-Určite sa bude chcieť Temná zmocniť kráľovstva. Vy pôjdete na výpravu za stromom sĺz a my zostaneme tu a budeme chrániť ríšu pred Temnou a araikmi,- prikázal rázne Erent.

-Ospravedlníte nás? Všetci sa tu stretneme dnes po večeri. Za tú dobu sa poradím s bratmi ako budeme ďalej postupovať,- povie Laston.

Will prikývne a na to všetci štyria mágovia opustia knižnicu.

-Johny,- vykríkne Will.

Do miestnosti vstupuje menší chlapec, čierné vlasy, bledšia pokožka a zelené oči...počkať,........úplne ako........ Willová tvár.

-Áno pane?-
-Nech sa všetci začnú pripravovať na obranu. Ihneď!- prikáže Will.
Malý Johny prikývne a uteká po chodbe preč.

V knižnici sme zostali teda len piati. Will, Jack, Erik,Luke a ja.

-Odkiaľ ste sa s kráľovnou poznali?- poznamenal uvoľnene Jack.
-Vyrastali sme spolu. Poznáme sa od mala. Chodili sme na rovnakú školu. Jedného dňa však zmizla. Veľmi sa ma to dotklo. Nenechala mi žiaden odkaz. Proste sa vytratila. Odišla a od vtedy som ju nevidela.....,- povzdychla som si pri myšlienke na minulosť,- Stala som sa samotárkou... Jediný s ktorým som sa rozprávala bol tuto Erik. No on mal v tom čase svoje záujmy a iných kamarátov a tak sme spolu veľa času netrávili. Väčšinu času som strávila v kaviarni alebo v knižnici...... Stále som pátrala po tom prečo zmizla. Po čase jej mama zomrela na vážnu chorobu a otec ostal sám...... S Emily sme sa pohádali a nerozprávali sme sa asi pol roka kvôli jednému chlapcovi, no a keď som to chcela konečne napraviť už bolo neskoro. Zmizla.-

-Aký je život u vás?,- opýtal sa s nadšením v hlase Luke.
-Úplne iný,- naraz sme odpovedali s Erikom.
Pousmial sa a kyvol, nech to dohovorím.
-Nemáme toľko slobody.To, čo ste videli pred dvoma dňami večer, je tam na každodennom poriadku. Je to akokeby istý spôsob odreagovania sa a zabávania sa. Človek je u nás istým spôsobom zaviazaný určitým privilégiam ktoré musí dodržiavať a ak sa tak nestane, je potrestaný.-
-Máme mnoho štátov a kontinentov. Každá krajina má vlastného vodcu ktorého volajú buď prezident alebo kráľ. Máme iné budovy, mrakodrapy, veľké mosty. Už dávno sa u nás nepoužívaju šípy a luk...alebo meč. U nás vládne pištoľ a jadrové zbrane,- doplnil ma Erik.

-Znie to chaoticky,- skonštatoval Jack.
-Raz, keď budeme mať čas..zoberieme vás všetkých na výlet. Budeme cestovať krajinami a uvidíte sami, či sa vám u nás zapáči,- pousmiala som sa pri predstave bezstarostného života.

-Ale porozprávajte niečo o sebe. Čo vy, vaše rodiny, ženy?- zvedavo sa opýtal Erik.

-Som jedináčik. Otca som nikdy nepoznal a žil som len so svojou mamou. Tá si po čase opäť našla muža a tak spolu žijú neďaleko. Moje srdce patrí iba korune,- nepriamo vyznal Jack lásku Emily.

-My sme ôsmi súrodenci. Mamka s tatkom sú remeselníci. Živia ešte mojích najmladších troch súrodencov. Ale keďže je doma dusno, chcel som odísť nájsť si robotu a ženu. Robotu mám ,no len ženu treba ešte,- plný elánu o sebe porozprával Luke.

-A čo ty?- obrátil zrak Erik na Willa.
Obávala som sa toho a nechcela som aby k tomu došlo. Hlavne po tom všetkom čo sa stalo..vlastne nestalo, no mohlo sa.

Will sa vzpriamil ospravedlnil sa, že toho má veľa a odišiel.

-Jeho matka a otec zahynuli vo vojne pred deviatimi rokmi. Keď mal deväť rokov mal jeho brat len jeden rok a práve sa vtedy rozpútala vojna v ktorej jeho rodičia zomreli. Od mala sa stará o svojho brata a od trinástich rokov je členom kráľovskej gardy a pred dvoma rokmi sa stal jej vodcom,- porozprával nám Jack.

-To je smutné. On ako dieťa, sa musel starať o dieťa,- zachmúrila som sa.

-A ty Erik?- vyzvedal Luke s úškrnom.
-Čo ja. Ja niesom podstatný. Pýtajte sa svojej strážkyňi na jej príbeh,- vyplazil na mňa Erik jazyk.

-Ták?- stuhol v napätí.
-Niekedy inokedy,- usmiala som sa.
-Noták prosím,- prosíkal Jack.
-Máme pred sebou dlhú výpravu. Bude dosť času sa spoznať. A teraz, ak ma ospravedlníte. Idem sa pobaliť a ešte čo chvíľa dá študovať,- ospravedlňujúc som odišla.

To čakanie bolo utrpujúce.

Skončila som v izbe. Bolo to moje jediné útočisko za celé tie dni.
Vybrala som si zo skrine môj batoh a začala doňho baliť potrebné veci.

Ako prvý mi pod ruku prišiel mobil.
Aspoň si spríjemním cestu hudbou a nebudem ich musieť počúvať. Zasmiala som sa pri myšlienke.

Ani som sa nenazdala a bol tu obed. Všetci sme diskutovali ako sa to vyvynie ďalej...Rozprávali sme o naších konšpiračných teóriach.
Boli sme oboznámení, že mágovia odišli a vrátia sa až večer.

Po jedle som sa rozhodla dobaliť. Oblečenie, obväzy,rukavice, nôž...najpotrebnejšie veci pre prežitie.

Večer sme opäť všetci vošli do knižnice a vyčkávali, kedy mágovia prídu.

-Niečo pre teba mám,- po prvý krát sa po tej dlhej dobe ku mne ozval Will.
-Hmm?- obrátila som sa naňho.

-Poď somnou prosím,- vyzval ma.
Prikývla som.

Odbehli sme do jeho izby.
-Tak čo to je?- zdvihla som obočie.
-Sam, v prvom rade...Chcem sa ti ospravedlniť za moje správanie. Nebolo vhodné. Naozaj mi odpusť. Dúfam, že môžeme byť kamaráti...- pozeral zahanbene do zemi.

-Jasné, že budeme kamaráti!- zajasala som a hodila sa mu okolo krku a objala ho.

On si ma privynul a tuhšie objal.
-Ďakujem!- usmial sa,- A teraz...Zatvor oči a nastav ruky!- prikázal mi.

Chvíľu som nepočula nič len kroky, potom niečo zarinčalo. Na dlane mi položil niečo ťažké.

Musela som poriadne napínať svaly aby som to udržala.

-Otvor oči,- prikázal mi.

Zhýkla som.
Na rukách som mala položenú čepeľ meča. Bol nádherný.
Lesklá čepeľ s vyrytími znakmi. Rukovať bola ozdobená taktiež znakmi v inom jazyku. Bola z kovu ale kvôli pohodlnosti ju zdobila aj brúsená koža.

-Je nádherný!- ďakovala som s úžasom.
-Som rád, bude sa ti hodiť. Tu máš k nemu ešte postroj. Hneď ako si sa dostala na hrad dala kráľovná na povel ukovať pre teba meč. Na meči su runy so zaklínadlami, ktoré prečíta len strážca živla,- podával mi postroj.

-Naozaj je nádherný, ďakujem,- stále som ho obdivovala.
-Mali by sme ísť, určite nás už čakajú,- pomohol my s mečom a šli sme naspäť do knižnice.