V ten deň sme s Emily doobedu prešli celý palác a zakončili to prechádzkou po obrovskej záhrade.

„Ó! Ešte niečo, pozri!" prerušila ticho Emily.

Zaujatá som sa na ňu dívala. Zastala, čupla si a položila ruku na zem. Na chvíľu zatvorila oči. O pár sekúnd spoza jej prstov začala klíčiť rastlinka, ktorá postupne vyrástla do nádhernej ruže.

Zatlieskala som jej.
„Úžasné! Takže ty vieš tiež ovládať živly?" spýtala som sa s úžasom.

„Všetky nie, iba zem. Tak ako moja babka a každý v mojom rodokmeni. Len strážkyňa dokáže ovládať všetky štyri živly naraz," usmiala sa.

„Stavím sa, že toto nevieš!" zasmiala som sa.
Natiahla som ruku smerom k najbližšiemu stromu. „Zem!"

Malý stromček sa začal hýbať, až napokon vyrval korene zo zeme a pochodoval k nám. Zastavil sa a uklonil.

„Dobrý deň, Vaše Veličenstvo!" prehovoril rozvážne stromček.

„Ako si to urobila?!" Emily na mňa hľadela zarazene.

„Tajomstvo kuchára," vyplazila som na ňu jazyk. „Ale berie to veľa energie a nevydrží to dlho. Nemám to zatiaľ pod kontrolou."

Vtom stromček zapraskal, vrátil sa na svoje miesto a znova sa prestal hýbať.

Prešli sme k lavičke a sadli si.

„Sienna, bývalá strážkyňa, ma naučila používať živly, ale len z časti. Potrebujem viac času, aby som zvládla svoje schopnosti. A čo potrebujem najviac, je bojový výcvik. Ak by som už nemala energiu na živly, očakáva sa, že budem viesť vojsko. Aj my už nejaký čas pozorujeme Kaizen. Podpláca ľudí lacnými sľubmi o lepšom živote. Netuším, čo má za lubom, ale prekazím jej to," povedala som odhodlane.

„Spoločne jej to prekazíme," chytila ma Emily za ruku.

„Ešte mám čas sa pripraviť, ale potrebujem nájsť svojho waquari – spoločníka duše. Netuším, akú má podobu, kto to je, kedy príde, alebo vôbec, kde ho hľadať. Občas sa mi snívajú divné sny, ako som v húštine s niečím veľkým. Milujem to. Milujem to niečo, mám k tomu city, ale neviem, čo to je. Musím to nájsť," dohovorila som vážnym tónom.

„Samozrejme, Sam. Urobím všetko, čo je v mojich silách. Ale dovoľ mi aspoň na tri dni viesť normálny život a užiť si ho, pokiaľ môžem – spolu s tebou," povedala Emily vážne, no vzápätí sa usmiala.

„Mám pre teba prekvapenie. Dnes máš voľno. Mňa totiž čakajú prípravy. Zajtra si doobedu spravíš relaxačnú kúru, pretože sa na tvoju počesť koná večierok – lepšie povedané ples. A skôr než ma prekričíš, tretí deň ideme naspäť do nášho sveta."

„To myslíš vážne? Vieš sa dostať späť?!" zarazene som sa opýtala. Myslela som, že to dokážem iba ja.

„Samantha, vravela som ti to už včera... Aspoň vidím, ako ma počúvaš," nahodila poker face.

„Okej, prepáč," zasmiala som sa ospravedlňujúco.

„To nič, ukážem ti to pozajtra," sľúbila a zasmiala sa. „Každopádne už musím ísť, čakajú ma kráľovské povinnosti. Mám ti niekoho zabezpečiť, aby si sa nenudila?" spýtavo sa na mňa pozrela.

„Nie. To je dobré. Nájdem si niečo."

Prikývla a pobrala sa preč.

No tak, Sam, čo budeme robiť? vravelo ku mne druhé ja. Vyskúšame si schopnosti?
Ale nie tu! Niekde, kde nebudem musieť myslieť na to, že je to niečí majetok.
Tak poďme.

Šla som asi hodinu v lese. Prišla som na jednu čistinku. Vyzeralo to tu dosť odľahlo. Takže môžeme začať! Usmiala som sa sama pre seba. S čím začneme? Vzduch. Tak teda vzduch!

Začala som vnímať prúd energie, ako sa sústreďuje na tento živel. Bolo to fascinujúce. Je množstvo využití vzduchu. Môžete niečo preniesť, odhodiť, zničiť. Rozhodla som sa skúsiť všetko, čo viem. Hodila som rukami nad seba a pozerala do neba.

Nebo nadomnou sa začalo mračiť. Vietor stúpol. Zvieratká vôkol mňa začali nervózne pobehovať a vraciať sa do úkrytov. Chcela som vyvolať tornádo. Niečo veľké.

Vtom začal padať dážď a objavili sa blesky. Netušila som, že sama dokážem využívať viacero živlov naraz. Udržovala som vietor, no sústredila som sa aj na oheň. Blesky začali byť intenzívnejšie. Obloha nadomnou bola čoraz čiernejšia. Vzduch spolu s bleskami vytvoril lievik, ktorý sa zúžoval až k mojim rukám.

Mala som to všetko pod kontrolou, keby ma ten hlupák nevyrušil.

„Samantha! Preboha!" kričal a skočil na mňa.

Will:

Prechádzal som sa po lese, ako som mal vo zvyku, keď som zrazu zazrel čiernu oblohu nad určitým miestom. Mágia. Bez váhania som naskočil na koňa a rýchlo sa vybral tým smerom. Keď som prišiel k okraju čistinky, uvidel som ju – Samanthu, ako stojí uprostred tej búrky. Kôň sa začal nervózne správať, tak som musel ísť ďalej pešo. Bežal som k nej. Vidím, ako má ruky natiahnuté k nebu, jej vlasy sa miešajú so silným vetrom. A jej oči... boli celé biele!

„Samantha! Preboha!" zvolal som, keď som sa k nej blížil.

Začala po mne nadávať, ale teraz to bolo jedno. Hlavné bolo, že bola v poriadku. Blesky šľahali všade okolo nás, ledva nás míňali. Vietor silnel.

„Zbláznil si sa?! Mala som to pod kontrolou! Teraz zomrieme!" kričala, ale kvôli tomu hukotu búrky som ju sotva počul.

Obloha zahrmela a obrovský blesk sa rútil naším smerom. V poslednej chvíli sme sa obaja od seba odtiahli.

Samantha:
Úplný imbecil! Starať sa do veci druhých! Neviem ako to budem môcť zastaviť keď sa nemôžem ani sústrediť kvôli zásahu bleskov.

„Neviem to zastaviť! Už nie!" vrieskala som ku Willovi, no ten ma zrejme nepočul.
Zahrmelo znova a v tom okamihu som si uvedomila, že som akýmsi spôsobom priťahovala blesky. Spomalený záber. Vidím, ako ma zasiahne blesk. Cítim jeho silu a pripravujem sa na najhoršie.

Cítim bolesť. Ale nie až takú hroznú. Dá sa to vydržať. Otvorím oči. A v tom momente vidím, že niečo drží blesk odomňa. Žeby to bola ďalšia moja schopnosť?

„Zastav to!" kričí Will, natiahnutou rukou.

Takže on má obranné schopnosti.
Sústreďujem sa a privriem oči. Pootvorím ich a všetko sa zmierňuje až pomaly vyčasuje.
Celá premoknutá a vysilená si ľahám do trávy a blata.

„Si v poriadku?" opýtal som sa, plaziac sa ku mne.

„Bola by som viac v poriadku, keby si ma nevyrušil. Mala som to pod kontrolou, ale keď niekto zasiahne, stratím schopnosť udržať to! Mohol si nás zabiť!" štekala som po ňom.

„Prepáč, že som sa o teba bál! Keď stojíš v búrke a tvoje oči sú biele a len tak pozeráš do prázdna, tak... no...,"zakoktal sa.

„Som v poriadku!" odpovedala som ostro, a trochu nahnevane.

Usmial sa. „Mohol by si prestať s tým pohľadom, že si neodolateľný?" vyletela som naňho ostrým tónom.

„Neodolateľným?" usmial sa ešte viac, keď to počul.

„Nepozerám sa!" povedala som urazeným výrazom.

Chvíľu bolo ticho, keď nakoniec prehlásil: „Mali by sme ísť. Budú sa o teba báť."

„Trafím aj sama," odsekla som a rýchlo vstala. No len čo som spravila krok, podlomili sa mi nohy.

„Čo sa deje?" opýtal sa a pomohol mi vstať.

„Som vyčerpaná. Môžeš...?" začala som, no už som vetu nedokončila, pretože mi zlyhali nohy.  Moja energia bola fuč.

„Drž sa, pomôžem ti," povedal a podoprel ju.