,,Aleanor! Čo sa to s tebou stalo? Známky máš výborné, ale správaním to ide s tebou stále dole vodou," povzdychla si.

,,Mama, vieš si predstaviť, aká by bola v škole nuda?" mykla som plecami, odsunula stoličku a vzala odtiaľ prázdny tanier.

,,Nezabudni na to, čo som povedala. Máš zaracha! Poobede rovno zo školy domov!" zakričala za mnou.

,,Myslíš si, že by ma chcel ktosi uniesť? Lebo ja mám dojem, že ak by sa to komusi aj podarilo, veľmi rýchlo by ma vrátil. Ešte skôr, ako pokazený tovar," uškrnula som sa, odložila tanier do umývačky a vybrala sa nahor do izby.

,,Vieš, ako som to myslela!"

***

,,Prosím, neukáž sa, prosím..." mrmlala som si popod nos a kráčala po chodníku ku škole.

,,Láska, ako si mi len chýbala!"

,,Bohovia, čo som vám sakra spravila!" vzdychla som si, ,,ešte nedávno si mi vravel, že by ma nechcel ani trol a odrazu som pre teba láska?" nadvihla som obočie a obzrela sa.

Bloňdiak sa ponáhľal za mnou, na perách obvyklý škeriaci sa výraz.

,,Neboj sa, zakryjem si oči," uškrnul sa a dobehol ma.

,,Mám dojem, že ma začínaš prenásledovať," povzdychla som si.

,,Osud nám praje," priložil si dlaň na hruď.

,,Ten osud ma tým pádom nenávidí."

Dobehli sme do triedy tesne pred zazvonením.

Profesor Higginský sa došuchtal dovnútra, no v momente, ako prekročil prah, pozrel sa na nás a zamračil sa.

,,Pán profesor? Ako dlho sa vám o mne sníva?" spýtal sa Steve s hlavou položenou na dlaniach.

,,Drž zobák, Strauch!" zavrčal.

Podľa mňa by ho kľudne nechal zas po škole, avšak vedel, že by s ním musel zostať on sám. Mám dojem, že by to skončilo minimálne jedným úmrtím. Alebo skôr samovraždou.

***

,,Motal si sa tam ako jediný z triedy, takže si nevymýšľaj, že nevieš, kde je!" nahnevane som ho udrela do hrude.

V očiach sa mu zákerne zablyslo, ,,čo dostanem za to, keď ti to prezradím, bifloška?"

,,Nič! Tak kde si ho dal?"

Založil si ruky na hrudi, ,,moja zlatá, takto obchody nefungujú."

Nechápavo som nadvihla obočie, ,,si už totálne pošahaný? Aké obchody? Okamžite mi vráť môj telefón!"

,,A ak nie? Pôjdeš sa na mňa sťažovať?" uškrnul sa, oprel sa chrbtom o skrinku za ním, ruky si založil do vreciek svojich nohavíc.

,,Strauch!"

,,Nikdy si sa nepozrela, aký má náš pán riaditeľ pekný zadok?" nadhodil nenútene.

V mysli mi čosi skrslo čosi šialené, ,,nie, to si nespravil... Prestaň sa smiať! Chceš, aby ma naozaj vyhodili?!"

,,Vieš veľmi dobre, že by ťa vyhodiť nemohol."

Možno, že mal pravdu... Aj napriek správaniu som mala až neuveriteľne dobré študijné výsledky.

,,Zabijem ťa, počuješ?!" naduto som sa otočila a mierila smerom k riaditeľni.

,,Aj ja ťa milujem!" rozosmial sa a odišiel.

Zmierila som sa s tým, že skončím v base!

Z rohu predomnou vyšiel muž, ktorého som obvykle videla veľmi nerada, avšak teraz mi to hralo do karát.

Naozaj to ten dement spravil.

Riaditeľ kráčal priamo predomnou, v zadnom vrecku nohavíc na mňa vykúkala pokémonová samolepka nalepená na púzdre, v ktorom sa ukrýval môj mobilný telefón.

Ako sa mu to podarilo spraviť tak nenápadne, že si ho ani nevšimol?

Pridala som do kroku, vlasy v cope mi lietali zo strany na stranu. Snažila som sa kráčať najtichšie, ako som vedela, avšak aj tak sa muž otočil.

,,Slečna Klarssonová? Deje sa niečo?"

Zastala som tesne za ním a nahodila silený úsmev, ,,nič, pán riaditeľ, len sa prechádzam."

,,Mala by ste sa vrátiť do triedy," znova sa otočil a odchádzal.

Nemohla už ďalej čakať, spravila som rýchly krok, napriahla ruku, chytila vytŕčajúci obal, a čo najšikovnejšie si ho bleskovo strčila do vrecka svojej mikiny.

,,Čo to..." znova sa obzrel na mňa.

,,Mal by ste sa ísť pozrieť na záchod. Asi sa vám stala nehoda," rýchlo som sa otočila, a čo najrýchlejšie kráčala preč.

Ak Stevea Straucha nezabijem dnes, tak nikdy!

***

,,Pripravená na službu v kuchyni?"

,,Už len z tvojho hlasu ma pília uši!" zrýchlila som krok so snahou zbaviť sa pijavice, ktorá ma nie a nie nechať na pokoji.

,,Môžem ti aj šepkať do uška, ak by to bolo lepšie," uškrnul sa.

,,Aké je číslo na najbližší pohrebný ústav? Je načase, aby si im konečne zavolal a dohodol si s nimi svoj vlastný pohreb, kým máš čas. Pretože ten sa ti v mojej prítomnosti extrémne rýchlo míňa."

,,Máš pravdu... Musím im povedať, že si želám byť pochovaný vedľa teba."

Zdesila som sa, ,,to sa neopováž! Však to by som sa ťa nezbavila ani po smrti!"

Obaja sme vkročili do obrovskej školskej kuchyne. Z tej vône všade naôkol mi začal žalúdok zavýjať.

,,Konešne ste tfu," podišla k nám stará žena so zvráskavenou kožou vraviac divným prízvukom.

,,Dobrý deň. Čo presne tu máme robiť?" povzdychla som si.

,,Što tak nenútene, defče? Práca tu bude baviť! Potrefujem umyť riad," oboch nás chytila za ruky a ťahala za sebou priamo k obrovskej hromade použitých tanierov a príborov.

,,Toto máme umyť?! Dúfam, že budeme mať, kde prespať," zhrozil sa Steve.

,,Och, nie nie nie. Toto musífe mať do dvof hodín sprafené," zoširoka sa usmiala.

,,Kedy sa z našej školy stihla stať mučiareň?"

S týmto som s ním musela nechcene súhlasiť.

,,Budem fedla. Žiadne froblémy!" otočila sa a zmizla za malými drevenými dverami po našej pravici.

Steve sa okamžite rozbehol k stolu a vyskočil naň. Ľahol si a založil si ruky za hlavu.

,,Čo to akože stváraš?" nechápala som.

,,Toto je práca pre ženy, nie pre mužov," odvetil nenútene.

,,Ak sa sem okamžite nedoplazíš, spravím z teba ženu raz dva!" zasyčala som.

,,Kľud, mojko, nemala by si strácať čas a pustiť sa do práce."

Cítila som, ako sa mi od hnevu rozžeravila tvár. Vzala som si najbližší hrniec, napustila doň ľadovú vodu, vybrala sa potichu k stolu a všetkú tekutinu naňho prevrátením tej nádoby vyliala.

Okamžite vyskočil na nohy. No, ani to tak nebolelo!

,,Klarssonová!" skríkol, pričom z neho skvapkávala voda rovno na dlážku.

Mal premočené vlasy aj oblečenie, no mne to nerobilo vôbec žiadne výčitky svedomia, keďže si to zaslúžil.

,,Budeš už ochotný mi pomôcť?" zamrkala som mihalnicami.