Korekcia bude zajtra hotová no ja som nemohla odolať a napísala som už aj posledné nakoniec dve kapitoly plus začiatok druhej knihy ... tešíte sa na koniec? 😁✌🏻

-Sam,- zachrčala dračica.
Prebrala som sa. Zmráštila som obočie a zodvihla hlavu.

-Preboha! Ako dlho tu tak ležíme?!- zhrozila som sa.
-Neboj sa, asi hodinu,- upokojovala ma Artemys.
-Musíme ísť,- vstala som.
-Ja už ďalej nepôjdem,- kľudne odpovedala.
-Prečo?-obhliadla som si ju,- Preboha!-

Ležala v mláčke krvy. Vlastnej krvy. Narazila do veľkého balvana , ktorý ju prepichol.

-Artemys! Vyliečim ťa,- prišla som k jej hlave.
-Nie,to je dobré sam,- zachrčala opäť,- ponáhľaj sa. Máš už len pár hodín. Ja som si už požila svoje,- usmiala sa.
-Nenechám ťa tu! Je to moja vina!- šla som k jej hlbokej rane ktorá bola na bruchu.

-Nie! Okamžite odíď!- zahnala sa hlavou,- Tu neďaleko je strom sĺz. Tam spí a stráži ho moja sestra Luna. Bež k nej!- prikázala mi.

Odstúpila som od nej a spravila pár krokov smerom k divnému lesu.
Po chvíli som sa však neisto otočila.

-Choď!- prikázala mi znova.

Prikývla som a bežala k tomu lesu. Ničím zaujímavý les, ibaže trochu tmavší, než obyčajné.

Šla som len chvíľu , keď sim narazila na obrovské skaly.
Niečo mi hovorí, že to bude ono.

Pomaly som priložila ruku ku skale. Chvíľu sa nič nedialo, no napokon sa jeden balvan odsunul a ja som mohla ísť dnu.

-To je všetko? Žiadne 'Sezam otvor sa'?- opýtala som sa sama pre seba.

Prešla som pár krokov až som sa ocitla v celkom inom svete. Akoby som bola úplne niekde inde.

Myslela som, že to bude obyčajná jaskyňa alebo niečo iné.
Bola tu však nádherná príroda a obďaleč som videla jazierko a v strede ostrovček s jediným stromom. To bude ono! Ale kde je dračica?

Na ostrovček viedol menší drevený most. Až keď som bola takto blízko, uvedomila som si, že dračica splýva s korunou stromu a leži vysoko v korune.

Toto miesto bolo kúzelné. Sama príroda a to všetko vo väčšej jaskyni.

Tak a či teraz? Som tu.
Stihla som to! Neskutočne sa mi uľavilo. Tešila som sa a plakala zároveň. Samozrejme od šťastia.

Odstúpila som kúsok od stromu a všimla som si niečo. Od stromu až do jazierka vedú menšie,naozaj nepatrné drevené kanáliky.
Akokeby to boli duté konáre, ktoré vychádzajú zo stromu a chceli sa napiť  z jazierka.

Po chvíli mi to však došlo. Strom sĺz. Ja hlupaňa! Strom plače! A to jazierko je tvorené z jeho sĺz.

Taká mláka sĺz. A stačí len jedna malička kvapka, ktorá vám splní želania akéhokoľvek druhu. Ak by sa k nemu dostal niekto zlý bola by to katastrofa.

Ako však oslobodím Emily?

Ozval sa rachot.

Otočila som sa a z miesta odkiaľ som prišla sa vynorila Kaizen na drakovi.

-Ahoj rada ťa vidím osobne,- usmiala sa.

Bola v mojom veku. Mala čierné vlasy a svetlohnedé oči. Mala bielu pokožku a zrejme ako masku používala červenú farbu, ktorá prechádzala od jej jedného oka cez nos až k druhému.

-Kiežby som to cítila rovnako,- ironicky som sa usmiala.

Tak a čo teraz? Budeme bojovať? Sú v presile. Určite prehrám. Ale nemôžem jej dovoliť zmocniť sa stromu. Aj keby som preto mala zomrieť.

-Vidím, že si nakoniec našla to, čo môže zachrániť Lilith,- zliezla z draka,- mám pre teba dohodu. Premením okamžite Lilith a vy sa vyberiete do vášho sveta a necháte ma tu vládnuť. Vy dve budete spolu, živé a ja dostanem to, čo mi patrí.-

Pozrela na mňa prenikavým pohľadom.
Spomenula som si, že má schopnosť manipulácie. Využije to teraz?

-So zlom nevytváram dohody,- preglgla som.

-Tak fajn. Eddie, zabiju,- kývla drakovi.

Pichlo ma pri srdci, bol to on.

Pozrel na ňu a neisto na mňa. Vyštartoval po mne nervózne. Otvoril tlamu a vycerí na mňa zuby. Chcel ma dostať no ja som sa včas uhla.
Voda! Šplechla som silný prúd do jeho hlavy.
Potriasol hlavou aby sa zbavil posledných kvapiek a teraz dokonca vzlietol do vzduchu.

Nezdala sa, ale bola to dosť veľká a priestranná jaskyňa na vzlietnutie.

Cúvla som pár krokov ďalej od stromu keď si ma vymeral a v momente trielil vo vzduchu za mnou.
Akonáhle som vydela, že sa na mňa rúti s krídlami priloženými ku telu aby nabral väčšiu rýchlosť, rozhodla som sa vojsť pomedzi pár stromov.
Síce ma po čase aj tak nájde ale toto ho aspoň zastaví od vzdušných náletov. Tak aj bolo. Tesne nad zemou zastal vo vzduchu, kde len plachtil. Zachrčal.

Pozrela som sa na Kaizen, ktorá to mala namierené k stromu. Vzduch! Voda! Na nič iné ako nechať ju zamrznúť do pol pása, aby ju to aspoň trochu pribrzdilo, som sa nezmohla.

Eddie už bol zozadu takmer pri mne. Hlavu mal medzi stromami namierenú rovno na mňa.

Z úst sa mu vyvali dym a čakala som na oheň, ktorý ma spáli. Už už som očakávala spaľujúci oheň, keď v tom obrátil hlavu odomňa a vybral sa smerom k sestre. Vychrlil na ňu oheň, no ona to s ľahkosťou odrazila.

-Tak ty sa mi vzpieraš?- natiahla ruku smerom k nemu.

Uprela pohľad na Eddieho. Ten začal škriekať a opať sa zdal agresívny.

-Čo sa tu stvára?- zívla si Dračica.
-Temnota si chce zobrať slzy tvojho stromu!- zakričala som smerom k nej.

Ihneď sa vzpriamila a dopadla nohami na zem. Roztvorila krídla. Bola nádherná taka ko aj ostatní jej súrodenci. Mala zelenú ligotavú farbu.

-To snáď nie! Nepodarí sa Vám to!- postavila sa medzi strom a Kaizen.

-Stav sa, že áno ty prerastlý krokodíl,- urazila ju Kaizen.

Kaizen nastavila ruku na dračicu a vyslal k nej svoju čiernu energiu. Dračica sa nenechala zastrašiť a vytvorila okolo stromu a seba, ochranné pole a taktiež zápasila so svojou energiou. Bolo to kto z koho.

Spamätala som sa, čo sa robí a vyliezla z húštiny. Utekala som k dračici, no nepodarilo sa mi prejsť až na ostrovček, kedže pri moste stáli oni.

Postavila som sa k druhému brehu a sústredila sa na svoje schopnosti. Ktoré som nechcela premeniť už v konkrétnosť ale ina energiu.

Nadýchla som sa.
-Oheň!- zvrieskla som.
Z ruky mi vyšľahol červený prúd energie.
-Voda!-opäť som povedala.
Tento krát mi z ľavej dlane vyšiel tyrkysovo modrý prúd.

Dračica sa na mňa začudovane pozrela no neprestávala v boji.