Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

10. Boxerské Vrece

V sobotu prišiel otec v sprievode strýka Michala a niesli obrovský balík. Najprv som nevedel, čo to môže byť, ale mama sa usmievala.

"No predsa tvoje boxerské vrece. Keď si sa dal na tú dráhu boxera, musíš na niečom trénovať," povedala.

"Teraz si budem musieť dávať pozor, aby si ma nezbil, Mike Tyson," uškrnul sa strýko.

"Alebo aby ti skôr neodhryzol z ucha," smial sa otec.

Smial som sa aj ja. Vedel som, kto je Mike Tyson, je jediný boxer, ktorého poznám. A vedel som aj to, že počas jedného zápasu odhryzol kúsok ucha svojmu súperovi. Dúfam, že Matúšovi počas našich tréningov nenapadne ochutnať moje ucho. Lebo od neho môžem čakať čokoľvek.

Otec so strýkom sa dali do roboty. V mojej izbe starostlivo vybrali miesto, kde zavesia vrece a otec začal vŕtať. Potom spoločnými silami zavesili vrece pod strop a ja som mal v izbe novú dekoráciu.

"Budem ho volať Matúš," vyhlásil som.

"Dávaš meno boxerskému vrecu?", prekvapil sa strýko.

"Áno. Keď sa bude volať po mojom nepriateľovi, bude sa mi doň lepšie udierať."

Mama zatiaľ doniesla vysávač a povysávala všetko, čo sa natrúsilo pri vŕtaní. Ja som zatiaľ obzeral vrece. Páčilo sa mi, ale muselo dať kopu práce dopratať ho sem. Otec so strýkom sú však silnejší chlapi ako ja.

--------------------------------------

Boxovanie ma chytilo. Presne, ako povedal Bielik - musíš sa do toho zahryznúť a vytrvať. Zahryznutý som už bol, teraz musím už len vydržať. Ale to je všetko na mne. Som však odhodlaný byť silnejší a tvrdší, aby som sa mohol brániť Matúšovej šikane. Možno ma už nezmláti, ale slovné provokácie si zrejme neodpustí.

Poobede ku mne prišla Terka. Zavolal som ju, nech si príde obzrieť vrece a nech spolu pokecáme.

Terka vošla do izby práve keď som usilovne trénoval.

"Ejha, niekto sa do toho poriadne obul. To sa mi páči," usmiala sa.

"Je to makačka, ale stojí to za to. Zoznám sa s Matúšom."

"Čože? To vrece sa volá Matúš?", rozosmiala sa Terka.

"Nazval som ho tak, aby som mal väčšiu motiváciu udierať doň čo najsilnejšie. Predstavujem si, že je na tom Matúšov ksicht a ja mu oplácam všetko, čo mi kedy urobil."

"To má logiku. A vidím, že údery ti celkom idú."

"Prvá hodina boxu bola celkom v pohode. Matúš ma učí úplne od základov, lebo boxovať neviem vôbec. Zatiaľ seká dobrotu, aj keď sa nezaprel. Povedal, že ma nechce chytiť, aby mi nespôsobil erekciu."

"No to je ale chuj. Ako keby si ju mal dostať práve z neho."

"Čo iné čakať od Matúša, však. Ešte mi odporučil napozerať si nejaké videá na YouTube, ako správne boxovať, a tak. Pozrieť si nejaké zápasy. Na YouTube je kadečo. Dokonca aj rôzne staré zápasy, keď boxoval ešte Muhammad Ali. Otec vravel, že bol najslávnejší boxer všetkých čias, veľká legenda. Mám aspoň čo pozerať."

"To znie ako dobre strávený čas. Ukáž sa mi, ako boxuješ, chcem si ťa trochu obzrieť," poprosila ma Terka.

Otočil som sa k Matúšovi a začal boxovať. Znova som si vybavil Matúšovu tvár. Ako sa tváril, keď som mu povedal, že je homofób. Povzbudzovalo ma to k lepším úderom, no musel som už prestať, lebo ma boleli ruky.

"Na dnes už stačilo, bolia ma ruky. Ešte nie som zvyknutý, nemám toľko výdrže."

"Čím viac budeš trénovať, tým to bude lepšie. Ale som na teba pyšná. Jednak preto, že si sa na to vôbec dal a jednak, že ti to ide fakt dobre. Mám radosť, Maxík."

"Ďakujem, podporu potrebujem. A budem rád, ak sa niekedy prídeš pozrieť na môj tréning."

"Mám to v pláne. Chcem ťa vidieť v akcii a Matúšovi bude moja prítomnosť pripomínať, že má byť k tebe dobrý. A v neposlednom rade, snáď budú na Bielikovom kurze sebaobrany nejakí pekní chalani," uškrnula sa.

"Nestihol som si ich ani všimnúť. Mal som len jeden tréning, ale najprv som sa s Matúšom zvadil, a keď ma jeho otec presvedčil, nech sa vrátim, už som len trénoval. Ale na našej škole to s chalanmi nie je bohvieaké, čo viem. Navyše pochybujem, že okrem mňa je ešte nejaký gay.

Ale popravde, na nejaké chodenie s niekým som sa ešte necítil. Stále si pripadám ako taký chlapec. Mám trinásť, no stále ešte detský hlas aj výzor. Verím, že keď sa naučím boxovať, všetko sa obráti na dobré. Vlastne, dúfam, že to bude dobré. Hoci, asi to je len moje zbožné prianie. Neviem, čo mám čakať. Ale keď už mám boxerské vrece, nebude mi v izbe visieť zbytočne. 

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro