Londýn, nedeľa 20. január 2019
Louis

   Ako tak sedím v prítmí klubu a neprítomne sledujem servírku v obtiahnutej rovnošate, ako nám pokladá na drevený, tip-top naleštený porvrch stolíka naše nápoje, napadá mi, či to bol vlastne dobrý nápad. Prísť práve sem. 
Harry vyzerá, že je v pohode, ale poznám ho už dlho a viem, že sa tu tak necíti.

"Chcel si čosi iné?" spýtam sa ho, ale on len pokrúti záporne hlavou a siahne po svojom poldecáku.

"Nie, toto je fajn," odvetí, pohárik drží medzi prstami akoby sa rozhodoval, či ho do seba hodí na ex alebo nie. Vezmem do rúk svoj pohárik, podobne, ako spravil Harry s tým jeho, a pozriem spýtavo naňho. 

"Tak... aj si na niečo pripijeme?" spýtam sa váhavo.

"Načo? Aj tak sú to len prázdne frázy," zamračí sa Harry. V tej chvíli to vyzerá akoby sa mračil nielen na tekutinu v pohári, ale na celý svet. Akoby ho celý ten svet udupal kamsi do prachu.
Po udalostiach posledných dní sa mu v podstate ani nečudujem.

Harry do seba kopne obsah pohára, pričom sa len mierne zamračí, povedal by som, že to ním ani nehlo. Nasledujem jeho príklad, alkohol mi vypaľuje cestičku dolu hrdlom, ale je to len chvíľka. Prudko vydýchnem a vrátim prázdny pohárik späť na stôl. Všimnem si, že na povrchu stola zostali po pohárikoch nepravidelné kruhy, ako tekutina z nich opustila vyhradený priestor, kým servírka kráčala s pohárikmi k nám.

"Niečo na tom bude," prikývnem, kým sa snažím spracovať silu whisky, ktorá mi rozpálila hrdlo. 

"Mnoho vecí je prázdnych, kým pre nás nič neznamenajú," zafilozofuje Harry. "Až keď im dáme našu pozornosť, venujeme čas a zaujímame sa o ne, až vtedy nadobúdajú význam, získajú svoju podstatu. Dostanú zmysel."

"Máš hodinu sebareflexie?" spýtam sa ho úplne vážne, v mojej otázke nie je nijaké pobavenie.

"Hej, už od piatku," odvetí bez zaváhania. Pohárikom otáča medzi prstami, na prvý pohľad vyzerá, akoby bol mysľou úplne inde, a nie tu pri mne, v klube. 

"Mal som ju tak blízko, Lou," prehovorí po chvíľke ticha, kedy sa neodvážim povedať ani slovo. Harry vyzerá, že potrebuje zo seba dostať nejaké myšlienky, ktoré mu motajú hlavu už pár dní. Od tej tlačovky, viem to.
Stalo sa tam toho viac, než dosť.
A až keď som ho videl, ako ani nie v polovici rozhovoru s novinármi jednoducho odchádza, za Becky, pochopil som, že sa v ňom v ten večer musel udiať obrovský zlom.
Hazz bol vždy zodpovedný, čo sa týkalo povinností, ale v tej chvíli, keď som si uvedomil čo robí, som ho skôr poháňal, aby ju zastihol.

"Vrátilo sa mi toľko vecí, postupne vypĺňajú tie hluché miesta, ale... stále je to málo, a ona to vie," v jeho hlase znie zvláštny smútok. "Povedal som jej veci, slová, ktoré jej ublížili... na ktoré som nemal ani pomyslieť, a nie ich vôbec vysloviť. Posral som, čo som mohol."

"Nebudem ti to vyvracať," ozvem sa aj ja, nech si nemyslí, že v tomto sa ho budem snažiť ospravedlniť. Má totiž pravdu - pekne to posral. 

"Ako môže... aká je silná, keď ma nechala proste ísť? Povedala, nech sa vrátim, keď si spomeniem na všetko... ona, nechcela si ma pripútať za každú cenu," Harry si prejde dlaňou po tvári, to gesto je bezradné a zároveň tak silné. Vie, že pochybil a vie, že Bee je tak silná, že mu dala ďalší čas... kým si úplne nespomenie.

"Povedal som jej, že ju milujem, a neklamal som," pokrútil hlavou, slová sa z neho sypú a ja ho nechávam, nech sa vyrozpráva. Servírke len naznačím, nech nám prinesie ďalšie kolo našich nápojov, a ona prikývne, že rozumie. Netreba slová. 

"V tej chvíli som to cítil asi najsilnejšie, za celý čas, kedy len blúdim a snažím sa spomenúť si," vydýchne a pozrie na mňa. "Zaslúžim si ju vôbec?"

"Becky ťa miluje, Hazz," snažím sa byť vecný, neťahať mu klamstvá popod nos. "Až tak, že je ochotná podstúpiť všetko, dokonca myslím, že ak by si si už nespomenul, nechala by ťa žiť svoj život... To dievča má všetok môj obdiv, naozaj."

"Vravíš, akoby si o takých citoch čosi vedel," uškrnie sa Harry, ale viem, že to nemyslí zle. Pri jeho slovách sa mi okamžite vybaví Ellie, jej tvár a skrytý úsmev, keď si myslela, že sa nedívam.
Ale ja som sa díval, na ňu, nedalo sa mi inak. Doslova mi počarovala, nič podobné som doteraz nepoznal.

"Možno viem," vrátim mu podpichnutie, na čo sa on zasmeje nízkym, zvláštnym smiechom.

"Poznám ju?" spýta sa Harry, ani náznak zaváhania sa mu nečrtá v hlase. Prekukol ma?

Odfrknem si, pohľad klopím bokom akoby som mohol pred tou otázkou utiecť. Odpovedi sa nevyhnem, aj to si uvedomujem veľmi dobre.

"Sám netuším, na čom som," poviem popravde, pohľadom sa vrátim k nemu. "Doteraz som nič podobné nezažil, a to mám už čosi prežité..."

"Zdá sa, že sa každému z nás ktosi dostal pod kožu," uškrnie sa Harry, ale odmlčí sa, pretože nám servírka nesie ďalšie pitie a obaja ju len mlčky sledujeme, kým šikovne vymení prázdne poháriky za plné. 

"Každému?"

"Uhm, veď ty mi tu čosi naznačuješ... Niall vyzerá, že tiež niekoho stretol, myslím tým jeho fotografku," objasňuje mi Harry. Vie niečo viac, než viem ja? 

"Myslíš Jess," uisťujem sa, Harry len prikývne. Pri bare sa čosi zjavne deje, počujem aj zvuk rozbitých pohárikov a niečí zvýšený hlas, ale nevenujem tomu pozornosť. 
Pritiahne ju totiž osoba, ktorá opatrne kráča okolo boxov, akoby si nebola istá, že tu vôbec chce byť. My o vlku...

"Keď už sme pri tom," odkašlem si. "Stretol som Jess dole, v bare. S Kim, Niallovou manažérkou, čosi riešili... a pozval som ju k nám."

Harry na mňa spýtavo pozrie, ale to sa už vykloním tak, aby ma zbadala, a zamávam na ňu.
"Tu sme, Jess!" snažím sa, aby ma zbadala.

Jess sa pohne našim smerom, pohľadom ma sleduje a zdá sa mi akosi rozrušená. Alebo skôr rozhodená? Keď príde k nášmu stolu a zistí, že nie som len sám, na okamih sa zarazí.

"Hazz?" sotva ju počujeme.

"Jess, rád ťa znovu vidím," pousmeje sa Harry, pohľadom opíše jej siluetu, ako stojí pri stole a vyzerá, že Jess na kratučký okamih váha, čo spraviť. 

"Som rád, že si napokon prišla, tuto pán Styles potrebuje rozveseliť," nadvihnem kútiky úst v poloúsmeve a pozývam ju, nech si prisadne.
Harry sa posunie, aby spravil miesto a Jess si sadne k nemu.
"Ale, ty tiež nevyzeráš príliš veselo," podotknem spýtavo, pohľadom prechádzam medzi Harrym a Jess. Vyzerajú, akoby obaja vypadli z melancholickej drámy.
Povzdychnem si. "Vidím to na párty stratených existencií," poviem skôr pre seba, aj keď viem, že ma obaja museli počuť. Harry sa uchechtne a pokrúti neveriacky hlavou.

Spýtam sa jej, čo si dá na pitie, ale Jess len kývne hlavou k našim pohárikom. Ak nepohrdne whisky, ktorú pijeme s Harrym, musí to mať vážny dôvod, toto pitie totiž otupí poriadne.
Ale, možno práve to potrebuje...
Zastavím servírku, ktorá síce nie je tou, ktorá nás obsluhovala doteraz, ale iná sa k nášmu stolu ešte nedostavila, tak objednávam pitie pre Jess u nej. Len prikývne a už sa stráca pri ďalších stoloch, pohárik pre Jess však prinesie len o malý okamih.
Jess ho vypije zároveň s nami, ale jeho silu neustojí, nie hneď. Neobjednal som nijakú brzdu, ale zdá sa, že Jess je rozhodnutá, že pre dnešný večer to zvládne aj bez nej. 

Netuším, koľko času uplynulo ani koľko ďalších pohárikov sme zvládli, možno sme povedali len pár viet, možno to bolo pár minút, keď môj pohľad pritiahne akýsi prelud... zdalo sa mi to? Alebo to bola vážne ona?
Keď však pozriem smerom, kde som ju zazrel úplne nečakane, akoby do mňa vošiel blesk. Sledujem ju, ako kráča od stola k ďalšiemu, v rukách drží tácku, akoby už bola jej súčasťou, a zapisuje si objednávku.
Naozaj je to ona... moja Ellie.

Oh, kurva, čo tu robí práve ona?

Ellie sa zastaví pri našom stole a keď k nám zodvihne pohľad, môžem vidieť, ako na pár sekúnd stuhne. Prejde pohľadom po každom z nás a ja pochopím, že nás s Harrym spoznala, uhrá to ale úplne ako profesionálka. Vo mne by sa však krvi nedorezali...

"Prinesiem vám niečo ďalšie?" spýta sa hlasom, ktorý sa mierne zachveje, ale Ellie sa tvári ako socha. Nedáva na sebe poznať nič, čo by prezradilo, že vie, koho obsluhuje. Ak robí v tomto klube, musí byť na celebritných hostí zvyknutá... 

"Nateraz nepotrebujeme nič," ozve sa Jess, opätuje Ellie skúmavý pohľad. Vsadil by som čokoľvek na to, že práve uvažuje nad tým, kto Jess je, a prečo sedí pri Hazzovi. Spomínala, že je directionerka, a tak jej isto podobné myšlienky práve bežia hlavou.

"V poriadku," prikývne Ellie a zvrtne sa na odchod.
Napriek tomu, že viem, že sa pri našom stole ešte pristaví, od tohto okamihu strácam svoj doterajší pokoj. Výmenu servírok som si vôbec nevšimol, možno to bolo kvôli tomu humbuku pri bare. Sledujem každý jej pohyb, nemôžem si pomôcť, som ako uhranutý.
Skutočnosť, že tu dnes večer je, že ju môžem vidieť, ma totiž totálne prevalcovala.

° ° ° 

"Ospravedlňte ma," ozvem sa o niekoľko desiatok minút neskôr, len rýchlo prebehnem pohľadom po Jess a Harrym, ale kým stihnú čokoľvek povedať, vstávam od stola.
Ellie práve zmizla v úzkej chodbe, ktorá vedie kamsi do útrob klubu, a ja mám neskutočnú potrebu ísť za ňou.
Ukradnúť si chvíľu s ňou, aspoň pár minút.
Mám toľko otázok a v sebe zmätok. Stále ma dokáže prekvapiť, a to som si myslel, že viem o nej toho dosť. Zjavne som sa skurvene mýlil.

Chodba je tichá a mierne v prítmí, keď do nej vstúpim, ale kdesi vpredu začujem hrkotanie fliaš. Ellie bude zrejme v nejakom sklade. 
Keď prídem až k pootvoreným dverám, zisťujem, že moje domnienky boli správne, práve sa naťahuje s krabicou plnou fliaš.

"Pomôžem ti s tým?" spýtam sa prvé, čo mi napdane, keď ju vidím s ťažkým kartónom v náručí.  Všimnem si, ako sebou trhne, keď ma začuje, ale stojí ku mne chrbtom, tak netuším, ako sa práve tvári. A tak rád by som videl jej reakciu na moju prítomnosť, naozaj veľmi rád...

"Nemal by si tu byť," odvetí a cúvne o dva kroky, ale keďže jej stojím v ceste, vrazí do mňa. 
"Vstúpiť sem môžu len zamestnanci..."

Kriste, aj keď je to skôr náhodný dotyk, keď ma pri kráčaní späť nevidí, zamáva mnou. Nečakane, akoby do mňa vrazila celou svojou silou, akoby to bolo v rozbehu. To všetko dokáže len tým, že je blízko...
Ježiši... pôsobí na moje zmysly už vypité množstvo alkoholu? Alebo je to len ňou, Ellie?

"Ellie," s mojím oslovením zaprotestuje svetlo nad nami, a aj keď ide o dosť chabé osvetlenie, zostať úplne potme... hm, to by mohlo byť aj zaujímavé.

"Mal by si odísť, Lou," ozve sa znova rozhodným tónom, znie ako vyhrážka.

"Vážne tu pracuješ?" spýtam sa bez rozmyslu, tá otázka mi nedá pokoj a stále ma nejako pokúša. Snažím sa spracovať, pochopiť, čo všetko toto dievča musí zvládať, a najmä, prečo? 

"Zaujíma ťa práve to?" spýta sa zarazene.

"Zbavuješ ma slov," opatrne jej položím dlane na boky, cítim, ako sebou pri tom trhne. "Koľkokrát ma ešte prekvapíš, Ellie?"

"Nechcem ťa prekvapovať," odvetí s jemným odkašlaním. "Vlastne ma nepoznáš, Lou."

"Pravda," súhlasím s jej slovami. "Viem len to, čo si bola ochotná mi napísať... prezradiť." 

"Nestačí ti to?"

"Nestačí, Ellie," zašomrem skôr pre seba, ale pochopím, že moje slová musela počuť aj ona, pretože opatrne, roztrasene vydýchne. Zovriem jej boky v dlaniach, potrebujem ju cítiť o čosi viac, potrebujem sa jej dotýkať. Šialene to potrebujem...

"A, ja neviem prečo," vydýchnem rovnako, ako pred chvíľkou ona. "Ale dostala si sa mi do hlavy. Myslím na teba viac, ako by som možno mal..."

"Lou..." začne, ale pokračovať jej nedovolím.

Ďalšie slová sa zo mňa valia, nedokážem ich nijako ovládať.
Písať si, to je jedna vec. Skrývať sa za písmenkami, odhaliť len to, čo chcem ja sám, to je veľmi jednoduché spraviť. Ale až keď sme osamote, tvárou v tvár alebo tak blízko tomu druhému, že niet ako utiecť, to je jediná príležitosť, ako dostať odpovede, ktoré inak obchádzame okľukou a sú pre nás istým postrachom. 

Nedokážem jej nijako odolať, a keď vdychujem vôňu jej pokožky, ako sa k nej skláňam, pomedzi slová, ktorými sa ma snaží odohnať, jej bozkami opíšem krivku krku.
Ellie slastne zavzdychá... či sa mi to len zazdalo?
Spraví odomňa pár krokov, ja stisnem pery k sebe.
Nestačí mi, zisťujem vzápätí. Nestačí mi to zvláštne čosi, čo je medzi nami.
A aj keď sa snažím ovládnuť svoje túžby, posmeľované niekoľkými pohárikmi alkoholu, nijako si nedokážem zakázať hľadieť jej na pery.
Aké by bolo ochutnať ich?
Sú tak poddajné a mäkké, ako vyzerajú?

"Harry, on..." začne Ellie, pripadá mi, akoby ju bolelo každé slovo, ktoré sa chystá ďalej vysloviť.
"Je v pohode?" vtiahne ma jej otázka z túlania sa myšlienkami na jej pery, úplne naspäť do priestoru skladu. Rozoberali sme, teda, skôr sa ona rozohnila a ja som len stručne vysvetľoval, aká je realita ohľadne Jess, ktorú si už Ellie zaradila, a Harryho, ku ktorému sa podľa nej akosi príliš túli. 

"Verím, že bude," odvetím tichým hlasom, lebo sám netuším, ako sa situácia s ním ešte môže vyvinúť. Z celého srdca si však prajem, rovnako ako aj Ellie, aby sa všetko vrátilo do stavu "predtým" a on bol s Bee jednoducho šťastný.

"Ježiši," skloní Ellie hlavu a v tej chvíli vyzerá, akoby na svojich pleciach niesla ťarchu celého sveta, a nielen tú vlastnú.
Z jej stále vyhýbavých odpovedí, keď vyzvedám ďalej, zatiaľ len tuším, že jej život nie je práve prechádzka rozkvitnutou záhradou, ale napriek tomu je toto dievča stále silné a plné odhodlania, až ma udivuje. Až ma to núti k tomu, že ju nedokážem nechať ísť zo svojho života... núti ma to chcieť ju poznať viac, bližšie, a v neposlednom rade, priťahuje ma.
Ako len žena dokáže upútať, a priťahovať, muža... 

Aj keby som chcel udržať všetko len v rovine priateľstva, viem, že by bola len otázka času, kedy by som to všetko buď porušil, alebo radšej ukončil.

"Prepáč, vážne musím pracovať," jej slová sú naraz tiché, po predošlom vzdore, kedy vyhlásila, že ju nepoznám a nemám ju súdiť, naraz nie je ani stopy.
Stalo sa to vôbec? Vyhlásila len pred chvíľkou, že ju nemám súdiť? 

Siahne po krabici, po ktorú pôvodne prišla, ale nedovolím jej to. Pritiahnem si ju bližšie, dlaň položím na jej pás. Opatrne jej prejdem pažou nahor, prstami sa pohrávam s vlasmi na zátylku a vkĺznem jej nimi do účesu.

"Zbláznim sa z teba," vydýchnem najúprimnejšie, ako som v tom okamihu schopný, a prikryjem jej pery svojimi.

Konečne.
Všetko vo mne priam prahne po tom nežnom spojení, naše pery sa o seba najprv obtrú, len jemne na ňu útočím. Nechávam ju, nech sa rozhodne sama, čo všetko mi dovolí, ale keď cítim, ako mi ochabne v náručí, keď si ju na sebe pridržiavam, ako mi opätuje moje bozky, pochopím, že nie som jediný, ktorý po týchto bozkoch túžil.

Napriek tomu, že vnímam jej neskúsenosť, Ellie na mňa úplne automaticky reaguje a skúša, v podstate sa učí za pochodu, a robí so mnou neslýchané veci.
Ako nijaká pred ňou... doteraz som nič podobné neprežíval pri obyčajnom bozku.
Zastonám, aj ona nič nepredstiera a jej hlas, ako zavzdychá, mi prechádza krivkou chrbtice, rozochveje moje telo, ktorého jasnú reakciu musí vnímať aj ona.
Skurvene dokonalý pocit, opojný a návykový.

Pochopím, že pod skúpym svetlom v zastrčenom sklade klubu, kde pracuje, sme nielen prekročili prvé hranice, ktoré sprvu vytýčili obrysy priateľstva, ale najmä... že sme vkročili na cestu, z ktorej už niet návratu. 

A ja tú cestu chcem zdolávať s ňou, s jej bozkami a s tým, čo mi Ellie dovolí.

° ° ° 

A/N: lásky, v tejto kpt som sa chcela vrátiť k istým veciam, dostať ich z hlavy a trošku vám objasniť, ako celú udalosť na tlačovke (kde sa stalo viac vecí, ak si pamätáte) vnímal Harry. 

Tiež som sa chcela vrátiť k prvému bozku Ellie a Louisa, ale tentokrát Louisovho POV. 

Pri písaní som mala otvorené všetky 3 príbehy :) a bolo pre mňa naozaj zaujímavé vrátiť sa k nim. Ak by ste si chceli občerstviť, ktoré časti to boli: 

- Tak trochu môj = kpt 87 a 88 
- Ak budeš môj = druhá časť kpt 43
- Jedine môj = kpt 11