Matúšov otec vybavil, že môj sparing sa bude konať v malej športovej hale, kde sa konajú rôzne športové aktivity. Povedal mi, že tam majú aj malú tribúnu, takže si môžem pozvať koho budem chcieť.

Bolo mi to jasné. Moja rodina a Terka s rodičmi.

Matúš zase zajednal toho chalana, takže všetko bolo nachystané. Teraz zostávalo už len nachystať mňa.

A ja som sa chystal svedomito. S Matúšom som si dával fingované sparingy, aby som vedel, čo od toho čakať. Učil ma rôzne techniky a rôzne fígle, ktoré môžem použiť. Takisto som si dával tréningy aj doma a chodil som si zabehať, aby som mal lepšiu kondíciu. Behával so mnou aj Matúš a raz sa ku nám pridala aj Terka. Keď som niektorý deň netrénoval, pozeral som si na YouTube boxerské zápasy, ľahkú váhovú kategóriu, pretože tá bola najbližšie mojej váhovej kategórii.

Behalo mi však po rozume, ako dopadne zápas. Bolo by super, keby som vyhral. Ale čo keď prehrám? Ten chalan boxuje dlhšie ako ja. Navyše je vraj o niečo silnejší, viac namakaný. Budem musieť viacej používať hlavu, aby som mu nejako prešiel cez rozum, či našiel jeho slabé miesto.

-----------------------

Deň zápasu prišiel rýchlo. Viezol som sa s rodičmi v aute a pociťoval som nervozitu. Nebol to oficiálny zápas boxerského klubu, ktorý bojuje o trofej, ale aj tak som mal trému. Mala prísť väčšia časť mojej rodiny, tak som ich nechcel sklamať.

Pred športovou halou sme sa zvítali s Terkou a s jej rodičmi. Terka ma objala a zaželala veľa šťastia. Jej rodičia mi takisto dodali odvahu, bolo mi už aspoň lepšie.

Zakrátko prišiel aj Matúš s rodinou a keď som uvidel vysmiateho Matúša, hneď som mal väčšiu guráž. Jeho otec mi mal robiť trénera.

Keď som už v športovom úbore a s rukavicami na rukách vchádzal v sprievode Matúšovho otca do telocvične, s prekvapením som zistil, že z nejakého reproduktoru hrá slávna melódia z filmu Rocky.

A potom som prvý raz uvidel môjho súpera.

Chalan bol asi v mojom veku, ale vyzeral staršie ako ja. Mal tmavé vlasy, hnedé oči s gurážnou iskrou, pod nosom jemné fúzy ako má aj Matúš a vraštil obočie. Vyzeral, že sa maximálne koncentruje na zápas. Aj postavu mal silnejšiu ako ja. Bol viac namakaný, ale nie tak ako Matúš. Páčil sa mi, o tom žiadna, ale krajší ako môj chlapec nebol.

Našiel som pohľadom na tribúne našich. Sedeli spolu s Bielikovcami a Turčanovcami. Všetci mi zatlieskali a to ma nabudilo.

Mali sme dokonca aj rozhodcu. Ten nás zavolal ku sebe, povedal nám pár slov a nakoniec som si s mojím súperom zrazil rukavice na pozdrav.

A začalo sa prvé kolo.

Na začiatok sme zvolili vyčkávaciu taktiku. Pohybovali sme sa v kruhu, čakali sme, kto prvý udrie, alebo odhalí svoje slabé miesto. V duchu som si pripomenul všetko, čo mi hovorili Matúš s otcom a dúfal som, že nedostanem knock out hneď na začiatku.

Podarilo sa mi zasiahnuť ho. Evidentne to nečakal, no nedal sa vyviesť z miery. Od toho momentu to už išlo naostro.

Musel som odrážať jeho jaby, lebo sa do mňa pustil zhurta. Mal som čo robiť, aby som všetko vykryl. Párkrát ma trafil, ale nič dramatické. Pomedzi to všetko som sa snažil používať hlavu. Sústredil som sa, aby som odrazil jeho jab a zároveň ho zasiahol. Veľa príležitostí som na to nemal. 

Keď sme dostali krátku pauzu na vydýchnutie, išiel som za Matúšovým otcom. Podal mi fľašu s vodou a hovorí: "Zatiaľ ťa zasypáva údermi, vidno, že je skúsenejší. Všimni si ale, že trochu odkrýva miesto pod ľavým lakťom. Skús to využiť a jednu mu tam fúknuť. Uvidíš, čo to spraví. Drž sa, Maxo, ide ti to dobre."

Vrátil som sa naspäť. Môj súper sa tiež občerstvil, vypočul si nejaké rady od svojho trénera a vrátil sa ku mne. Rozhodca odpískal pokračovanie.

Keď začal s jabmi, schválne som si držal trochu odstup, aby som sa pozrel na to miesto, o ktorom hovoril Matúšov otec. Naozaj nechával mierne odokryté miesto, kde som ho mohol trafiť. Znovu som sa priblížil, vykryl som zopár jabov a v pravom momente som ho zasiahol do spomenutého miesta. Zabralo to. Trochu odstúpil aby nabral dych, za pár sekúnd bol však naspäť. 

Krátko na to som však zaplatil daň z neskúsenosti, dostal som riadny direkt na nechránené miesto a zastavila ma až podlaha. Okolo hlavy mi poletovali hviezdičky a rozhodca zatiaľ odpočítal môj knock out. Prvé kolo sa skončilo.

Pozbieral som sa zo zeme a išiel som ku Matúšovmu otcovi. Ten ma čakal opäť s fľašou vody. "Na začiatok to nebolo zlé, ale v druhom kole pridaj. Ten chalan sa tvári ako majster sveta, mám z neho pocit, že si je istý víťazstvom. Pripomeň mu, že ty chceš tiež vyhrať. Nabúraj mu sebavedomie, pusti sa doňho s väčšou odvahou, nech sa necíti ako Muhammad Ali. Používaj rozum, buď viac prefíkaný a daj mu poriadne do nosa." Správne ma to vyburcovalo.

Do druhého kola som vstúpil odvážnejšie. Pustil som sa doňho bez rešpektu, až ho to prekvapilo. Zakrátko však chytil rytmus a bojoval ako v prvom kole.

Ja som svoj rytmus však nestratil a vďaka tomu sa to už viac podobalo na vyrovnaný zápas. Podarilo sa mi zasiahnuť ho viackrát ako v prvom kole. Počas boja som sa snažil vymyslieť niečo, čím by som ho nachytal a mohol mu uštedriť knock out.

Na moju radosť sa veci vyvinuli v môj prospech a podarilo sa mi poslať ho k zemi. Snažil sa postaviť, ale očividne bol grogy. Rozhodca odpočítal jeho knock out a pomohol mu postaviť sa. Ja som so širokým úsmevom prišiel ku Matúšovmu otcovi. Ten ma pochválil, ocenil môj víťazný úder a dal mi pokyny do posledného kola.

Môj súper bol v treťom kole vytočený. Nechápal, ako som ho mohol poraziť, chcel mi to vrátiť. Ja som si však veril oveľa viac, takže som bojoval ako lev. Mal so mnou veľa roboty, zároveň však dával pozor, aby mi nedal príležitosť zopakovať môj víťazný jab. Rozhodca ohlásil poslednú minútu zápasu a my sme stále bojovali. Zo mňa sa pot lial potokom, cítil som už snáď každý sval v tele, aj každé miesto, kde ma zasiahol, ale nevzdával som sa. Ak má vyhrať, nedám mu to zadarmo.

A takisto aj vyhral. Zostávalo možno pol minúty a schytal som taký úder, že mi dlážka dala druhý. Fakt som už nevládal sa zdvihnúť. Bol to môj knock out a víťazstvo môjho skúsenejšieho súpera. Zo zeme som videl, ako rozhodca zdvihol súperovi ruku na znak jeho víťazstva. 

Keď som sa pozbieral, so sklonenou hlavou som išiel ku Matúšovmu otcovi, kde som sa zvalil na stoličku.

"Čo je, Maxo, prečo si taký smutný?", pýtal sa ma.

"Veď som prehral."

"To síce áno, ale za túto prehru sa nemôžeš hanbiť. Prehral si so cťou, a to sa počíta."

"Vážne?"

"Jasné. Bol si oproti nemu outsider, ale akonáhle si sa do toho dostal, nedaroval si mu víťazstvo. Už nebol taký namachrovaný. Bol to skvelý zápas. Mám z teba radosť."

Poutieral som sa, kde sa dalo, pretože som bol mokrý ako myš. Bol som však oveľa spokojnejší. Ja som práve absolvoval svoj prvý boxerský zápas a vydržal som všetky tri kolá. Ja, čo mi vadil každý slabší štuchanec. Ja, čo som sa po silnejších úderoch zvyčajne rozplakal. Ja, čo som sa bál takmer aj muchy. A teraz som odohral dobrý zápas so skúsenejším súperom a nesklamal som. Začínalo mi dochádzať, čo som dokázal.

Pobrali sme sa ku šatniam, kde na nás čakali naši. Ako prvá ma objala Terka, ktorá bola z môjho výkonu nadšená. Potom ma vyobjímali rodičia, jednohlasne hovorili, že sú na mňa hrdí.

A potom ma objal Matúš.

"Maxo... ani nevieš, akú radosť z teba mám. Bol si úplne skvelý. Týpek sa pri tebe poriadne zapotil. Som na teba fakt hrdý, dokázal si ohromnú vec."

"Ďakujem. Stále som však prehral."

"Zápas áno. Ale to vlastne nie je podstatné. Ty si vyhral nad sebou, Maxo. Chápeš? A to je ešte lepšie, pretože si prekonal svoj vlastný strach. V podstate si dnes vyhral," hovoril Matúš.

Pretisol sa ku nám môj súper.

"Kamo, dobrý zápas. Bol si fakt dobrý, dal si mi zabrať. Na to, že to bol tvoj prvý zápas, to bolo super. Musel som si svoje víťazstvo zaslúžiť. Držím ti palce a snáď niekedy dáme odvetu," povedal a podal mi ruku.

"Ďakujem. Bolí ma teraz celý človek, ale som rád, že som to zvládol. Gratulujem ti k víťazstvu," povedal som mu.

Keď odišiel, v plnej miere mi došlo, že som síce prehral, ale zároveň aj vyhral. Matúš mal pravdu. Vyhral som sám nad sebou. Ten bojazlivý plačko je už minulosť. Teraz je tu nový Maxo. Sebavedomejší a silnejší.

Nechal som ostatných pred šatňou, pretože som nutne potreboval sprchu. A pod tečúcou vodou som rozmýšľal.

Keď som dostal facku predtým, rozplakal som sa. Ak niekedy dostanem facku v budúcnosti, dotyčný ju má naspäť. Vďaka boxerským tréningom sa zo mňa stal silnejší človek. Ale nie len mňa zmenili.

Zmenili aj Matúša. Napomohli k tomu, aby prestal so šikanou a uvedomil si svoju sexualitu. Uvedomil si, že sa do mňa zamiloval a zanedlho som si to uvedomil aj ja. Všetko sa obrátilo na dobré. Ako v nejakej rozprávke. Prežil som veľa zlého, ale teraz budem prežívať už hlavne to dobré. S mojou rodinou. S mojou najlepšou kamoškou Terkou.

A s mojím veľkým chlapcom Matúšom, s ktorým sa ľúbime.

Je to super pocit. Prehral som, ale vlastne som vyhral. Lebo víťaz je ten, kto zvíťazí sám nad sebou. A ja som to dokázal už druhý raz. Prvý raz, keď som si uvedomil svoju sexualitu a akceptoval ju. Druhý raz keď som dokázal za sebou nechať bojazlivého plačka. 

Volám sa Max Majer a už sa nebojím. To ma napĺňa hrdosťou a radosťou. Všetko je tak, ako má byť.

----------------------------
Tak, a to je koniec.

Posledná kapitola. Viac už nebude.

Trvalo mi to veľmi dlho, nakoniec sa mi podarilo dokončiť to. Je super mať po dlhom čase nejaký dokončený príbeh. A v hlave sa mi rodí nový.

Ďakujem veľmi pekne Vám všetkým, že ste tento príbeh čítali. Ďakujem za každý lajk, za každý koment. Veľmi si to vážim. Snáď si k tomuto príbehu budú čitatelia nachádzať cestu ešte dlho.

Prajem Vám všetkým všetko najlepšie, nech sa všetko zlé obráti na dobré.
Džardži