Ako postupovali na sever, podnebie bolo čoraz chladnejšie. Sophelia to cítila hlavne v noci, keď zaspávala pod niekoľkými vrstvami oblečenia a prikrývok. Nemohla sa však sťažovať na nepohodlie, Michel sa vždy staral o to, aby sa cítila čo najkomfortnejšie, hoci s neosobným a neutrálnym výrazom tváre. Občas ju tým nadovšetko hneval.

V noci nikdy neostával s ňou v stane, odchádzal von hliadkovať. Len jej sucho oznámil, že sa nadránom vráti a že sa nemusí báť, lebo stan je pod stálou ochranou, a potom sa stratil. Občas večer ležala a počúvala jeho vzďaľujúce sa kroky s narastajúcim pocitom prázdna. Chýbal jej Telly. Alebo ktokoľvek, s kým by mohla hovoriť o tom, ako sa cíti. Jednorožec bol výborný ochranca a všetko s ním bolo ľahšie, a naozaj bol odhodlaný pomôcť, ale emócie neboli jeho silnou stránkou.

Pozorovala obrysy konárov, ktoré sa v mesačnom svetle ukazovali na stenách stanu. Zaspávalo sa jej ťažko, sotva zvládala bojovať s pocitmi strachu. Strachu o syna. Počiatočný šok a odhodlanie ich potlačili, no postupne sa k nej zakrádali ako tiene po západe slnka. Pevne zavrela oči. Spomenula si na to, ako pred týždňom túto cestu začali. Vtedy naposledy videla Tellyho a prvýkrát uvidela Michela využívať svoju mágiu.

Prišli k palácu v Castle a ona očakávala, že sa jej bude vypytovať a obzerať sa okolo seba, ale iba mlčky položil ruky na drsný kamenný povrch veže. Ako jemný závoj sa mu spod rúk začalo šíriť svetlo, rozbíjalo sa na jednotlivé farby a pokrylo do dúhového obalu celú jednu stranu veže. Pozerala na to s údivom, no nerozumela, ako toto môže pomôcť. Potom však odstúpil, farby zmizli a jednorožec prehovoril.

„Nedostali sa hore použitím mágie. Vyliezli."

Sophelia neverila vlastným ušiam a začínala pochybovať, či tairemonský tajomník niečo vôbec vie.

„Zbláznil si sa?" zvolala. „Videl si tú vežu? Tam sa vyliezť nedá!"

„Človek tam nevylezie, nie."

„Aha," kráľovná trochu skrotla, keď si uvedomila, o čom Michel hovorí. „Čo boli zač?"

„To neviem," sklamane pokrútil hlavou. „Boli to magické bytosti, ale nie veľmi. Mágia v nich bola sotva silnejšia od ľudí."

„Ale vedeli lietať...?"

„Šplhali sa, neleteli. Ale určite sa vedeli aspoň nejako udržiavať vo vzduchu, alebo prilepiť na stenu, alebo..." pokrčil plecami. Jeho výraz tváre stále nič neprezrádzal.

Vlastne doteraz nezistili, kto to bol a ako princa uniesol. Sophelia si to uvedomila s horkosťou v mysli a zase otvorila oči. Spánok nechcel prísť a samota tmavého stanu ju akurát skľučovala. Pomyslela si na Kairu a trochu ju zahrialo pri srdci. Dcéra bola doma a v poriadku. Nič jej nehrozilo, lebo nebola zatiaľ obdarená mágiou. Dar... skôr prekliatie.

Pevnejšie sa zabalila do prikrývok a zase sa v myšlienkach vrátila späť. Michel vtedy zacítil vlnu mágie, za ktorú by mohol byť zodpovedný William, prichádzala zo severu a každá ďalšia vlna postupovala severnejšie. Nasledovali ju divočinou, spočiatku nádhernými zelenými lesmi nad Tairemonom, vyhli sa močiarom na východe a prešli popod vysoké úbočia Dračích vrchov. Príroda na juhu divočiny bola plná zvierat a rastlín rozmanitých druhov, niektoré sa rozkvitnuté na slnku priam ligotali a na utrápenú kráľovnú pôsobili upokojujúco ako materinské objatie domova. Príroda sa však začala meniť okolo zrkadlového jazera. V jazere žili vodné tvory, aj magické, aj obyčajné ryby. Michel sa nebál nabrať vodu, hoci Sophelia by nikdy ruku do tých vôd nevložila. Počula priveľa legiend o utopených či roztrhaných plavcoch. Za jazerom ležala mohutná hora a vrhala naň temný tieň. Jaskyne na jej úpätí boli čiernymi, zívajúcimi tunelmi do prázdna.

„Čo tam žije?" spýtal sa Sophelia, keď sedeli pri ohni a opekali rybu na večeru.

„Tieňochvosty, väčšinou. Ale v niektorých opustených brlohoch sú obrie pavúky."

Nadvihla vydesene obočie. Neupokojil ju, ani na sekundu nezmenil svoj nezaujatý postoj.

„Ako môžeš byť taký pokojný? Nebojíš sa, že mi ublížia?" začínala byť trochu podráždená. Nič od neho nechcela, iba aby sa správal aspoň trochu ľudsky.

„Neublížia, si so mnou," odvetil rovnakým tónom. Akoby išlo o úplnú samozrejmosť.

Všetko preňho bolo samozrejmosť.

Keď pokračovali na sever a zelené lesy vystriedali pusté pahorkatiny plné skál a malých drevín, okamžite sa prispôsobil a poskytoval Sophelii teplo a pohodlie aj pomocou svojej mágie, ak to bolo potrebné. Vedela, že ani on nemôže čarovať donekonečna, no nikdy sa nesťažoval, že by ho stála priveľa sily.

Nikdy jej vlastne nehovoril nič o tom, ako sa cíti. Či je otrávený, či sa bojí, alebo je nervózny, unavený, ustarostený... akoby nebol vôbec nič.

Liezlo jej to na nervy čím ďalej, tým viac. Jeden deň vybuchla.

Nemohla totiž trafiť blbého zajaca. Hnusná sivá potvora sa pred jej šípmi uhýbala, akoby vedela predpovedať budúcnosť, a po piatich neúspešných pokusoch sa zahrabala do brloha.

„Dopekla!" vykríkla Sophelia a naštvane šmarila luk o zem.

„Čo sa deje?" Michel bol pri nej za pár sekúnd, hoci len pred chvíľou stál pol míle od nej. Starostlivý, ako vždy.

„Netrafila som zajaca." Zdvihla luk zo zeme. Najradšej by ním Michela na mieste prebodla, hoci za to vôbec nemohol.

„Postarám sa o to," povedal nevzrušene. „Mohla si to nechať na mňa."

Žiaden problém. Nikdy nemal problém a nikdy nič nepochopil. Vtedy sa rozkričala.

„Ty sa vždy postaráš o všetko! Jasné, vždy si v pohode!" ziapala na jednorožca, ktorý ju len skúmavo pozoroval, ani v najmenšom nevyvedený z miery. „Môžeš sa aspoň raz za život naštvať? Prevrátiť očami nad tým, aká som neschopná? Alebo možno povedať, že chápeš, že mi je mizerne?!"

Chvíľu ostal ticho a nechal sa prebodávať zúrivým pohľadom.

„Sophelia, si v obrovskom citovom zaťažení," povedal potichu. „Ja nie som. Mám viac než tisíc rokov. Dokážem si poradiť v pokoji, to je všetko."

„A na ničom ti nezáleží," odvetila pohŕdavo. „Môj syn je pre teba ničím. Je ti jedno, či ho nájdeme! Ako to s tebou Chris môže vydržať? Ako môžeš vôbec robiť tajomníka človeku, keď ti absolútne na ľuďoch nezáleží?"

Až vtedy sa mu zreničky zúžili a stuhol v očividnom napätí.

„Záleží mi na Christopherovi. A chcem nájsť tvojho syna."

„Tak prečo sa nemôžeš správať ako človek?"

„Lebo nie som človek!" zvolal. Potom sa však zhlboka nadýchol a znova upokojil. „Sophelia, skús si oddýchnuť. Robím, čo môžem, prisahám."

Už mu potom dala pokoj, ale mala pocit, že nič nepochopil. Možno bola sama trochu ufňukaná, ale chcela mať pri sebe plece, o ktoré sa môže oprieť. Keď sa chystala na výpravu, nečakala, že jednorožec bude takmer bez citov. Možno si ho len doteraz predstavovala príliš romanticky, uvedomila si namrzene po niekoľkých dňoch, keď si začala zvykať. Je to bojovník, koniec koncov.

Spánok sa k nej zakrádal len veľmi pomaly, a keď konečne zaspávala, zobudili ju náhlivé kroky vedľa stanu a prudké otvorenie látky.

„Sophelia," oslovil ju Michel. „Musíme sa presunúť. Hneď."

Viac nevysvetľoval, vyšiel zo stanu a premenil sa na bieleho koňa. Sophelia s búšiacim srdcom rýchlo vstala a náhlivo balila všetky veci. Obliekla sa a vyšla zo stanu do tmavej noci. Michela nikde nevidela, dúfala, že je blízko. Z lesa vychádzali zvuky pripomínajúce pukot konárov v plameňoch, no iba vzdialený, akoby kdesi hlboko v lese horela vatra. Veci vyložila na koňa a upevnila ich o sedlo. Náhlivo a neúhľadne zbalila aj stan a tiež ho napchala do vaku. Odviazala koňa a vysadla. Všade okolo však bolo ticho, ani stopa po jednorožcovi. Bola tma ako vo vreci. Kdesi zahúkala sova.

„Michel?" ozvala sa opatrne s obavou v hlase.

O chvíľu začula rýchly dupot kopýt a Michel sa vynoril z lesa. Nepremieňal sa, iba jej kývol, nech ho hneď nasleduje. Zaváhala iba moment, no to, čo uvidela potom, ju vytrhlo z nečinnosti.

Medzi stromami horelo. No nebol to obyčajný plameň, tento sa pohyboval ako živý tvor a občas bolo aj rozoznať ruky, nohy a ohnivú tvár. Naľavo od neho bol ďalší.

„No nie," zaskučala Sophelia a pohnala koňa.

Bežala za jednorožcom najrýchlejšie, ako kôň dokázal. Uhoľní démoni, Charhary, najzriedkavejšie bytosti divočiny. Nikto presne nevedel, kde žijú, lebo málokto ich stretol a takmer nikto stretnutie s nimi neprežil. Sophelia nepochybovala, že jednorožcovi by neublížili, ale nič by ich nezastavilo od pokusov zabiť ju. Potrebovali sa dostať mimo územia rozpálených príšer.

Problém bol v tom, že Charhara v pokojnom stave pripomínala len kopu uhlia v zemi. Až keď ju niekto vyrušil, rozpálila sa. Sophelia si s hrôzou uvedomila, že pod kopytami Fénixa sa začínajú objavovať iskry. Odlietali od kameňa, po ktorom bežali – až kým si neuvedomila, že to nie je kameň. Strhla koňa nabok. Päťmetrový démon sa začal dvíhať a rozhárať. Pripomínal ohnivú stenu, pomaly sa dvíhajúcu do noci. Odrezal Sophelii cestu za Michelom. Chcela sa o kúsok vrátiť, no obrovské horiace obludy ju obkľúčili zo všetkých strán.

Vyčarovala nad sebou ochranný štít rastlín, aby na ňu Charhara horúcou rukou nedosiahla, no výhonky v páľave len zasyčali a zmenili sa na prach. Fénix splašene ustupoval, potriasajúc hlavou, staval sa na zadné a zúfalo hľadal únikovú cestu.

V poslednej chvíli sa k nej dostal Michel a zahalil ich oboch do bielej svetelnej gule. Za ňu nemohli démoni prejsť a hoci obchádzali dookola a zúrivo dorážali, nedostali svoj plameň za hranicu magickej obrany. Jednorožec sa premenil na človeka.

„Michel," vystrašene ho oslovila Sophelia.

Pozrel na ňu unavenými očami. Nevyzeral vystrašený, len znepokojený. Neprekvapovalo ju to.

„Nevieš ich donútiť, aby odišli?" spýtala sa. „Keď už si ten ochranca všetkého živého a služobník mágie..."

„Nie, nedokážem meniť vôľu žiadneho tvora. A naháňalo nás až päť týchto príšer. Proti piatim by som ťa nezvládol ubrániť, a už vôbec nie v pohybe. V noci sú neskutočne silné. Musíme počkať do svitania. Mágia ich udrží vonku, toho sa báť nemusíš. Keď budú oslabené denným svetlom, odoženiem ich."

Sophelia zosadla z koňa. S hrôzou sledovala horu plameňov nad sebou a konečne ich videla zblízka. Vyzerali ako obludné horiace stromy – ale stromy s prázdnou tvárou, oči a ústa boli len tri diery v dreve. Ruky ako obhorené konáre boli plné hrčí a výrastkov, to isté nohy a chodidlá pripomínajúce korene. Niekoľkokrát sa zahnali na žiarivý múr, ale keď sa cezeň nevedeli dostať, prestali. Ostali však obchádzať dookola a revať. Zvuk, ktorý vydávali, pripomínal hukot ohňa.

Sophelia preglgla.

„Ako to, že sme sa k nim dostali?" otočila sa k Michelovi. „Myslela som, že divočinu na severe poznáš dokonale."

„Poznám," prikývol. „A to ma znepokojuje. Nemali tu byť."

„Čo tým myslíš?"

„Sme na hranici Severného kráľovstva. Mali byť južnejšie a západnejšie od tohto miesta. Chcel som prejsť tadiaľto, pretože tieto miesta sú pusté, neobývané a ľudia tadiaľto nechodia. Je to najmenej nápadná cesta na sever a zároveň najzraniteľnejšia časť hraníc." Mračil sa a pozeral do zeme, obchádzajúce potvory akoby ho vôbec nevyrušovali v úvahách.

„Severné kráľovstvo sú spojenci," poznamenala Sophelia. „Prečo sme sa doň potrebovali dostať nenápadne?"

„Nepotrebovali sme, iba cestu som chcel takú, aby sme nikoho nestretli. Vtedy sa viac môžem sústrediť na známky mágie vo väčších vzdialenostiach. Ale to, že sú Charhary tu..."

„Možno zmenili územie?"

„Sami od seba? Pochybujem. Niekto alebo niečo ich premiestnilo. Nepáči sa mi to."

Sophelia sa zamračila.

„Súvisí to s Willom?"

„Neviem."

Plamene osvetľovali okolie tak výrazne, až si kráľovná musela zakryť oči. Chladno jej už rozhodne nebolo, musela si vyzliecť kabát a stále sa jej na čele objavovali kvapky potu. Rozmýšľala, koľko času ostáva do rána. Vedela, že sa jej nič nestane, ak jej to Michel sľúbil, ale sedieť tu v horúčave niekoľko hodín a pozerať do horiacich krvilačných tvárí zuhoľnatených stromov... Takto si večer nepredstavovala.

Nakoniec však nemuseli čakať do večera. Jednorožec sa z ničoho nič postavil, akoby niečo zavetril vo vzduchu.

„Čo je?" zašepkala.

No ani nemusela počkať na odpoveď. Spoza skál v diaľke sa vynorila tmavá postava. Nevideli jej do tváre, až kým sa nepriblížila na úroveň plamenných démonov. Prešla okolo nich a na Sopheliino obrovské prekvapenie ju nenapadli. Dokonca sa rozostúpili, akoby úctivo, možno dokonca vystrašene.

Keď konečne tvárou vstúpila do svetla, Sophelia ju spoznala. Mladá čiernovlasá žena s výzorom krehkej porcelánovej bábiky. Vlasy mala oveľa dlhšie než pred siedmimi rokmi, stála oveľa pevnejšie a v očiach jej svietilo sebavedomie, ktoré tam predtým nebolo. Usmiala sa na nich, hoci neskrývala prekvapenie.

„Sophelia?" oslovila ju a opatrne si obzerala mladíka vedľa kráľovnej. „Čakala som všeličo, keď som dostala urgentné hlásenie, ale teba rozhodne nie. Zabudla si, kde je hlavná brána do mojej krajiny? Prečo sa zakrádaš týmto územím?"

„Za to môže on," odvetila Sophelia a ukázala na Michela. „A rada ťa vidím, Chione."