musieť obrátiť na vyššie miesta. A trebárs to dáme aj do televízie. Už to prekročilo všetky hranice."

"Bolo by dobré hovoriť aj s Matúšovým otcom. Je učiteľ na našej škole," povedal som.

"On má otca učiteľa? No tak to sa, samozrejme, spojíme aj s ním. Očividne u nich zlyháva výchova."

Ešte chvíľu sme sa rozprávali a ja som pokračoval v školských veciach.

Podvečer za mnou prišla Terka.

"Prepána, ty si ušiel z Osvienčimu, alebo čo? Kam zmizli tvoje vlasy? Bez nich vyzeráš ešte chudší.

"Musel som ich ostrihať. Kvôli nim mám len problémy. Keď nebudem vyzerať ako typický buzerant, snáď mi dajú chalani pokoj."

Terka sa posadila na stoličku, kým ja som ležal na posteli.

"Nechcem byť zlá, Maxo, ale ostrihanie dohola nepomôže. Tí traja ťa už majú zapísaného s tým účesom, ktorý si mal, takže ťa budú naďalej otravovať."

"Musím sa začať správať drsnejšie. Musím prestať plakať kvôli každej somarine. Skrátka, musím zo seba urobiť chlapa. A ešte niečo sa chcem spýtať, Terka."

"No daj"

"Chceš so mnou chodiť?"

Terča sa zatvárila prekvapene. Pozerala sa mi do očí, akoby tam chcela prečítať, či klamem, alebo nie.

"Ale veď ty si gay," namietla.

"Nechcem ním už byť. Aj to je dôvod, prečo ma stále šikanujú. Matúš mi na záchode povedal, že som len podradný živočíšny druh, a ja chcem byť človek. Keď začnem chodiť s dievčaťom, toto všetko prestane. Verím, že áno."

"Maxo, toto nerob, prosím ťa. Nemeň sa kvôli niekomu, kto za to nestojí. A Matúš je kokot, on za to naozaj nestojí. Si skvelý taký, aký si. Ja ťa mám veľmi rada, ale tak ako svojho brata, ktorého som nikdy nemala. A pretože si gay, nemôžeme spolu chodiť. Môžeme chodiť von ako doteraz, ale ja si raz nájdem frajera, a ty si tiež nájdeš niekedy frajera. Proste, buď stále ten istý Max Majer, ktorého poznám a mám ho rada. Smelší môžeš byť určite. Aj to plakanie by si mohol zmeniť. Ale nemeň samého seba. To by si urobil veľkú chybu."

Chvíľu som nad tým rozmýšľal. Mala pravdu, o tom nebolo pochýb. No nebol som si istý, či sa naozaj nemám meniť.

"Ak sa nezmením... ak ostanem stále tým istým Maxom Majerom, nič sa nezmení. Budú ma šikanovať naďalej. A ja to už nechcem. Znášam to od škôlky a prestávam to už dávať."

"Vieš, ako to spieva Lady Gaga. I was born to be brave. Aj ty si zrodený na to, aby si bol statočný. A aj si statočný. Znášaš to všetko tak dlho a napriek tomu dokážeš byť veselý. Neviem, ako by som to znášala, keby som bola na tvojom mieste. Ale ty to znášaš obdivuhodne, za čo ťa veľmi obdivujem."

Znovu mi vybehli slzy do očí a mal som čo robiť, aby som sa zase nerozplakal. Musím sa naučiť to ovládať. Nechcem byť celý život plačko.

"To všetko kvôli tebe. Kvôli tebe to všetko znášam. Kvôli tebe a mojim rodičom a rodine. Keby som nemal vás, tak kašlem na nejakú statočnosť a skočím z mosta. Len kvôli vám to neurobím, pretože vám nechcem spôsobiť bolesť a smútok. Tak si ale tú bolesť zažívam takmer každý deň v škole."

Terka vstala zo stoličky, posadila sa ku mne na posteľ a objala ma. "Ja viem, že to máš ťažké. A v žiadnom prípade by som s tebou nemenila. Ale musíš vydržať, nech sa deje čokoľvek. Mám ťa rada, Maxo. Buď stále sám sebou, ale už toľko neplač, prosím ťa," povedala, lebo som zase začal vzlykať. Terka ma znova objala a ja som jej ďalej plakal na ramene.

-------------------------
Príbeh prekročil hranicu 100 prečítaní, za čo som veľmi rád. Všetkým ďakujem veľmi pekne, zvlášť BlueBek, ktorá dala to jubilejné sté prečítanie. Veľmi si vážim každé jedno prečítanie. Takisto aj každý vote a koment.
Šumne pozdravujem.
Džardži