Vstúpila som do obrovskej sály, ktorá žiarila zlatistou eleganciou. Steny zdobené prepracovanými ornamentmi sa zdali byť nekonečné, akoby rozprávali príbeh dávnych čias. Stĺpy, ktoré miestnosť lemovali, pôsobili ako pevní strážcovia tejto nádhery, zatiaľ čo nad hlavami viseli mohutné lustre, ktoré rozlievali jemné svetlo na dav hostí. Svetlo sa odrážalo od lesku drahokamov, ktoré zdobili krky a ruky dám, a od zlatých nití na mužských uniformách. Sála pulzovala životom, hudbou a šumom rozhovorov, prerušovaným občasným smiechom.

Emily kráčala vedľa mňa s hlavou vztýčenou, akoby táto miestnosť patrila len jej. A možno aj patrila. Hostia sa klaňali, keď sme prechádzali, akoby sme boli súčasťou veľkolepého predstavenia, a nie skutoční ľudia. Cítila som, ako ma to všetko zväzuje, no zároveň fascinuje.

„Poď! Odteraz vládneš so mnou!" otočila sa ku mne Emily s jasavou tvárou a vyplazila jazyk, čím trochu odľahčila celú tú okázalosť.

„Si šialená," odvetila som so smiechom, ktorý mi po dlhej dobe unikol úplne prirodzene. „Chceš, aby toto kráľovstvo skrachovalo?"

Jej zvonivý smiech sa rozľahol sálou, akoby všetkých nakazil. Nasledovala som ju na koniec miestnosti, kde stáli dva tróny. Oboje boli majestátne, zdobené zlatom a zamatom. Keď sme sa posadili, všímala som si, ako sa k nám postupne približujú hostia, aby sa nám uklonili alebo sa predstavili.

Emily dlho neobsedela – čoskoro k nej pristúpil starší muž a vyzval ju na tanec. So šarmom, ktorý jej nemohol nikto odoprieť, prijala a odkráčala na parket. Ostala som sedieť, len s pohľadom upretým na zvírené sukne, ladné pohyby tanečníkov a ich tiché rozhovory.

„Smiem prosiť?" prerušil moje myšlienky hlboký, no príjemný hlas.

Otočila som sa a pohľadom som našla jeho majiteľa. Stál tam mladý muž, možno o pár rokov starší ako ja, s tmavohnedými vlasmi, ktoré mu nedbalo padali na čelo, a modrými očami, ktoré pôsobili až nepríjemne priamo. Bol to typ človeka, ktorého prítomnosť vyvolávala nepatrné napätie, akoby o ňom človek nemohol hneď rozhodnúť, či ho priťahuje, alebo znepokojuje.

„Samozrejme," odpovedala som a podala mu ruku.

Vzápätí sme sa ocitli na parkete. Orchester začal hrať pomalý valčík, ktorý nás unášal do ladného pohybu.

„Takže ty si strážkyňa," poznamenal s jemným úsmevom, zatiaľ čo nás viedol v rytme hudby.

„A ty si ten, kto kladie priveľa otázok," odvetila som s náznakom pobavenia.

„Spravodlivé," uškrnul sa, no nič ďalšie nepovedal. Tancovali sme mlčky, len s občasným pohľadom, ktorý odhalil, že nie som jediná, kto si tento tanec užíva viac, než by sa patrilo.

Keď hudba utíchla, poklonil sa mi. „Venujete mi ešte chvíľu na terase?"

Prikývla som a nasledovala ho na balkón. Nočná obloha bola jasná, posiata hviezdami, a chladný vzduch prinášal osvieženie po ruchu sály. Oprela som sa o zábradlie a sledovala výhľad na tmavé lesy za zámkom.

Skôr než mohol čokoľvek povedať, jeho pohľad skĺzol ponad moje rameno. Niečo v jeho výraze sa zmenilo. Zacítila som prítomnosť niekoho iného.

„Hľadala ťa Emily," ozval sa za mnou známy hlas.

Otočila som sa. Will stál vo dverách, jeho pohľad bol ostrý a zamračený. „Mali by sme sa vrátiť," dodal tónom, ktorý nepripúšťal námietky.

„Ďakujem za tanec," povedala som mužovi oproti mne a jemne sa uklonila, čím som ukončila našu chvíľu.

„Radosť bola na mojej strane," odvetil s úsmevom, no jeho výraz trochu zvážnel, keď ustupoval späť do sály pod Willovým pohľadom.

Emily ma privítala s rozžiarenou tvárou, ktorá signalizovala, že mala aspoň o dva poháre viac, než mala pred chvíľou. „Tak tu je naša strážkyňa!" zvolala so širokým úsmevom.

„Nevypila si toho trošku viac?" uškrnula som sa, opierajúc sa o stĺp.

„A čo je teba po tom?" zasmiala sa zvonivo a teatrálne mávla rukou. „Will! Prečo si taký chmúravý?! Vyzvi Samanthu na tanec!"

„Nie, ďakujem," zamrmlal Will, no Emily sa len diabolsky uškrnula.

„No ták, prikazujem ti to!" dodala s takou dramatickosťou, že niekoľko okolitých hostí sa uchechtlo.

Will si hlasno povzdychol, prehodil na mňa unavený pohľad a vzal ma za ruku. „Fajn, ideme," zamrmlal a ťahal ma na parket.

„Au! Nemusíš ma lámať na kusy," ozvala som sa, keď ma príliš prudko potiahol.

„Prestaň sa sťažovať," odsekol.

„Ty si taký zábavný spoločník, že si hneď pripadám ako na karnevale," poznamenala som sucho, keď sme sa ocitli uprostred miestnosti.

„Z teba ide taká energia, že aj keby som mal pripravený scenár, asi by som ho zabudol," odvetil.

Ticho sme tancovali. Po chvíli prehovoril, tentoraz vážnejšie. „Vysvetlíš mi, čo si myslela tým, keď si na mňa pri odchode nadávala?"

„Myslela som tým presne to, čo som povedala," odvetila som a pokrčila plecami.

„Si neuveriteľná," zavrčal a krátko zakrúžil hlavou, akoby si chcel utriediť myšlienky. „V jednej chvíli si ma odtlačila, v ďalšej sa tváriš, že všetko je v poriadku. A medzitým sa motáš s nejakým typkom, ktorý nevie ani tancovať."

„Práve si ma urazil dvakrát v jednej vete," poznamenala som a pozrela mu priamo do očí, ,,a mimochodom, tancuje lepšie, ako ty."

„To si zvládla celkom rýchlo spočítať," odvetil s náznakom úsmevu, ,,A nie, netancuje."

„V číslach som vždy bola dobrá," odvetila som sucho.

Zasmial sa. Nie nahlas, len potichu, ale aj to bolo pre mňa prekvapenie. „Možno si len príliš tvrdohlavá na to, aby si priznala, že niekedy nemáš pravdu."

„A ty si príliš rád počúvaš vlastný hlas," odvetila som.

Hudba doznela a obaja sme zastali. Will sa zhlboka nadýchol a potom, trochu prekvapivo, natiahol ruku. „Tak čo, uzavrieme aspoň prímerie?"

Zamyslene som sa na neho pozrela, potom som mu stisla ruku. „Na chvíľu. Ale len preto, že si dnes bol taký úžasne nepríjemný."

„Rád pomôžem," odvetil s úškrnom, než ma viedol späť k okraju sály, kde Emily sledovala náš návrat s neskrývaným pobavením.