Snažila som sa nevnímať ten chlad v topánkach, ktorý mi neustále pripomínal, aby som si konečne kúpila zimné čižmy. Sneh mi vŕzgal pod nohami a zo striech vyseli cencúle.

Bolo to nezvyčajné, ale áno, napadol sneh, ľudia! A uši mi od chladu zamŕzali.

Ó, áno, zabudla som si čiapku, kruciš!

S taškou na chrbte som kráčala vpred a rozkopávala sneh z chodníka. Vlasy som mala stiahnuté vo vysokom cope a na sebe len menší kabátik. Nemala som rada zimné oblečenie.

Na obzore sa črtala vysoká žltá budova. Škola bola z polovice zrekonštruovaná. Na dvore posedávalo pár študentov a chichotajúc sa si vymieňali úškrny.

Následne mi do chrbta narazila obria snehová gula, až som sa zapotácala a takmer sa pošmykľa na zľatovatených schodoch.

Ozval sa zborový smiech. Povzdychla som si a s ignorovaním vykročila vpred.

,,Hej, bifľoška!" zakričal na mňa už známy hlas, ktorý som túžila počuť najmenej.

Bloňďatý chalan vykročil zo skupinky a zatarasil mi cestu. Uškrnul sa.

Svoje zafírové oči zabodol do tých mojich.

,,Čo chceš, Steve?" zamrmlala som.

,,Rád by som povedal, že teba, ale si taká škaredá, že teba by nechcel ani samotný trol, zlato," uchechtol sa.

Nenechala som sa jeho slovami zraniť, takže som si prekrížila ruky na prsiach a vzdorovito mu pozrela do očí.

,,Mňa tvoje reči nezaujímajú, Strauch. Uhni mi z cesty," odvrkla som.

,,Ejha, aká drzá. Počuli ste to?! Naše vtáča vylieta z hniezda," podišiel bližšie.

Decká naokolo sa rozrehotali a sledovali dianie. Bolo to strašne nepríjemné.

,,A o chvíľu ty vyletíš z cesty, ak nezmizneš, debil!" sykla som.

Chalani z jeho skupiny zhíkli, až jeden z nich na neho zakričal, ,,Steve, to sa necháš? Myslel som si, že máš guráš!"

Steve Strauch sa nahneval a pristúpil bližšie, ,,dievča malé, máš ostrý jazyk. Veď ja ti ukážem, kto vyletí z cesty!" zavrčal, keď v tom ho prerušil hlas profesora, ktorý akurát vystupoval zo svojho vozidla.

,,Čo sa tu deje?!"

Steve sa naňho rýchlo otočil, ,,uráža mojich rodičov, pán profesor!" zaklamal.

,,Čože?! To nie je pravda!"

,,Ticho! Vás som už niekoľko krát upozornil. Ak sa neutíšite, nechám vás po škole. Bliakate na celý pozemok, rušíte ostatných a tie vaše žartíky nám ničia budovu. Utekajte okamžite do tried," zavelil a zabuchol dvere svojho čierneho BMW.

Steve si odfrkol a pri odchode do mňa hnusne vrazil ramenom. Zareagovala som a rýchlo do neho drgla naspäť, pričom zanadával a otočil sa na moju vyškierajúcu sa tvár.

,,Sviňa malá. Ešte si sa za tie roky nenaučila, aký dokážem byť, keď ma niekto nahnevá?" zavrčal a prikročil bližšie. Mal pevne zaťatú sánku a v očiach mu hniezdil dlho potláčaný hnev. Ten avšak nechýbal ani mne.

Nechcene som si spomenula na naše prvé stretnutie. Vtedy som sem na školu došla prvýkrát. Prestupovala som z gymnázia a ako nováčik som samozrejme nevedela nájsť riaditeľnu. A ako to zvyčajne býva, tento chalan ma na prvý pohľad očaril, keď sa len tak nenútene opieral o skrinku. Bol to ten typický bad boy s neustálym úškrnom na perách. Nemala som ako tušiť, aký je vo vnútri, a tak, keď som sa ho opýtala na cestu, ma vysmial a poslal úplne iným smerom. Nebola som ten typ dievčaťa, ktoré nechá sebou mávať a šikanovať sa, takže som si to s ním po prestávke pekne ostro vyriešila a pre tentokrát sa mu vysmiala ja. Odvtedy neuplynie deň bez našich hádok a šikanovania sa navzájom.

,,Steve Strauch... To, aký si hnusný, vie hádam každý," uškrnula som sa, obišla ho a zabuchla za sebou dverami, ktoré jemne zavŕzgali.

Nenávidela som každučký jeden deň v škole práve kvôli osobe, čo sedávala v rovnakej triede ako ja. Áno, s tým debilkom bez mozgovej kôri som bola spolužiačka. A čo ešte lepšie? Sedela som s ním v jednej lavici, pár centimetrov od seba. Mám pocit, že to tí profesori spravili schválne.

Odignorovala som nadutú profesorku matiky vyčkávajúcu na nás dvoch, hodila som batoh k nohám stoličky a dopadla na ňu. O minútku na to sa pri mne zastavilo chlapčenské telo.

,,Kde ste zas boli?!" zurčala na nás ako vodopád.

,,Prepáčte, pani profesorka. Je to idiot, chápete," mykla som nevinne plecami a vytiahla si jemne potrhanú učebnicu.

Spomínaný idiot mi naštvane dupol po nohe. Sykla som, vystrelila kolenom hore a narazila si ho o spodok lavice. Zahrešila som. Rozrehotal sa a padol na stoličku vedľa mňa. Teda, takmer. Odsunula som ju a on so zadunením dopadol zadkom rovno na drevenú podlahu. Tentokrát som bola so smiechom na rade ja.

,,Ja ti..." začal.

,,Obaja sa ukľudnite!" profesorka naštvane udrela rukou po stole.

,,Pozor. Ak zlomíte tú lavicu, budete za ňu platiť," nevinne som sa usmiala.

Ten jej pohľad by som chcela namaľovať!

Trieda sa smiala, až dokým matikárka nezačala rozdávať papiere. Eeh... Asi som to trošičku prehnala.

,,Asi nie som jediný, kto ťa chce zabiť, bifľoška," drgol do mňa Steve.

,,Musím si vás pripísať na zoznam," zaškerila som sa naňho a drgla ho späť.

Naozaj by ma zaujímalo... Pokiaľ sme im tam strašne liezli na nervy, prečo nás dali sedieť v rovnakej lavici? Zakaždým to malo katastrofálne následky!

***

V šatni to od rôznych druhov sprejov riadne páchlo. Svrbel ma nos, no zadržala som kýchnutie.

,,Aj u chlapcov to krajšie vonia!" sykla som.

,,Ako to vieš? Nebodaj si šla za Stevom až tam?" uchechtla sa blondína a zobliekla si tričko.

,,Niekoľko krát... Možno. Čo ťa do toho?! Nešla som tam dobrovoľne!" zdvihla som obranne ruky a taktiež sa začala prezliekať.

Hádajte, kde zvykol ten hajzel ukrývať moje vrecúško? Buď to boli chlapčenské toalety, alebo spomínané šatne. Dobre sa bavil na pohľadoch chalanov z našej triedy, keď som si to tam pekne napaprčená nakráčala s tvárou rudou od zlosti.

Obula som si topánky a vyskočila na nohy. Hurá športovať!

Telocvičňa bola asi jediná miestnosť v celom areáli školy, ktoré nám iné mohli závidieť. Obrovský priestor, basketbalové koše, horolezecká stena...

Postavila som sa do stredu zostúpenia.

Basketbalové lopty v rohu mi jasne napovedali, čo dnes budeme robiť. Zmučene som si povzdychla.

,,Ale čo, bifľoške sa nechce?" vlasy mi postrapatila známa dlaň.

Udrela som lakťom dozadu a s potešením našla vytúžený cieľ. Zahromžil na moju adresu.

Prečo mám pocit, že predtým, než vojde telocvikárka do triedy, sa pri pomyslení na nás dvoch radšej pomodlí? Obaja pri športe na rovnakej hodine... nikdy to nedopadne dobre.

Veľmi dobre vedela, čo robí, keď nás rozdelila do dvoch rozličných tímov. A všetci ostatní si úľavne vydýchli. Uškrnula som sa.

So Stevom sa nám stretol zrak. Posmešne sa mi uklonil a odpochodoval na druhú polovicu ihriska. Ukázala som mu prostredník, na čo sa chytil za srdce a predstieral kolaps. Ostatní sa na nás pochechtávali.

,,Správate sa ako malé deti!" zahučala na nás telocvikárka a následne dala povel k začiatku hry.

Súperov tím získal loptu ako prvý a v momente sa hnal smerom k nám. Debilko bol samozrejme športový maniak, čiže basketbalka v jeho rukách ma ani v najmenšom neprekvapila. A tu to prenechávali na mňa. Robili si z nás divadlo!

Keď sa vrhol okolo mňa s tým svojim povrchným úsmevom na perách, vyskočila som k nemu. Myslíte, že som mu vzala loptu? Čo mi po lopte! Ja som chcela jeho šiltovku! A tú som si o sekundu na to úspešne položila na hlavu.

Steve zastavil s basketbalkou v rukách a hodil na mňa besniaci pohľad. Odhodil loptu môjmu tímu a rozbehol sa za mnou. Moje nohy sa oddelili od zeme a utekali von z telocvične.

,,Bifľoška! Keď ťa chytím..." vrčal.

,,Obaja sa vráťte!" skríkla profesorka.

So smiechom som vybehla na školský dvor. Spod topánok mi odlietavali kamienky a bahno, ktoré tu po snehu zostalo.

Kurňajs! Riadne sa to tu šmýkalo, čo ma donútilo spomaliť. Pribehla som k školskému altánku, keď v tom ma za tričko uchopila ruka, ktorá ma potiahla späť.

A je po srande.

Narazila som do jeho hrude a rýchlo sa od nej odstrčila.

,,Toto si beriem," vzal si šiltovku a nasadil si ju. Pustil moje tričko a cúvol odomňa.

,,Keby som k tebe necítil takú nechuť, povedal by som, že je s tebou sranda, Klarssonová."